ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

D. Coulin - Pád do prázdna

redaktor: rk 2009-12-30

 

 

Delphine Coulinová - Pád do prázdna


    Občas som v noci cítila, ako mi nežne hladká tvár, a v stave polobdenia som sa silou-mocou pokúšala predĺžiť túto ilúziu.
    Inokedy som za ním naťahovala ruky a hmatkala po jeho hrudi, aby som sa k nemu mohla pritisnúť celým telom, objať ho alebo zvinúť sa do klbka v jeho náručí.
    Chvíľami som počula kroky, šuchot za dverami, ktorý mi vnukal nádej, že zaznie šepot do tmy, divo mi poskočilo srdce a búšilo, kým mi nepreniklo do vedomia, že som sama a do domu pravdepodobne vnikli myši, ktorých sa tak ľahko nezbavím.
 Ness odišiel na onen svet, ale jeho príťažlivosť ostala so mnou. Bez neho sa nedalo žiť.
    Na stole v salóne ležali jeho odkazy, také vtipné, poetické, prežiarené láskou a plné gramatických chýb, po celom dome sa povaľovali ívery, ktoré sa nám zvyčajne zachytávali vo vlasoch, všade znel jeho smiech, vyvolávajúci môj detský chichot, ako mi hovorieval, kde-tu som postrehla jeho pohľad a do uší mi doľahol jeho nenapodobniteľný hlas. Nemohla som spať. Zachvátil ma pocit, že som sa rozprskla na milióny drobných čiastočiek, ktoré sa nikdy viac nezhrčia dohromady a nesformujú do mojej pôvodnej podoby. Ako keď sa rozletia hudobné noty.
    Niekedy som zas v studenej posteli šmátrala nohou v polospánku po Nessovom lýtku a nemohla som ho nájsť, odrazu sa mi zazdalo, že som vsunula prsty do strmeňa, striaslo ma od zimy a premkol strach, že spadnem. Zišlo mi na um, že sa všetkého ľakám a že už nikdy nebudem mať odvahu vysadnúť na koňa ani tancovať, aby som sa náhodou nezviezla na zem.
    Keď som sa vrátila z krematória, zistila som, že mi zo smútočného obradu neutkvel v pamäti ani mačný máčik. Sotva som vnímala jasný júnový deň a truhlu, ktorá sa zablysla v žiari plameňov, kým navždy nezmizla z dohľadu, ako cez zarosené sklo som hľadela na umelé kvety a na vyrovnaný rad malých schránok, starostlivo naskladaných vedľa seba, kde by som za nič na svete nenechala Nessovo spopolnené telo. Urnový háj. Vtáky uväznené v klietkach. A potom mi padol zrak na hodiny, ktoré upozorňovali pozostalých, že nastal čas, aby pochovali svojich drahých mŕtvych.
    Diego ma s Nessovou matkou doviedol k autu a opätovne nás upokojoval svojím hlbokým hlasom, ktorým čítal nekrológ o Nessovi a jeho vzťahu k umeniu, kde vykreslil jeho život ako umelecké dielo. Nestor a Diego boli dvaja nerozluční priatelia, spolupútnici v exile. Pamätala som si na naše výjazdy v trojici, neraz sme toto auto zaparkovali na rohu nejakej ulice a vymetali jeden bar za druhým, ako sa nám zachcelo, keď nás poháňal smäd. Sedávali sme v začmudenom ovzduší, ktoré pretínala elektronická hudba, prežívali sme opojné chvíle slobody.
    Diego naštartoval a zaradil rýchlosť, ale nevystrčila som hlavu z okna, ako som zvyčajne robievala, keď sme uháňali nocou, tentoraz som zabodla zrak do kazety s Nessovým popolom, ktorú som zvierala v rukách. Mala som sto chutí donekonečna opakovať jeho meno, Ness, Ness, Ness, Ness, jedine ja som sa ho opovážila nahlas vysloviť a dosiaľ som neprestala, aby som ho aspoň trochu oživila.
    Vybavila som si Nessa v ateliéri, ako sa ku mne obracia a navôkol sa v lúči svetla vznášajú drobulinké čiastočky prachu, ako sa na mňa usmieva a pribieha mi v ústrety, kým ja sa v mihu zvrtnem a utekám do izby. Moja večná mladosť.
    Nevedela som sa dočkať, kedy príde domov a s úsmevom roztiahne náručie, kedy odstúpi od okna, kde sa často oddával snom s pohľadom upriameným na hustý porast kríčia za domom, alebo kedy zíde z ateliéru, veselo si pohvizdujúc. Nemohla som uveriť, že tá schránka zo svetlého dreva, ktorú držím na kolenách, obsahuje jeho nohy, šiju, Adamovo jablko, jeho ruky.
    Diego sa prvý odhodlal nadhodiť chúlostivú otázku: „Kde rozsypeš jeho popol?“
    „Neviem,“ šepla som.
    Dlho na mňa nenaliehal.
    V duchu som si hovorila, že možno do mora, ale zišli mi na um obhryzené kosti na dne oceánov, ako sa za odlivu a prílivu kotúľajú, na okamih znehybnejú pod tmavou hladinou a nemajú pokoja, potom mi napadlo, že možno na lúke, ale predstavila som si, ako sa jeho popol po jesennom daždi roztápa v rozmočenej pôde a padajú naň červenohnedé vädnúce listy, navodzujúce melanchóliu, napokon mi prebehli mysľou hory, ale Nessa vždy zadúšal zriedený vzduch vo vysokých horských oblastiach.
    Zhlboka som sa nadýchla a konečne si priznala, že sa nemienim rozlúčiť s Nessovými telesnými pozostatkami. Najradšej by som sa hodila na zem a ostala nečinne ležať s očami sústredenými na oblohu.

    Celú noc som sa ponevierala po jeho ateliéri a hľadala schránku, ktorá by najlepšie vyhovovala mojim predstavám.
    „Nemusíte kupovať urnu u nás, pokiaľ viem, váš manžel pracoval s drevom,“ upozornil ma zamestnanec krematória.
    „Istým spôsobom áno,“ prisvedčila som.
    Tejto záležitosti som pripisovala nesmierny význam, prv než som sa definitívne rozhodla, kam uložiť popol, intenzívne som premýšľala, čo by Nessovi urobilo radosť, keby ešte žil, keby sa odo mňa nevzdialil, musela som myslieť na niečo iné aj preto, aby som si sústavne nepripomínala jeho neprítomnosť, ktorá ma príšerne ničila.
 V tej tme mi udrel do nosa typický pach dreva, zrakom som kĺzala po opracovaných i rozrobených kusoch a zvažovala možnosti, ktoré pripadali do úvahy. Čo takto skrinka, do ktorej si ukladal nástroje po skončení práce a ktorá sa ponášala na veľký peračník? Alebo posledný výtvor v tvare obláčika? Ktoré z hotových diel, odzrkadľujúcich jeho umelecké ašpirácie, vybrať?
    Dala som si dokonca námahu a vyprázdnila jeho tajný priečinok, kazetu vsadenú do písacieho stola, ktorá obsahovala kresby, kritické postrehy a náčrty diel, čo zamýšľal vytesať z dreva. Poctivo som presnorila celý ateliér. Zamarilo sa mi, že drevo dýcha a zväčšuje svoj objem. Zavše ma v hľadaní prerušil praskot. Oddávala som sa spomienkam viažucim sa ku každému dielu a jednotlivým tvorivým obdobiam. Ness veľmi rád odhaľoval vnútorný svet stromov, odkrýval letokruhy, uvoľňoval zomknuté prúty vrastené do kôry, vyberal stromom srdce, najstaršiu, najtvrdšiu a najtmavšiu vrstvu v strede, bez rozpakov im obnažoval vnútornosti.
    Pobudla som uprostred odrezkov najrozmanitejších tvarov, ktoré žiarili v mesačnom svite. Tú noc som zaspala v lese, ktorý jeho zásluhou omladol, s lícom pritisnutým k leštenému pultu z orechového dreva, presiaknutá jeho omamnou vôňou.
    A potom zavčas rána, keď bolesť zvíťazila nad únavou a zamierila som do kúpeľne, aby som si umyla nalíčené oči, napuchnuté od sĺz, zablikala mi v mozgu jediná možná alternatíva. Za Nessov dočasný prístrešok som zvolila malú šperkovnicu, ktorú mi vygravíroval v Thajsku. Bez váhania som presypala šperky, čo som už nenosila, do igelitového vrecúška a rozvešala ich na konáre kríkov za domom, kde sa zvláštne ligotali medzi tyčami na železnej ohrade. O niekoľko hodín som zamestnancovi krematória odovzdala thajskú šperkovnicu.

    Keď som sa vrátila z pohrebu, postavila som ju na okno v salóne, akoby som jej chcela dožičiť pohľad na svet. Na telegrafnom stĺpe sedeli vtáky a pripomínali mi husľové kľúče. Spustila som sa do kresla potiahnutého belasým zamatom, zabodla zrak do urny z vyrezávaného dreva a nehybne čakala, čo mi do zotmenia zíde na myseľ. Možno sa môj žiaľ trochu otupí, ak sa mi podarí nájsť ideálne miesto posledného odpočinku.
    More, lúka a hory mi pripadali banálne. Nevyhovovali môjmu vkusu. Diego mi navrhol múzeum, čo nebola najhoršia myšlienka, lebo Ness mal rád umenie a nezanedbával ani výstavy obrazov. Diego dostal tento nápad zaručene preto, lebo bol výtvarníkom a sám by si želal, aby to manželka preňho urobila, tak som mu sľúbila, že budem uvažovať týmto smerom. Potom som položila niekoľko otázok Nessovej matke, aby mi priblížila jeho rodné mesto, pláž, kde ho ktosi učil chytať ryby, obľúbený les alebo prvý strom, čo ho inšpiroval, aby začal vytesávať z dreva, či vôňu, ktorej evidentne dával prednosť. Tá však zahundrala, že si neželala, aby sa dal spopolniť, a viac nedodala.
    Bola som očitou svedkyňou Nessovho postupného telesného úpadku. Keď mu začali meravieť prsty, nevenovala som tomu prílišnú pozornosť, nazdávala som sa, že s pribúdajúcim vekom sa bežne ohlasujú drobné neduhy, Ness bol odo mňa o dosť starší, raz to muselo prísť, ale očividne sa mu deformovali kĺby. Vravieval, že mu ruky po toľkých rokoch vypovedali poslušnosť a nútia ho zaháľať, považoval ich za vrtošivé potvory, ktoré musí poháňať do práce. Od istého času pracoval posediačky, čo nikdy predtým nerobieval. Neskôr musel oželieť objednávky na impozantné sochy, lebo strácal cit v prstoch.
    V štyridsiatich ôsmich rokoch už nosil korzet, aby uľavil boľavej chrbtici. Konečne súhlasil, že navštívi lekára, no nestanovil mu žiadnu diagnózu. Zašiel za druhým, za tretím, za štvrtým a napokon znechutene rezignoval, aby ma zbytočne neznepokojoval. Odmietal so mnou rozoberať svoj zdravotný stav. Žil ďalej akoby nič, ale výrazne spomalil tempo.
    Keď už nevládal rukami ani pohnúť, bez dlhých rečí si vyrobil dlahy na spevnenie prstov a venoval sa tvorbe menších diel. Hodnota jeho práce neklesala, ceny rástli priamo úmerne s jej miniaturizáciou.
    Dohodli sme sa, že zanechám tanec. Bol najvyšší čas, aby som sa oňho začala starať. Tanec som si rezervovala výlučne pre jeho oči. Dychtivo sledoval moje ladné pohyby, ktoré mu spríjemňovali život. Čím menej sa hýbal, tým väčšiu energiu som vkladala do tanca.
    Raz v noci ho prepadol smäd a s vypätím všetkých síl vstal, lebo ma nechcel zaťažovať, hviezdnaté nebo zastrel mrak, pocítila som na tvári ľahučký tieň, ktorý ma prebudil, v zlej predtuche som vyskočila z postele, zovrelo mi žalúdok, možno som sa oneskorila len o niekoľko minút, ako námesačná som vošla do kuchyne a zavolala naňho, ale keď sa neozval, premkol ma strach, že omdlel a spadol. Našla som ho ležať na dlážke, z kútika úst mu vytekala krv.

    A za podobnej noci, keď na oblohe svietil mesiac a bolo teplo ako v júni, hoci už nastúpil september, mi zrazu prebleskla hlavou nečakaná myšlienka. Natoľko ma rozrušila, že som bezmála zatelefonovala Diegovi, ale včas som sa spamätala, vedela som, že nápady, ktoré sa človeku zrodia v hlave v noci, sa mu v nej do rána obyčajne rozležia. Vôbec som si nedôverovala, hoci sa mi zdalo, že som konečne zachytila niť, čo som sa snažila uchopiť od samého začiatku.
    Za bieleho dňa ma už netrápili nijaké pochybnosti. Šlo o zvláštne vnuknutie, ale to ma neodradilo, ani naša láska sa nedala považovať za všedný vzťah. Po raňajkách som zavolala Diegovi a oznámila mu, že som našla riešenie, jedinečný spôsob, ako si ponechať Nessa nablízku.
    „Chcela by som ťa požiadať, aby si z jeho popola vytvoril obraz.“
    Hodnú chvíľu mlčal. Netušil, či sa to dá technicky zrealizovať. Samotný popol by na plátne nedržal, musel by doň pridať nejaké pigmenty alebo rozpúšťadlá. Nabúral moju istotu, ale nemohol ma odradiť.
    „Uvedomuješ si, že by trvalo niekoľko týždňov, kým by som obraz zhotovil? Pre Nessa som však ochotný urobiť čokoľvek, v každom prípade sa pokúsim.“
    Nepochyboval, že mi bude ťažko bez Nessových pozostatkov, aj keď som, prirodzene, mohla kedykoľvek zájsť do jeho ateliéru. Oznámila som mu, že prídem prvý a posledný deň. Ihneď súhlasil. Navrhla som, aby sám zvážil kompozíciu, celý postup.
    Ness sa stane umeleckým dielom a budem ho mať stále pri sebe.
    V sobotu popoludní som Diegovi priniesla kazetu. Obloha sa zatiahla búrkovými mračnami, ale do ateliéru prenikalo svetlo cez sklenenú stenu a cez svetlíky na streche. Keď mi vzal z rúk urnu s popolom, zachvela som sa. Stála som uprostred prázdnej miestnosti, z ktorej Diego poodnášal všetky rozrobené obrazy, akoby sa obával, že ovplyvnia jeho fantáziu. Dali sme si čaj, aby sme sa trochu uvoľnili, alebo sa tak aspoň mohli tváriť. Stíšeným hlasom mi kládol otázky, na ktoré som mimovoľne odpovedala so zrakom zabodnutým do kazety. Nenačrtla som mu nijakú konkrétnu predstavu. Rozhodol sa miešať popol s pigmentmi. Sám sa podujal premyslieť aj rozmery obrazu. Malo to byť jeho dielo až do okamihu, kým mi ho neodovzdá.
    Diego otvoril kazetu, Nessov popol nebol sivý, ale modrý, zelený, hnedý a fialový, tento rôznofarebný prach pripomínal svojím zložením pigmenty, do ktorých stačilo načrieť. Až potom sme si všimli, že ide o heterogénnu zmes obsahujúcu aj zvyšky kostí.
    Keď Diego namočil do fľašky s vodou štetec a dotkol sa ním Nessovho spopolneného tela, zdvihol sa mi žalúdok. Zastavila som ho rukou. Zmeravel a isto-iste sa v duchu pýtal sám seba, ako ďalej postupovať. Musel ho opanovať pocit, že sa chystá zneuctiť telo svojho najlepšieho priateľa. Štetec mu vypadol z ruky, ale v letku som ho zachytila a začala ním nežne láskať popol, aj keď som nevdojak odvracala zrak od kazety.
    Diego si vzal druhý štetec, namočil ho do čistej vody, a keď sme obaja jemne prevracali popol, zišlo mi na um, že sa dopúšťame zrady. Zhrozila som sa a odtiahla ruku. Bola by som schopná odprisahať, že už nemyslel na Nessa, ale na svoj obraz. Zaručene mu v tej chvíli nenapadlo, že ide o darček, ktorý mi mal venovať na Nessovu pamiatku.
    Zahnala som dotieravú myšlienku z hlavy a odrazu som sa videla v tanečnej póze pred Nessom. Spomenula som si, že vždy dokázal presvedčiť ľudí, aby mu urobili po vôli, a tak sa Diego zberal maľovať obraz, ako som ja predtým tancovala. Po špičkách som sa odkradla z ateliéru, kým sa štetec nestihol dotknúť plátna, aby som Diega nerušila, lebo ani ja by som nemohla tancovať, keby sa na mňa pozeral.
    Trpezlivo som čakala, kým Diego dokončí plátno.

    Nessova matka mi občas prišla uvariť, vraj sa to patrilo. Neocenila som jej ťažko stráviteľné jedlá, omáčky a pečené mäso, neznášala som dokonca ani výpary, ktoré sa z kuchyne rozšírili do celého domu, pokúšala som sa čo najdlhšie udržať vôňu dreva, ktorá sa raz úplne vytratí, ale nemohla som si dovoliť namietať, a tak som mlčala. Najradšej by som ju požiadala, aby zakonzervovala do pohárov odrezky dreva, ktorých sa Ness dotýkal, kúsky borovíc a brestov, ktoré opracoval, aby som ich mohla vystaviť na poličke ako vo výklade a uchovať spomienku na vôňu lepkavej živice, tej životodarnej miazgy. Hľadala som účinný liek, schopný utíšiť bolesť, ale Nessova matka sa usilovala odvrátiť moju pozornosť od čudesných chúťok a jedného dňa akoby mimochodom poznamenala:
    „Dobre si urobila, že si odpratala urnu a že ju nemáš sústavne na očiach, to ti pomôže prekonať zármutok.“
    „Kedy pochopíte, že nechcem zabudnúť a nemienim nič schovávať?“ prudko som sa ohradila a v zápale reči vyhŕkla: „Požiadala som Diega, aby jeho popol zakomponoval do obrazu, aby ste vedeli!“
    Pozrela sa na mňa a vyhlásila: „S tým nesúhlasím! Mám na to právo, je to môj syn!“
    Ako keby som sa jej pýtala na názor. „Jeho telo vám nepatrí!“
    „Ani tebe!“
    Chvíľu hrozilo, že prepukne hádka, ale obe sme boli príliš vyčerpané, aby sme sa do nej pustili, hoci ani jedna z nás nemienila ustúpiť.
    „Je neskoro,“ podotkla tónom, v ktorom sa odrážala zúfalá bezmocnosť.
    Nato som jej pokojne vysvetlila, čo ma viedlo k takému výnimočnému rozhodnutiu, hrob považujem za totálny protiklad lásky, ani Ness neznášal cintoríny, obaja sme Pamiatku zosnulých pokladali za príznačnú pre pokrytcov. Obraz som dala zhotoviť na Nessovu počesť, určite väčšmi zodpovedá jeho vkusu, jeho názoru na slobodu, na našu hlbokú obapolnú lásku, i jeho zmyslu pre umelecké experimenty. Vernisáž by mala byť spomienkou na jeho osobnosť a dielo, zúčastnia sa na nej jeho najbližší priatelia a náležite si ho uctia, po čom akiste vždy túžil.
    Nessova matka sľúbila, že príde do múzea.

    Znovu som chodievala do spoločnosti, ktorá sa vyhýbala rozhovorom o Nessovi, zjavne netušila, že ide o moje tajné želanie. Neopovážila som sa navštevovať páry, lebo by som nezniesla, keby ma utešovali, že zármutok po čase pominie. Postupne som si privykala na iný život.
    Opäť som sa zaujímala o výstavy, na ktorých som sa nevdojak obracala a čakala, kým ma Ness dobehne, začne sa rozplývať nad nejakým neuveriteľným motívom, vehementne ma presviedčať, že som sväto-sväte prehliadla dôležitý detail, lebo mám príliš naponáhlo, a naliehať, že mi ho chce ukázať, čo znamenalo vrátiť sa nazad. Odkedy ma Ness nesprevádzal, postupovala som pomalšie, a dlhšie som sa pristavovala pri každom diele, lebo som sa mohla spoľahnúť iba na seba a nechcela som, aby mi unikla akákoľvek drobnosť. Odkedy som bola sama, musela som myslieť za dvoch a najmä kráčať vpred.
    Raz popoludní som zašla na výstavu fotografií zachytávajúcich ľudí, ktorí sa nepozerali do objektívu. Spomedzi stoviek záberov mi jeden vyrazil dych a spôsobil bolesť. Jedenásteho septembra 2001 skočil z veže istý muž a dopadol pred mrakodrap, ktorý sa zanedlho premenil na hromadu železa a popola. Zdesene som utiekla, no hoci som pred záberom strávila iba niekoľko sekúnd, hlboko sa mi vryl do pamäti.
    Ako mohli vystaviť pred zrakom celého sveta takú strašnú fotografiu? A čo rodina toho nešťastníka? Tušila to? Podarilo sa jej ho identifikovať? Mám právo prezentovať Nessovu smrť na verejnosti?
    Keby Ness zomrel tragicky, zrejme by som tú fotografiu dala zväčšiť, aby som sa ubezpečila, že naozaj ide oňho, aby som videla výraz jeho tváre pred smrťou, aby som zistila, či si uvedomuje blížiacu sa hrôzu a či sa jej pokúša zabrániť, aby som vedela, ako vyzerá tesne pred smrťou. Okamih, v ktorom čas nezohráva nijakú úlohu.
    Ness mi niečo zatajoval. Cítil, že má zrátané dni?
    Zatvárala som oči pred drsnou pravdou. Nikdy sme sa o nej nezhovárali.
    Vrátila som sa späť a pred vyčítavým pohľadom akejsi návštevníčky som sa zblízka zahľadela na záber. Šlo o čiernobielu fotografiu, v ktorej farby nemali miesta.
    Zoskok, voľný pád, gravitácia.
    Závrat z výšky sa nepochybne ponášal na ten, čo sa ma zmocňoval pri pomyslení na Nessa, keď som mala pocit, že sa prepadávam do prázdna. Život bol však mocnejší, pôsobil ako zemská príťažlivosť. Neúnavne mi prúdil v žilách.
    Ten neznámy skokan, nezadržateľne sa rútiaci dolu, som bola ja.
    A s najväčšou pravdepodobnosťou každý z nás.

    V deň vernisáže som stála Diegovi po boku a prijímala návštevníkov. V galérii viseli, pochopiteľne, aj iné obrazy, ale hostia boli zvedaví predovšetkým na ten môj, lebo o ňom písali v novinách, čo vyvolalo škandál a búrlivú diskusiu kultúrnej verejnosti. Jeden poslanec dokonca navrhoval novelizáciu zákona o vlastníctve spopolnených tiel, popol sa mal chápať ako nedeliteľný celok a odovzdávať najbližšiemu príbuznému zosnulých. Manželke, matke, najlepšiemu priateľovi? Ihneď ma zahrnuli indiskrétnymi otázkami, na ktoré dokázal odpovedať iba Diego. Nessova matka nebola po ruke. V tlači sa objavili štatistické údaje o spôsoboch pochovávania, ktoré uprednostňujú Francúzi, ceny mramoru a zakúpených miest na cintoríne.
    Hostia sa pohybovali v galérii ako v kostole. Zboku dopadalo svetlo na Diegov obraz a ožarovalo premyslené ťahy štetcom. Z fliaš vystrekovalo šampanské a vytváralo bohatú penu v pohároch. Vedľa jednej matky cupkalo blonďavé dievčatko v červených šatôčkach a prosebne ju ťahalo k dverám.
    Rozprúdila sa vrava, ale nik nespomínal Nessa. Diego statočne odolával útoku novinárov a trpezlivo vysvetľoval, že ten obraz zachytáva život, lásku, smrť. Vyzdvihoval esenciálnu maľbu a životný elán. Svoje dielo prezentoval prvý raz po pätnástich rokoch a v jeho hlase sa odrážala hrdosť.
    Vtom sa do nevtieravého šumu zamiešala Nessova matka a rozhorčene vykríkla:
    „To je nehanebnosť!“
    Okamžite sa k nej rozbehla hŕstka novinárov a lačne ju obklopila. Z hľadiska tejto nízkej korpulentnej ženy, oblečenej vo fialovom kostýme, jej syn nežil ďalej v umeleckom diele a jeho priateľ sa dopustil nehoráznosti. Ness bol ozajstný umelec a tento podfukár mu nesiahal ani po členky. Syna vychovávala v úplne opačnom duchu, rozhodne si nezaslúžil taký dehonestujúci koniec.
    Strácala som pôdu pod nohami.
    Dav ju obkolesil a visel jej na perách. Tento maliar vždy žiarlil na jej syna. Zoznámili sa na Akadémii výtvarných umení v Cergy, a hoci mu nemieni uprieť istú náklonnosť k Nessovi, ten nemožný obraz považuje za číru pomstu. Diego sa pokúšal brániť. Krútila sa mi hlava, ledva som v lodičkách udržiavala rovnováhu. Novinári pobehovali sem a tam, jedni si robili poznámky, iní filmovali hádku medzi Nessovou matkou a Diegom.
    Nenápadne som sa zamiešala medzi hostí, aby som sa k sporu nemusela vyjadrovať. Podišla som k obrazu, ktorý sa stal pôvodcom škandálu. Presunula som sa na stoličku pracovníčky v galérii a odtiaľ ho pozorne študovala. Nebol príliš veľký, drevený rám pochádzal z thajskej kazety.
    Uprostred sa vynímali sivé a modré špirály, ktoré hore prechádzali do červených pletencov. Jeden kôň ležal na zemi. Druhý vyhadzoval na červenom saténovom koberci kopytami, ktoré vrhali navôkol bieloskvúce svetlo, tancoval v štvortaktovom rytme. Celok pôsobil mysticky a zároveň zúfalo beznádejne. Milovala som Nessa a neprestala ho ľúbiť, ani keď mi ho vzala smrť.
    Zrazu sa ku mne pohol húf ľudí, zažiaril blesk fotoaparátu a vytrhol ma zo zadumania. Diego sa nahol nado mňa a potichu sa spýtal, či som ochotná sa pozhovárať s jednou dôležitou osobou.
    „Možno inokedy.“
    „Toto je jedinečná príležitosť. Prvý raz sa o mňa zaujíma múzeum moderného umenia.“
    Svoju požiadavku vyslovil prosebným hlasom, no viac som nedodala.
    Sladko som sa usmiala. Odkedy som mu priniesla kazetu a všimla si v jeho hnedých očiach záblesk pýchy a túžby po úspechu, premkol ma pocit, že prichádzam o jediného priateľa, ktorý sa so mnou dokázal celé hodiny rozprávať o Nessovi. Nepríjemný dojem sa vo mne ešte väčšmi umocnil, keď som v jeho ateliéri zočila hotový obraz.
    Diego sa zatváril prekvapene, naliehal, aby som bola rozumná, vôbec nechápal moju odmietavú reakciu.
    Usmiala som sa ešte sladšie a zadívala sa mu do očí, v ktorých sa mihol nepokoj.
 Prvá výstava, ktorú som navštívila s Nessom, sa konala presne na tomto mieste, žiadna iná by nepôsobila na zaľúbencov romantickejšie, v tesnom objatí sme si prezerali obrazy, čo nás zblížilo, aj po rokoch sme sa bláznivo smiali a pripomínali si spoločné zážitky. A len čo som si naňho privykla, nastal čas, aby to isté múzeum moderného umenia uzatvorilo etapu nášho spolužitia.
    Diego pochopil môj úsmev ako súhlas a pokynul pracovníčke múzea, stojacej obďaleč, aby pristúpila bližšie. Bola mi povedomá, raz sme s ňou večerali u spoločných známych, kde sa okolo nás zhŕkli zvedaví ľudia. Žena sa dobre pamätala na Nessa, poznala jeho diela, ktoré mal možnosť vystaviť, nezabudla ani na jeho hromový hlas. Správala sa ku mne ohľaduplnejšie ako Diego, hoci ma videla iba raz. Otočila som sa k nej, i keď moje slová patrili Diegovi.
    „Iste chápete, že ten obraz nie je na predaj.“
    Diego sa zatváril mrzuto. Zdalo sa, že to nepostrehla, a spýtala sa:
    „Čie je to dielo?“
    „Patrí obom,“ poponáhľal sa s odpoveďou. „Dodala mi materiál.“
    „Bola to objednávka, Diego. Neuzatvorili sme síce písomnú dohodu, ale dúfam, že to nehodláš poprieť,“ upozornila som ho.
    Žena sa obrátila na odchod, ale Diego ju zdrapol za rukáv.
    „Viete veľmi dobre, že hodnota sa dá ľahko vyčísliť. Všetko sa dá kúpiť i predať,“ sebavedome vyhlásil a vzápätí zatiahol vyčítavo: „To mi nemôžeš urobiť, konečne o mňa múzeum prejavilo záujem.“
    „Tak urči cenu, ak máš odvahu.“
    Keby sa opovážil, Ness by ho mátal aj po smrti a nedal by mu pokoja, no musela by som sa podriadiť a definitívne by som prehrala rozhodujúcu bitku. Diego si nervózne obhrýzal nechty, ale našťastie mlčal.
    Vstala som, kým si to nerozmyslí, pokojne som pred ním, pred Nessovou matkou, pred pracovníčkou múzea a pred novinármi, ktorí získali exkluzívny materiál, zvesila obraz, strčila si ho pod pazuchu a dôstojne prešla špalierom. Fotoaparáty cvakali ostošesť v snahe zachytiť mladú vdovu, unášajúcu mŕtveho manžela, ale nik sa ma nepokúšal zastaviť. Vyšla som z múzea s vrúcnym želaním čo najskôr sa s Nessom ocitnúť osamote.
    Doma som si zavesila obraz do spálne, aby sa ma nezmocňoval dojem, že zaspávam sama. Ľahla som si do postele a sledovala zrakom oba kone, jedného modrého, pokojne ležiaceho, nesmrteľného, a druhého červeného, neúnavne tancujúceho, zreničky mi skákali, lietala som ako splašená a zem sa so mnou točila, až kým som neupadla do spánku.
 
 

Z francúzskeho originálu Apesanteur

preložila Vladimíra Komorovská