ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Franz Liszt

redaktor: sk 2009-10-31

 

Jeho súčasníci ho označovali za technicky najvyspelejšieho klaviristu jeho doby. Bol tiež dôležitým a vplyvným skladateľom, pozoruhodným učiteľom klavíra, dirigentom, ktorý významne prispel k modernému rozvuju umenia, a tiež patrónom pre ďalších skladateľov a klaviristov ako Richard Wagner, Hector Berlioz, Camille Saint-Saëns, Edvard Grieg a Alexander Borodin.

Malý Liszt, ktorého základy hudby naučil jeho otec, prejavil čoskoro výnimočné hudobné nadanie. Vďaka finančnej podpore uhorskej šľachty mohol študovať hudbu vo Viedni, kde ho učili Carl Czerny a Antonio Salieri a kde sa okrem iného stretol aj s Beethovenom. Väčšinu svojho života strávil na koncertných cestách po celej Európe. Jeho strhujúca virtuozita bola obdivovaná tak návštevníkmi jeho klavírnych recitálov, ako aj ostatnými hudobníkmi a skladateľmi. Počas svojich koncertných ciest v Paríži navštívil Paganiniho koncert, čo ho motivovalo k snahe stať sa najlepším klaviristom svojej doby a často v tom čase cvičil aj desať hodín denne.

V roku 1848 zanechal Liszt verejné vystupovanie a usadil sa vo Weimare, kde sa venoval dirigovaniu dvorných koncertov a pri zvláštnych príležitostiach dirigoval aj v divadle. V tom čase dával Liszt aj lekcie hry na klavíri a písal články o Berliozovi a Wagnerovi. V tomto období tiež zložil svoje najviac oceňované orchestrálne a zborové skladby. Za šesť rokov svojej tvorby vytvoril všetky svoje významné diela. Skladateľ, ktorý preniesol orchester do klavíra, vrátil nové zážitky do orchestra. Vytvoril nový hudobný druh – necyklickú, jednočasťovú programovú orchestrálnu skladbu, symfonickú báseň. Objavil nový formový princíp daný prácou s prízračnými motívmi. Jednoduché základné prízračné motívy prepracovával, rozvíjal, opakoval, menil v symfonickej koncepcii tak, aby vyjadrovali mimohudobný obsah. Melódie tvoril rozvíjaním prízračných motívov a tieto motívy zaznievali v totožnom zmysle alebo inokedy v kontrastnom tvare. Niekedy na záver skladby akoby v apoteóze rozozvučal všetky témy skladby. Harmonické napätie a inštrumentácia zvyšovali účinok tohto autonómneho princípu rozvíjania formy. Idea, duch skladby sa stali najdôležitejšími zákonmi výstavby. Poeticko-dramatický obsah v zmysle programu znamená, že Liszt symfonickou hudbou vyjadril obraz, literárny námet, osobný zážitok, dramatický dej, ale nezobrazoval realisticky, netvoril zvukomalebné obrazy. Hudbou vyvolával podobné myšlienky, podobný stav citov, aby poslucháč ďalej dotváral program vo svojej duši. Vtom tkvela podstata umeleckej sily symfonickej básne. Zároveň sa stal aj priekopníkom v oblasti akordického spájania jednotlivých hlasov, vytvoril nové postupy pri výstavbe skladieb. Preto romantickí umelci i dnešní skladatelia nachádzajú v jeho skladbách podnety pre nové tvorivé postupy.

Franz Liszt skomponoval trinásť symfonických básní: Tasso podľa Torquata Tassa, Prelúdia podľa Lamartina, Čo počuť na horách a Mazeppa podľa veršov Victora Huga, Ideály na Schillerove verše, Hunská bitka podľa obrazu Kaulbacha, Hamlet podľa Shakespearovho hrdinu, Hungaria podľa Vörösmartyho básne, Prometeus podľa Herderových predstáv, Orfeus podľa maľby na antickej gréckej váze, Od kolísky po hrob podľa Zichyho kresby, Slávnostné zvony a Héroide funèbre.
Nielen tieto symfonické básne, ale aj symfónie Franza Liszta sú programové diela. V Danteovskej symfónii oživil svet Božskej komédie, vo Faustovskej oslávil Goetheho hrdinov. Ešte aj v dvoch klavírnych koncertoch, vo variáciách Tanca smrti a v Sonáte h mol, tuší poslucháč mimohudobný program. Z diel Franza Liszta pre organ sa s obľubou interpretuje jeho Fantázia a fúga a Prelúdium a fúga BACH.
V umeleckej osobnosti Franza Liszta sa dramaticky spájalo dramatické a duchovné, ohnivé a nežné, búrka a pokoj. Túžba stať sa kňazom poznačila začiatok kariéry mladého virtuóza. Vtedy chcel obetovať všetko pre pokoj duchovného života. Táto túžby narastala, takže v posledných rokoch života ( v roku 1865 ) prijal nižšie svätenie abbého a žil striedavo v Ríme, Budapešti, Weimare a Bayreuthe. Komponoval mysticko-religiózne a fantasticko-kontemplatívne skladby: omše, litánie, žalmy. Vzkriesil ducha stredovekých liturgických hier a vytvoril novopoňatú dramaticko-symfonickú katolícku cirkevnú hudbu. Skomponoval nádherné diela: Ostrihomskú omšu, Maďarskú korunovačnú omšu, a podľa ideálov Palestrinu Missu choralis (chorálnu omšu), Žalm XIII., oratórium Legenda o sv. Alžbete a oratórium Kristus patria k najkrajším oratórnym dielam 19. storočia.