ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

J.L. Douin - Prvý spánok

redaktor: rk 2009-08-28

 

 

1

  Po skončení vojenčiny som dostal príležitosť pracovať v redakcii Parisien libéré, kde ma poverili úlohou novinárskeho detektíva. Dobrodružní lovci senzácií, ktorí vedia šikovne zamaskovať objektívy, dávajú prednosť termínu paparazzi. Vrodenú zvedavosť nášho šéfa pošteklil dômyselný anonymný list, že jestvuje priama súvislosť medzi románom Delphiny Guichardovej, v ktorom kritici poukázali na markantné črty sarkazmu a pôžitkárskej roztopaše, a pikantným životom Rogera Vaillanda. Anonymný pisateľ naznačoval, že táto spisovateľka, ktorej sa podarilo vzbudiť pozornosť masmédií, je mravne poklesnutou dcérou financmajstra Giscarda a jednou z mileniek autora Prehier. Mal som zistiť, koľko pravdy sa skrýva v týchto narážkach.
Začal som sa vŕtať v minulosti Rogera Vaillanda, ktorého občas prirovnávali k Dr. Jekyllovi a Mr. Hydovi, opuncovali nálepkou boľševika a Valmontovho prívrženca, ktorý mal povesť milovníka „žubrienok“ na prahu puberty i ostrieľaných cundier. Vailland skutočne podľahol pôvabom istej Isabelly, niekdajšej spolužiačky Brigitty Bardotovej na konzervatóriu. Táto blondína s chlapčenskými črtami prežívala idylku so spisovateľom, ktorého velebilo reakcionárske Francúzsko, po návrate z Hollywoodu, kde očarila jedného mladého homosexuála. Osudové stretnutie sa konalo v dome vydavateľa Jeana Clauda Fasquella, ktorý sa vo Vaillandovej biografii od Yvesa Courrièra vyjadril, že túto démonickú zvodkyňu pozval k sebe „s absolútne nečestnými úmyslami“. Fasquelle vykreslil Isabellu ako „otravnú fúriu“ s hviezdnymi maniermi, ktorá sa jednostaj zmietala medzi dvoma fóbiami alebo medzi dvoma nervovými záchvatmi podfarbenými škrekľavým vreskotom.
  V Isabellinom skromnom filmovom životopise figurovali prvotriedne názvy. Hrala vo filme Clauda Autanta-Laru Pánboh bez vyznania, v dráme Augusta Geninu Frou-Frou a vo filmoch Marca Allégreta Budúce hviezdy a Christiana-Jaqua Madame Dubarryová, kým ju režisér Julien Duvivier neobsadil do úlohy, kde naplno rozvinula svoje bosorácke umenie. Podľa svedeckých výpovedí sa jej bleskovo podarilo vkĺznuť do manželskej postele Vaillandovcov a vytvoriť s Rogerom a Élisabethou pekelné trio, ktoré zanechalo stopu vo francúzskej literatúre. Tento vášnivý vzťah, za ktorý by sa nehanbil ani markíz de Sade, zachytil Vailland v próze Sviatok. Jeho inšpirátorka sa neskôr predviedla ako upírka; pomocnica v domácnosti upozornila Vaillandovcov, že na posteľnej bielizni a na priľahlej stene našla krvavé škvrny. Isabelle sa zmietala v hysterickom záchvate, vrieskala, že ju prepadol nejaký odporný tvor, a vyhrážala sa samovraždou. Znechutený Roger požiadal Élisabeth, aby sa šikovne zbavila posadnutej diablice.
  Typickými črtami zákernosti sú pretvárka a faloš. Delphine Guichardovej sa zrejme chcela pomstiť nejaká úbohá duša a vymyslela si takúto pochybnú historku. Delphine totiž nemala nič spoločné s Isabellou, ktorá si stiahla džínsy a vstúpila do kláštora, lebo sa údajne nevedela dočkať, kedy opustí tento hnusný svet, a sľúbila Vaillandovcom, že sa za nich bude modliť. Prv než som dospel k záveru, že anonym strieľal naslepo, pokúšal som sa priblížiť k osočovanej spisovateľke, no moju snahu značne komplikoval fakt, že patrila k hŕstke autoriek, ktoré nestáli o publicitu. V zmluve s vydavateľom si dokonca vynútila formulku, typickú akurát pre stúpencov Jeroma Davida Salingera a mystifikátorov píšucich pod pseudonymom, že od nej nebude žiadať nijakú fotografiu ani rozhovor a že sa vynasnaží zaujať čitateľov iba jej knihou, čo sa dnes považuje za výplod povýšeneckého postoja alebo duševnej choroby.
  Delphine Guichardová sa ukryla za meno vzdialenej sesternice, aby zbytočne nedráždila svojho podozrievavého priateľa, ktorému sa s ničím nezdôverila, aby ju náhle nezaplavila pošta a nezvonil jej sústavne telefón. Vydavateľa požiadala, aby jej potvrdenia o predaných výtlačkoch a recenzie po niekom posielal osobne a rozhodla sa ich preberať na neutrálnej pôde. Celé dni som trávil pod portikom budovy na Ulici des Saints-Pères a vešal sa na päty pôvabnej Violette, len čo ich vytiahla z vydavateľstva. Svojej úlohy sa zhostila príkladne; aby sa zbavila prípadného prenasledovateľa, vchádzala do taxíka jednými dverami a vystupovala druhými, neraz zrýchlila krok a šikovne sa predierala pomedzi chodcov alebo sa rozbehla, nečakane zahla do uličky či do podchodu, nastúpila do výťahu a zviezla sa do suterénu, aby mi zmizla z dohľadu.
  Mnohokrát ma zmiatla, kým ma doviedla do kaviarničky v Asnières neďaleko zámku, kde sa vojvoda Philippe d'Orléans oddával svojho času orgiám. Delphine Guichardová nepatrila k ženám, s ktorými sa dalo zájsť na obed vedľa sídla vydavateľstva Grasset, ale občas zablúdila aj do vzdialenejších kútov Paríža a najmä nebola jediná spisovateľka, ktorej Violette vychádzala v ústrety. Po niekoľkých týždňoch ma prepadli pochybnosti, či Delphine nie je nejaký transvestita schovávajúci sa za ženský pseudonym, a tak som si vzal na mušku jej spôsoby, aby som sa nemusel štylizovať do pózy voyeura. V okamihu, keď som videl, že sa nenápadne obzerá za seba a zároveň sa usiluje vzbudiť dojem, že je na prechádzke a nie na úteku, mi sčista-jasna trklo, že som na správnej stope.
  Sotva som sa ubezpečil, že ide o úchvatnú mladú dámu, vžil som sa do kože Jamesa Stewarta v psychotrileri Vertigo. Vtiahla ma do omamujúceho dobrodružstva, do hry na mačku a myš, kde sa moje pochybnosti premenili na surrealistické potulky, na istý druh bezhlavého špehúnstva, ktoré by som dokázal vysvetliť iba naliehavou potrebou chodiť za ňou ako tieň. Moje kroky nerežíroval Alfred Hitchcock, nijako nenavodzoval napätú atmosféru, ktorú umocňovali vyblýskané fára šinúce sa ulicami San Franciska, no hoci som nemal na hlave klobúk amerického detektíva a na krku ledabolo uviazanú kravatu, hoci som ležérne nedržal volant s lakťom vystrčeným z okna a neprenasledoval neznámu ženu s vystrašeným výrazom na tvári, odrážajúcim symptóm psychosomatickej choroby, hoci sme nevychutnávali lúče kalifornského slnka a prostredie nepripomínalo symfóniou sýtych farieb barokovú nádheru, hoci sa Delphine ani zďaleka neponášala na Carlottu Valdesovú, počínal som si ako námesačník zhypnotizovaný prízrakom v snovom meste, striehnuci na odraz utkvelej predstavy vo výkladoch obchodov alebo v oknách autobusov, horúčkovito pobehujúci po chodbách v metre a riskujúci mrákoty, skákajúci do vlaku tesne pred zaklapnutím dvier, sledujúci svoju podobizeň v stemnenom skle, keď sa rútil tunelmi vpred, starostlivo skúmajúci okolie a hromžiaci, keď sa mi jej postava voľakde pri kníhkupectve na okamih stratila z očí, aby sa zase vynorila z pekárne, kde si pred návratom domov zvyčajne kupovala bagetu.
  Delphine Guichardová sa mi nikdy nepokúšala zdrhnúť pred nosom. Netušila, že ju špehujem. Keď som zistil jej adresu, ubytoval som sa v náprotivnom hoteli a vyzeral z okna. O niekoľko dní som mal prehľad, čo spravidla cez deň robieva, a nemusel som sa obávať, že mi utečie, kým budem vybavovať telefonát. Popritom som si overil, že Isabelle sa naozaj zdržiava za múrmi kláštora v spoločnosti mníšok, a zameral som sa na Delphininu pravú totožnosť. Pri vchode do domu som zistil, že na prízemí má ordináciu nejaký stomatológ. Zazvonil som pod zámienkou, že ho súrne potrebujem navštíviť, naoko som sa rozčúlil, že automatický vrátnik nefunguje, a podarilo sa mi z unavenej zdravotnej sestry vymámiť kód, vďaka ktorému som mal voľný prístup k pošte spisovateľky. Nie, neotváral som jej súkromné listy, len som dúfal, že medzi nimi nájdem pozvánku na prezentáciu knihy, hoci by na ňu zaručene nešla. Vtom som natrafil na zaujímavú príležitosť. Violette, ktorú som si už oťukal, dopísala na obálku s pečiatkou vydavateľstva Grasset, že organizuje večierok, na ktorý nepozýva žiadneho novinára ani pracovníka vydavateľstva, a zdôraznila, že nikto z prítomných nebude mať ani potuchy, že má niečo spoločné s Delphinou Guichardovou, lebo ju mieni predstaviť ako Hélènu Seguinovú.
  Patrím k vytrvalým bezočivcom, ktorí sa ľahko nevzdávajú a už vôbec nie pred cieľom, a tak som dal Violette bez okolkov na vedomie, že som odhalil Delphininu totožnosť a mienim ju udržať v tajnosti iba pod podmienkou, že ma pozve na ten sympatický večierok. Usilovala sa zo mňa vytiahnuť, ako som sa o ňom dozvedel, ale márne... nepochodila. Nemala na výber, a tak mi dala adresu, ktorú som už, samozrejme, poznal. Pochyboval som však, že Delphine dobrovoľne vletí do pasce. Vyzeral som ju z hotelovej izby a na svoj úžas postrehol, že vyšla z domu v adekvátnom čase. Vybral som sa teda k Violette s úmyslom zahrať sa na neviniatko.
Šiel som peši s vyhrnutým golierom na plášti ulicami, na ktoré sa spúšťalo šero, a cítil som sa voľný ako vták, bez záväzkov a povinností, s jediným zámerom pred sebou: zaklopať na dvere a mimovoľne zapadnúť do spoločnosti. Poháňala ma zvedavosť i sľub, ktorý som dal, túžil som tam nenápadne vojsť a diskrétne sa stiahnuť, aby sa zabudlo na moju prítomnosť, pripravený nanajvýš utrúsiť zopár vtipov a zdvorilostných fráz, aby som medzi hostí nezasial nedôveru. Delphinu som zazrel už vo dverách a ukradomky som ju sledoval. Obrnila sa mlčanlivosťou, ale ihneď na mňa zapôsobila silným dojmom. Nevšímala si rozruch, o ktorý sa postarali jej vďační čitatelia. Pomaly popíjala, veselo sa smiala a s jemnou iróniou napádala snobizmus, opojenie z úspechu a zabehnutú taktiku na literárnom poli. Uznanlivo sa vyjadrila o obľúbených dielach z pera Jeana-Luca Nancyho, Antonina Artauda, Samuela Becketta, Georgesa Batailla, Claricy Lispectorovej a Paula Gadenna.
  Hostia sa postupne porozchádzali. O druhej nadránom sme sa ocitli sami s hostiteľkou a okatou zhodou okolností aj vedno odišli. Bez slova sme sa na seba pozerali vo výťahu a vymieňali si sprisahanecké pohľady ako dvaja pubertiaci uchvátení vlastnou vynachádzavosťou, vďaka ktorej sme sa vyhli neviditeľnej pasci, čo nám nastražilo okolie. Vo vestibule sme sa opreli o stenu a spontánne objali, čo ma nesmierne prekvapilo. Pery nám splynuli v dlhom bozku. Odrazu som mal dojem, že namiesto bledučkej dievčiny držím v náručí omamnú rozkoš. Delphine sa zračila v očiach blaženosť. Šepol som pár slov a opäť sme sa na seba vrhli ústami.
  Už sme sa ani nepokúšali zažíhať svetlo. Zakliesnili sme sa do seba nohami, dlaňami som jej stískal boky a hladkal stehná, rozopol som jej blúzku a pritisol pery na vzrušujúci krk. Sotva sme sa zviezli na zem, do vchodu vošiel nájomník, ktorý sa kdesi pozabudol. Vôbec nám neprekážalo, že nás odhalí. V tme sa ku mne ešte viac pritúlila a hľadala moje pery. Ľahla si na vyzlečené šatstvo, aby ju nechladil mramor, a pokojne si rozopla podprsenku. Po chvíli som sa odhodlal dotknúť jej prsníkov. Ponúkla sa mi bez zábran, nehľadiac na svoju krehkosť, čím mi dala jasne na vedomie, že sa necíti ohrozená a netuší, že hrám dvojakú hru. Milovali sme sa dobrú hodinu, keď zastenala a otriasli ňou kŕče vyvrcholenej rozkoše.
  Vyšli sme do vyľudnených ulíc a zistili, že sa ešte celkom nerozvidnelo. Odprevadil som ju pred dom. Medzitým sa mi stihla zdôveriť, že nerozumie svetu, stráca pevnú pôdu pod nohami a že by si bola schopná kľaknúť pred muža, čo by ju vedel milovať. Pochopil som, že jej partner neuľahčuje život. Potom sa mi rozplakala v náručí, že ju príšerne vyčerpáva všednosť, vôbec si nevie vysvetliť, prečo sa predo mnou vyzliekla a v čo vlastne dúfala. Zhlboka som sa nadýchol. Bol to zvláštny paradox. Na jednej strane zaujala dobrých desaťtisíc čitateľov a na druhej strane trpela otrasným pocitom osamotenosti. Zatiahla ma do parku na lavičku, kde sme sa ešte dlho zhovárali a bozkávali. Vykala mi a nežne ma prezývala lišiak. Keď sme sa lúčili, povedala: „V tom zmätku som spoznala nehu... Tie úžasné okamihy mi nik nevezme... Vliali ste mi nádej, že ma niekto dokáže chytiť za ruku.“

 

preklad Vladimíra Komorovská
(úryvok)