ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Jac Po

redaktor: rk 2010-01-28

 

 

Vonkajší vzhľad

Chcel by som, aby sa mi pavúci a mory zabývali vo vlasoch.
Mohol by som nosiť v ústach dokonca aj húsenice.
A možno by nebolo zlé, keby sliepky, ktoré pozorujem,
rozhrabávali moje telo, a nie hlinu.

 

 

 

Reč dychu

Dievča v televízii sa sťažuje na svoj život.
„Je šedivý,“ hovorí. A neochotne vymenúva
všetky tie nádhery: hodiny v škole, obedy v jedálni,
rodinné oslavy, prechádzku so psom, občas kino.

Ukázala sa mi pravá podoba každodenného jednania.
Videl som každý predmet obrátený.
Bruško stola, prevrátené vedro, vnútro hrudky mydla.
Nespočetné sviatky, ktorých sa nezúčastníme.

M. netrpezlivo čaká, kedy už dokončím túto báseň.
Ráno, keď som spal, rozpáral pruhovaný vankúš s hviezdami
a vytiahol z nej jednu starú, zničenú punčochu.
Je to divný pocit: držať teraz v ruke punčochu Anny Márie.

L., fajčiaci čaj, večer vonia po ohni.
Dychom dávam tvar slovám ako sklár nádobám.
M. cerí zuby a díva sa na mňa diabolsky.
Narovnávam sa a preťahujem si telo. Odhaľujem krk. Je čas milovať.

 

 

 

Strácajúc v prstoch cit

Pravé poludnie. Niekedy aj to stačí,
aby som prestal veriť
vo veľryby a iné planéty,
v bohatých, bezstarostných ľudí, exotické džungle.
Mal by som už odcestovať do zahraničia.
Preveriť si krajiny naslineným prstom.
Zbadať tajomný úsmev na tvári anglického policajta.

Radšej by som bral chudobnučké Haiti
alebo nejakú púšť, eventuálne arktickú,
kde by mohol iba šialenec rozprávať o rugby
alebo o skladbách nejakého Bacha. Neverím vo veľryby.
Verím v jedlý hmyz a štyridsať dní
nepretržitej noci.
Chcel by som byť zase chudobný. Aby sa to,
o čom hovorí tá žena z predpovede počasia,
týkalo bezprostredne mňa.

 

 

 

Teraz, keď sú už city roztriedené

Lepenková škatuľa spolovice naplnená listami v obálkach
rôznych tvarov a farieb.
Ukladám ich na zem, zvlášť podlhovasté, zvlášť veľké a malé,
telegramy oddelene.
Pred očami mám svoju smutnú minulosť.
Kedysi pre mňa neznáme, dnes už holé tajomstvá.
Veľké slová. Stavby v močiaroch.
Lýdia si vašnivo prezerá milostné listy,
veľmi by chcela: vedieť. Občas rozoznáva
zreteľný rukopis svojho mŕtveho brata, vraví, že je to čudné,
nachádzať práve tu, tak ďaleko a neskoro, jeho listy.
Prezerám si zbytok listov, sem-tam natrafím na frázu:
„navždy“, „všade“, „nikdy“, „určite“, „jediný“, „nie je“.

Zarovnané hŕby epištol, pohľadníc a tlačív.
Teraz, keď sú už city roztriedené, nebolo by ťažké
zavrieť minulé časy ako archív, presne o šestnástej.
Konštatovať, že som prišiel odnikiaľ, predstierať, že pramene
nečistia svoju vodu vo filtroch z blata a kameňov.
Že tichá múdrosť nie je iba nesmelou vnučkou bláznivej
Hlúposti.

Teraz, keď tlama jesene chytá leto za chvost
a keď sa večer na oblohe kolíše červená
a knihy lákajú k nočnému čítaniu;
teraz, keď už chápem, že prekážky a priaznivé okolnosti
sú pre mňa rovnako priaznivé – spokojne konštatujem:
„Príliš ďaleko, príliš neskoro.“

 

 

preložil Richard Kitta