ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Mlyny melú pomaly

redaktor: rk 2009-09-25

 

 

Mlyny melú pomaly
 

rozhovor s tajomníkmi pobočiek Spolku Slovenských Spisovateľov
Antonom Strakom a Dalimírom Stanom

 


RK: Osoba tajomníka pobočky Spolku Slovenských Spisovateľov (SSS) pripomína hlavnú vedľajšiu postavu v dlhometrážnom čiernobielom filme. O čom je táto tajomná rola? Držíte sa striktne scenára? Nenudí vás?

AS: Moje tajom-ničenie je o všetkom a o ničom. Raz mesačne zvolám výbor a... a ak jeho členovia neprídu, zvolám sa sám. Čo sa týka scenára, držím sa ho zubami-nechtami, pretože som ho zatiaľ nenapísal. Moja rola je na rozdiel od vašich tajomných predstáv verejná a nenudí ma, lebo si vždy pri riadení (a luxovaní) odbočky predstavujem preplnú nudistickú pláž. A ešte malá odbočka: Vážim si váš časopisy Motyky, lebo je ľahký a pritom má ťažké posolstvá, že až no.

DS: Nenudí. Naopak. Je množstvo nápadov a príležitostí k ich realizácii – i keď priznávam, málo financií (čo je už pomaly bežná zdvorilostná fráza). Snažíme sa nejakým spôsobom organizovať literárny život v Košiciach a regióne. Napríklad množstvo mladých literátov, aktivistov z Východu ale aj z ďalších častí Slovenska ma často pozývajú na čítačky, besedy... Komunita mladých sa rozvíja a to ma teší. Na druhej strane, moja potenciálna tajomnosť alebo utajenosť vyplýva možno skôr z celkového súčasného postavenia Spolku Slovenských Spisovateľov. Tam, kde o kultúre rozhodujú peniaze a nie srdce a zdravý rozum, by sa mohla zdať utopickou akákoľvek zmysluplná činnosť. Napriek tomu vidím zmysel v existencii aj takýchto inštitúcií akou je SSS. Tento zdanlivo čiernobiely film má už svoju bohatú, dobou poznačenú históriu a patinu. Podľa mňa by sa trebalo vrátiť k pôvodnému poslaniu Spolku Slovenských Spisovateľov a spolu s ostatnými spisovateľskými organizáciami jednoznačnejšie podporovať literatúru ako takú a vytvárať príležitosti pre mladú generáciu, na ktorej najviac záleží.


RK: V posledných rokoch klesá záujem „divákov“ o aktivity SSS. Čím to je? Myslíte si, že sú málo atraktívne? Alebo ide o stratu záujmu zo strany réžie? Čo môže Spolok Slovenských Spisovateľov ponúknuť mladým ambicióznym spisovateľom - budúcim hviezdam?

AS: Čím to je? Dôchodkovým vekom. Je máloseximobilná. Čo sa týka začínajúcich, stále začínajúcich a stále zle pokračujúcich talentov, môže im Spolok SSS ponúknuť kávu, obložené chlebíčky, minerálku a spomienky na lepšie časy.

DS: Neviem, či klesá, neviem, či stúpa. Obávam sa, a čo je horšie, že neprijímaním nových členov môže dôjsť k postupnému vyhynutiu našej spisovateľskej organizácie. A pritom či je niečo atraktívne závisí vždy od samotných ľudí – aktérov a percipientov. Skôr ako budúcich spisovateľov nám treba vychovávať čitateľov. Budúcim hviezdam je teraz ťažké čosi odkazovať a ambicióznym radím aby boli ambiciózni najmä voči sebe, nie voči okolitému svetu. Problémy našej krajiny a kultúry (Spolok Slovenských Spisovateľov nevynímajúc) súvisia podľa mňa s nedostatkom vnútornej pokory, pochopenia a vzájomnej spolupráce.


RK: Sú ešte potrebné dialógy, polylógy, logy... ? Ako vnímate spoluprácu medzi jednotlivými pobočkami SSS? Malo by podľa vás zmysel vytvoriť fungujúcu a produktívnu sieť pobočiek, povedzme Network SSS?

AS: Čo sa týka dialógov, bez nich sa nemožno zaobísť, ich účastníci však nie sú nevyhnutní. Zmysel vytvorenia siete je reálny, musel by mať však zmyselný akcent.

DS: Logy jednoznačne! Dialógy tiež! Polylógy ako-kedy. Spolupráca medzi pobočkami je bohužiaľ chabá. Iné je básniť s niekým pri poháriku, iné organizovať oficiálny literárny život – na to ti už vlastná peňaženka nestačí. Hoci v prípade internetového prepojenia jednotlivých pobočiek SSS si viem predstaviť funkčnú a produktívnu sieť. Určite by to bolo oživujúce a prínosné.


RK: A čo komunikácia so zahraničnými spolkami a spisovateľskými organizáciami? Má podľa vás zmysel? Akú formu spolupráce si viete predstaviť? Nebodaj už máte za sebou podobné skúsenosti... ?

AS: Nepanimaju vapros. Ich verstehe nicht. Egyárva szót sem értek....

DS: Skúsenosti sú aj keď možno nie príliš bohaté. So Spolkom poľských spisovateľov sme pred istým časom nadviazali nejaké tie kontakty, prebehlo zopár výmenných pobytov. Ukázalo sa, že stretávanie sa na medzinárodnej úrovni má zmysel. Ide o vzájomnú toleranciu osobitosti jednotlivých kultúr, čomu sa treba učiť. S tým súvisí aj problém mnohých profesionálnych a laických literárnych kritikov, ktorí apriori odsudzujú pluralitu štýlov a rovnosť šancí a názorov. Osobne som proti umelému vytváraniu elít.
Čo sa týka foriem zahraničnej spolupráce – pred istým časom sme spoločne vytvorili koncepciu slovenského Domu poézie pod záštitou CIPM (Centre International Poésie Marseille) v Marseille, na ktorom by mohli v budúcnosti participovať všetky slovenské spisovateľské organizácie, čas ukáže... Ďalšou zaujímavou aktivitou Východoslovenskej pobočky SSS a občianskeho združenia DALi je už dlho očakávaná druhá dvojjazyčná verzia internetového projektu Verse Versus Verse v rámci Európskeho mesta kultúry 2013.


RK: Možno by bolo lepšie najprv kusnúť si do slovenského jazyka. Mierim tým na už vypozerané akčné slovné prestrelky medzi domácimi spisovateľskými gangami. Pritom celkom dobrý nápad je zaoberať sa literatúrou. Nie je lepšie triafať sa do čierneho? Ako vnímate tento problém? Kto je z nás najväčší? Koho kolt visí najnižšie?

AS: Prestrelky dávajú šancu zápecníkom, zakopaným za pecou. Kým sa minie munícia tých najväčších, asi sa k niečomu dopracujú. Myslím si však, že pri súčasnej pomoci mocných skôr nemajú šancu prežiť ani jedni ani druhí. Hlavné však je, že literatúra... veď viete ako.

DS: Osvedčená slovenská metóda držať jazyk za zubami sa už dnes veľmi nepraktizuje. Ale kriku je toľko možno aj preto, že tu nikto nikoho nepočúva. Človek potrebuje byť vypočutý, potrebuje čosi povedať. Každý z nás sa borí množstvom problémov, „prestrelky“ sú toho len dôkazom. Za najväčšieho súčasného básnika považujem Pavla Garana – má takmer rovné 2 metre... Kovbojský klobúk má, či nosí kolt si nespomínam. Takže, súhlasím s nápadom zaoberať sa literatúrou.


RK: Dnes už nie je problém stiahnuť, zavesiť, nahodiť... Napríklad svoje celoživotné dielo na internet alebo ho publikovať ako sólo digitálne médium. Okrem toho by sme našli niekoľko zaujímavých literárnych portálov a v ich databázach neraz aj skutočné perly... Aký je váš postoj k webovej literatúre? Nejde tu o generačný problém, na ktorý už SSS jednoducho nemá?

AS: Kladný. Áno. Keď nie, nie.

DS: Presedím hodiny za internetom. Na niektorých portáloch som aktívnym prispievateľom, na iných redaktorom. Pri posudzovaní kvality literárnych textov na internete si prvom rade treba uvedomiť, že je to súčasný spôsob mladých ako sa prezentovať - v tom im netreba brániť. Samozrejme, všetko je v pohybe, vyvíja sa, preto sa čiastočne dá súhlasiť aj s názorom, ktorý internet odsudzuje pre množstvo literárnej „vaty“. Je to však prirodzené, tobôž pre takýto obrovský hypertextový priestor. SSS na to má. No bez mladých to nepôjde. Mojou úlohou je vyzývať mladých internetových literátov k čoraz užšej spolupráci aj v rámci našej východoslovenskej pobočky a ukazovať im krásu a zmysel starých osvedčených chodníčkov, zároveň však objavovať cesty, ktoré sú, povedzme aj pre mňa, nové.


RK: Aké sú každodenné sny a vízie človeka, ktorý si hovorí tajomník SSS? Čo nás nanešťastie čaká a čo nás našťastie neminie?

AS: Práve ste si ich prečítali. Tak či onak, len aby nám to počasie vydržalo.

DS: Moje sny neprezradím, veď nie nadarmo som tajomník... Moja vízia je veľmi odvážna - priviesť k aktívnemu a priateľskému dialógu všetky slovenské spisovateľské organizácie a spolky. Som optimistom. Božie mlyny melú pomaly ale isto.

 

za manipulovaný rozhovor ďakuje
Richard Kitta