ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Modelky a svätice

redaktor: rk 2009-11-30

 


 

Čo ťa fascinuje na (vlastnom) tele? Bojuješ so svojou identitou? Máš pri stláčaní spúšte (o seba) strach? Aké je byť fotografom a súčasne aktérom? Kto koho nepočúva?

Mám rada fotografiu.  Lebo falšuje a zavádza. Odfotím seba, ale nakoniec tam nie som ja. Hlavne ma baví byť aktérkou, pracovať so sebou v akomkoľvek médiu. Najskôr to bolo z núdze, chcela som skúsiť fotenie, nejaké veci urobiť inak ako v maľbe, ale nemala som modelku. Skúsila som pracovať so sebou. Vyhovovala som svojim predstavám a zároveň to dostávalo iný rozmer - byť niekým iným a zároveň zobrazovať niekoho iného. Väčšinou som spokojná viac s prácou modelky (herečky) ako s prácou fotografky.


Myslím, že to bol Picasso, ktorý povedal, že umenie je jedným veľkým klamstvom o pravde. Myslíš, že má zmysel hľadať v umení alebo umením pravdu? Prečo chce umelec falšovať a byť falšovaný? Má obavu, že tá pravda s veľkým P raz vyjde najavo a on príde o svoj flek?

Čo ak všetko, čo cítime, čo vidíme, je klamstvo. Potom je umenie buď pokus o odhaľovanie pravdy, alebo ešte väčšia lož ako skutočnosť. Myslím, že Boh sa nenudí. Baví sa na tom, ako sme si v jeho svete vybudovali svoj falošný. A čaká, kedy na to prídeme.


Ak spomeniem Jana Ďurinu, Niky Timkovú a ďalších, ktorí ste sa prezentovali na výstave Self identity, nemôžem sa zbaviť silného pocitu, že na slovenský svet sa kľuje renesančná generácia fotografov. Odkiaľ sa berie toľko živočíšnej eufórie, teatrálnosti a možno „nekromantizmu“ obráteného dovnútra? Ako sama vnímaš to, čo robíš ty a ostatní? Vie ťa ovplyvniť názor druhých (a tretích)?

Možno sme príliš „romantickí“. Máme možnosť vytvoriť idealizovaný (dekadentný) svet, ohrdnúť ten ponúkaný. To, čo niekto vníma ako pozérstvo, je premýšľanie nad tým, aké by to bolo, keby to bolo inak, ako sa očakáva. Mňa sa dotýka takmer všetko, čo vidím, čítam, ale neviem, či sa nechám ovplyvniť. Možno som nevedome (vedome) ovplyvnená, keď ma niečo veľmi osloví. A som príliš tvrdohlavá, asi by som mala občas dať aj na názory iných.


U teba je provokatívne aj obyčajné civenie na stenu. Dôkazom je aj tvoj cyklus svätíc, ktoré parafrázuješ. Prečo sa zaoberáš práve touto témou?

Svätcov vnímam ako ľudí s darom. Schopných dešifrovať znamenia, podobne ako ich dokážu čítať mimoriadne citliví alebo duševne chorí jedinci. Blízko k zážitkom svätých mala moja obľúbená poetka Sylvia Plath. Podľa slov svojho manžela upadala do čudesných stavov podobných extázam šamanov. Svätec by mal byť vzor. Niekto, kto sa vzdá všetkého, hoci aj vlastnej identity, aby dosiahol mimoriadny (duchovný) cieľ. Neviem, či táto cesta je správna, alebo nesprávna, stala sa jedným z dôvodom, prečo ma zaujímajú. Videli to, čo ostatní nedokázali uvidieť, ale na druhej strane boli slepí voči bežným, dôležitým, veciam. Sväté ako vzory boli aj „zneužívané“ -  podľa Agáty či Lucie vychovávali mladé dievčatá, vtĺkali im do hláv, že smú žiť iba podľa príručiek, nesmú odbočiť z cesty, musia sa zapierať, aby z nich vyrástli „ideálne“ pokorné ženy bez schopnosti odporu. Dnes máme iné ideály, ale ich napodobovanie vedie rovnako k zapretiu skutočnej osobnosti.


Dvojaké šťastie, o akom hovoria budhisti, zažívame permanentne. Snímanie reality, ktorá odumiera každou sekundou, je aj fintou, ktorou vieme maskovať svoje skryté traumy. Je pre teba fotenie podobnou osobnou terapiou? Vieš si predstaviť, že by si jedného dňa začala robiť niečo úplne iné?

Zaoberám sa tým, čo sa ma dotýka, čo súvisí so mnou, s tým, čo ma zaujíma, páči sa mi, teší alebo ubližuje. Odrazím sa od osobného, ale po ceste hľadám objektívnejšie podoby. Myslím, že fotím príliš krátko na to, aby som si ním aspoň v predstave vyplnila celú budúcnosť. Uvidím, čo bude o dva-tri roky.


Robíš rozdiely medzi analógovou a digitálnou fotkou? Diskriminuješ jednotky a nuly? Kam to podľa teba celé speje? Budeme čoskoro fotiť očami a obrázky posielať telepaticky na facebook?

Diskriminujem analógovú fotku. Nútim sa do nej už dlho, ale vždy zvíťazí koncept (alebo obraz, ktorých mám v sebe) nad prostriedkami. Čakám, že sa objaví čosi nové, čo pozmení zmysel fotografie, podobne ako vynájdenie fotografie pozmenilo zmysel maľby. Vždy bude potreba vyjadriť sa inak, nečakane... hľadať čosi nové, alebo interpretovať staré novým spôsobom. Ja dúfam, že umelci budú schopní vyjadrovať sa v akomkoľvek čerstvom médiu. A možno začnú reálnym galériám konkurovať omnoho demokratickejšie, virtuálne, ale snáď nikdy nenahradia to, čo je hmatateľné.


Baudrillard vidí stav súčasnej vizuality ako obscénnosť obrazov, perverzitu detailov, ktoré sa vrstvia a nekonečným množením vytvárajú niečo ako hyperrealitu. Nie je tu nekonečným východiskom svätá Lucia, ktorá sa dobrovoľne vzdala svojich očí? (Údajne za odmenu dostala od Panny Márie nový pár ešte krajších...)

Lucia si podľa jednej, menej známej legendy vypichla oči sama a poslala ich mužovi, túžiacemu po jej krásnych očiach. Myslím, že to urobila z trucu, z akéhosi čudesného protestu. Dala mu kúsok zo seba, aby uchránila to ostatné.


Tomu hovorím vážny zmysel pre humor. Takže definitívne protestuješ proti tomuto svetu?

Niektoré veci fungujú podľa pravidiel. Vieme, čo je dobré, zlé, pekné, škaredé, skutočné, vymyslené, ale nechce sa nám premýšľať, či je to naozaj tak.

 

za rozhovor ďakuje Richard Kitta

 

viac na http://michaelaknizova.blogspot.com/