ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Le Clézio - Diego a Frida

redaktor: rk 2009-12-31

 

 

J.M.G. Le Clézio
D I E G O   A   F R I D A

 

(úryvok z Prológu)

... tak vyzeralo Diegovo a Fridino México. Metropola uvoľnila priechod umeleckej tvorbe, invencii a novinkám. Bez najmenších pochýb sa v nijakom inom meste tak búrlivo neprejavoval revolučný charakter, niktoré sa nestalo takým výrazným synonymom majáka pre ľud utláčaný Američanmi. Toto dejisko nadobudlo za desaťročie 1920—30 ohromný význam, lebo bolo pre umenie a pokrokové myšlienky také plodné ako Londýn v Dickensových časoch a Paríž v dobe rozkvetu Montparnassu.

V auguste 1926 robotníci odhalili pri prestavbe jedného krídla Národného paláca zvyšky veľkej pyramídy z Tenochtitlánu; na jej vrchole sa skvel kameň znázorňujúci slnko, nevdojak teda pripomenuli ľudu prastaré proroctvo veštiace návrat k pradávnej moci v deň, keď znovu ožije veľký chrám, nad ktorým zažiari slnko. Tento objav, ktorý sa vynoril v okamihu, keď Diego Rivera začal maľovať fresky v Štátnej poľnohospodárskej škole v Chapingu, nadobudol symbolickú hodnotu. Nadišiel čas obrody indiánskej kultúry.

Nešlo o novú myšlienku, a jednako sa z hľadiska nasledovníkov Maxmilianovej éry skrývali v prapôvodnosti reakcionárske črty, ktoré sa ponášali na kastovníctvo typické pre španielske kolónie. Na druhej strane sa prehnané oslavy pradávnej aztéckej kultúry pri pompéznom pomníku postavenom na počesť Cuauhtémoca, posledného aztéckeho panovníka spred štyristo rokov, javili ako nástraha zastierajúca žalostné podmienky pozostalých domorodcov z indiánskych kmeňov. Vo chvíli, keď slávnostne zdobili sochu mladého hrdinu, ktorý bránil obliehaný Tenochtitlán, vláda Porfiria Díaza deportovala Indiánov z kmeňa Yaquis do Havany a vojská generála Brava prelievali krv a podpaľovali v Quintana Roo osady kmeňa Maya Cruzoob.

Diego a Frida určitým spôsobom stelesňovali neresti a cnosti vtedajších čias, keď sa znovu objavovali mexické hodnoty, umenie a kultúra predhispánskych civilizácií. Diego ako jeden z prvých potvrdil puto medzi svojou indiánskou minulosťou a následným prerodom na mexického revolucionára. „Každý čin niekdajších Mexičanov – od ezoterických rituálov veľkňazov až po bežnejšie úkony v každodennom živote – prekypoval posvätnou krásou. Kamene, oblaky, vtáky a kvety považovali za zdroj radosti a znak Veľkej skutočnosti,“ uviedol (In Bertram Wolfe, Diego Rivera, New York, 1979, s. 103).

Diego a Frida neúnavne hľadali tento ideál v americko-indiánskom svete; zasvätili mu celý svoj život. Nielenže im dodal revolučného ducha, ale aj vyžaroval v srdci krajiny zničenej občianskou vojnou; vrhal jedinečný jas minulosti ako svetlo, čo priťahuje pohľady celej Ameriky a odráža prísľub veľkého dosahu.

Diegovo a Fridino México patrilo k mestám, ktoré sa plne orientovalo na vonkajšok a poskytovalo im čokoľvek – celú galériu ulíc, ktoré sa postupne premieňali na umelecké diela.

A práve v strede tohto mesta, v presne vymedzenom obvode medzi Argentínskou a Monedovou ulicou, Zocalovým námestím, Alamedovým parkom a Doloresinou ulicou, sa odohrali významné udalosti, ktoré poznačili ich život. Diego sa prvý raz stretol s Fridou v budove Prípravnej školy na Argentínskej ulici, kde začal maľovať fresky. O dve ulice ďalej, na rohu Argentínskej a Ulice Belisaria Domíngueza, sídlilo ministerstvo školstva. Trh San Juán, pri ktorom sa Frida stala obeťou dopravnej nehody v autobuse, sa nachádzal o šesť ulíc ďalej, západne od Zocalovho námestia, a nemocnica, kam ju doviezli s rozdrvenými kosťami, bola na druhej strane Reformnej ulice pri San Cosme. Národný palác, ktorému Diego zasvätil približne tridsať rokov života, sa rozprestieral v centre metropoly na mieste, kde sa kedysi týčil palác Moctezumu, panovníka Tenochtitlánu. A výstavný palác v tvare bieleho katafalku, kde Diego a Frida postupne prijímali pocty od mexického ľudu, bol vzdialený len na skok od Alamedovho parku, kde sa každý večer schádzali milenci.

V tejto tichej dohode medzi mestom a dvojicou maliarov, pochádzajúcich z provincie a spriaznených vďaka rovnakému revolučnému duchu glorifikujúcemu americko-indiánsku minulosť Mexika, sa ukrývalo niečo zázračné.

Zdalo sa, že nič nie je nemožné. Z mesta, z každého pamätníka a z každej tváre sálala neodolateľná mladosť. Žiaden iný národ tak zápalisto nevzdoroval moci peňazí a hrozbám ozbrojených imperialistov. Všetky idey a mladícke ilúzie tých čias – ľudové umenie, indiánska renesancia, viera ľudu utláčaného Juhom v nové časy, keď privilegované mocnosti Severu konečne napravia popáchané krivdy – sa zrodili práve v Méxicu, nikde inde. Naozaj šlo o historický okamih revolúcie; ľud, nivočený fatálnou biedou a nespravodlivosťou, sa prvý raz od vyhlásenia nezávislosti opájal nádejou, lebo mu z mysle celkom nevymizli žiarivé obrazy povstalcov kráčajúcich ulicami metropoly.

Príbeh Diega a Fridy, príbeh lásky nerozlučne spätej s vierou v revolúciu, ostáva stále živý, lebo sa snúbi so zvláštnym mexickým svetlom, s chýrmi z každodenného života, s vôňou ulíc a trhov, s krásou detí z ošarpaných príbytkov, s akousi nostalgickou skľúčenosťou, ktorá sa na súmraku zachytáva o niekdajšie pomníky a najstaršie stromy sveta.

Ozajstné majstrovské diela sa nemenia, nestarnú. Dnešný svet je síce poznačený trpkými dezilúziami a krásu americko-indiánskych civilizácií dennodenne poškvrňuje neestetická fádnosť obchodných impérií, ale obrazy, čo nám zanechali Diego a Frida – obrazy lásky a hľadanej pravdy, kde sa zmyselnosť mieša s utrpením – ostávajú rovnako silné, rovnako potrebné. Naďalej žiaria v dejinách Mexika ako žeravé uhlíky a svojím odbleskom pripomínajú pravé klenoty nemajetných potomkov.

 


z francúzskeho originálu
preložila Vladimíra Komorovská

 

O autorovi:

Jean-Marie Gustave Le Clézio (1940, Nice) sa v roku 2008 stal držiteľom Nobelovej ceny za literatúru „ako spisovateľ netradičného úniku pred odľudštenou civilizáciou, autor poetického dobrodružstva a zmyselnej extázy, bádateľ prírodného sveta“ a na margo tejto pocty vyhlásil: „Mám dvojakú národnosť – francúzsko-maurícijskú. Táto cena teda prislúcha aj ostrovu Maurícius.“ O Mauríciu sníval prakticky celé detstvo, jeho rodina sa na ostrov uchýlila pred biedou a nepochybne mu vďačí za spôsob, akým vníma prírodu a svet.
    Rodinné peripetie a zážitky ho inšpirovali k literárnej tvorbe; cenné skúsenosti  starého otca, ktorý skúšal šťastie ako zlatokop, kým sa nevrátil do Nice, spracoval v románoch Zlatokop (Le Chercheur d'Or, Gallimard 1985), Cesta do Rodrigues (Voyage à Rodrigues, Gallimard 1986) a Karanténa (La Quarantaine, Gallimard 1995). Vďaka bohatej fantázii opriadal svoje diela legendami a navyše im dodal ráz cestopisov; dej románu Púšť (Désert, Gallimard 1980), ovenčeného Veľkou cenou Paula Moranda, sa odohráva na Sahare, Onitsha (Gallimard 1991), ako už sám názov predznamenáva, je prístav na rieke Niger a Ouraniu (Gallimard 2006) vsadil do prostredia odľahlého mexického údolia. Tieto prózy spája téma úniku a návratu, nádejí a sklamaní a najmä hľadanie pravého sveta, kde sa dá žiť...

 

ilustrácia: Diego Rivera - El Vendedor de Alcatraces (Kvetinárka), 1942