ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Umierajúci divák

redaktor: rk 2010-01-31

 

Umierajúci divák - najkompetentnejší selektor umenia

interview s výtvarníkom Rastislavom Podobom

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Súčasná maľba, predovšetkým figurálna, prežíva svoj revival. No tvoje obrazy ma usvedčili v tom, že aj iné, dôverne známe témy môžu byť stále „in“. Môžme v tvojom prípade hovoriť o portréte (anatómii) krajiny?
Pohľad späť ukazuje, že maľba – maliarstvo tu vždy v nejakej miere bolo. Ľudia vždy maľovali, pretože maľba nevyplývala ani tak z  „umeleckých“ ambícii, ako hlavne  z primárnej ľudskej zvedavosti alebo konkrétnej  túžby približovať predstavu krásy alebo uvidieť svoje myslenie vo fyzickej forme.
Revivalom by som pomenoval práve ten osobný moment, kedy nás konkrétna vec  zasiahne, akoby rozsvieti žiarovku do ďalšieho priestoru, v ktorom sme predtým potme blúdili a teraz v ňom rozpoznávame známe tváre.
Dnes  maliarstvo reaguje na rôzne rozrastajúce sa formy prejavu okolo seba – fotografiu, film, architektúru, priemyselné, komunikačné technológie - to všetko priamo či nepriamo generuje a ovplyvňuje formy, jazyk a témy maľby. Maliarstvo formálne priberá. Tým, že rastú formy okolo nás, rozvíja sa aj maľba. Vnímanie sa ocitá v oveľa dynamickejšom divadle, než hocikedy predtým.
Anatómia krajiny je inšpirujúce spojenie. Ešte predtým než v obraze vzniká „krajina“ je biele plátno hotovým priestorom – oknom, do ktorého maľujem a zaujíma ma formovanie ďalšieho priestoru na povrchu. Iluzívna sugescia cez konkrétne vlastnosti prostriedkov.  Proces maľby – napríklad krajiny – niekedy predbieha moju predošlú skúsenosť, ale napokon je tu rozhodujúce  prianie niečo konkrétne vidieť a ponúknuť videnie toho ďalej. Vychádzam z toho, čo ma na mňa bezprostredný vplyv a čo ma vedie k tomu namaľovať okno, cez ktoré sa dá pozerať.

Prečo krajina?
Krajina je aktualizovateľný fenomén, je nezávislá, nadčasová, sebestačná, permanentne vo svojom procese, úzkostlivo kontrolovaná človekom. Ak si predstavím, že Zem existuje zrazu bez nás, začne sa napríklad rozrastať vegetácia v mestách a všetko naberie zdanlivo nekoordinovaný smer - tak je z toho predstava bežiaceho procesu maľby na reálny formát 1:1. Niečo ako Borgesova poviedka „O dôslednosti vedy“.
Staré témy v nových formách videnia, verzus nové témy v starých formách –  to je zaujímavý problém. 

Krajina je tiež spoločným kódom medzi tebou a Jernejom Forbicim, s ktorým momentálne vystavuješ v bratislavskom Krokuse. Ako hodnotíš výstavu? Došlo k nejakej vzájomnej (umeleckej) komunikácii, stretnutí dvoch autorov „tretieho druhu“?
Hodnotenie prenechávam návštevníkom výstavy. S Jernejom Forbici som sa zoznámil v galérii deň pred vernisážou a stretnutie našich vecí iniciovala galeristka Krokusu Gabriela Kisová, ktorá v nich vytušila komunikatívnu líniu a teraz to môžme verejne porovnať.

Je nevyhnutné každým novým obrazom, dielom niečo zásadné odhaliť, objaviť? Alebo je vždy dôležitejší spôsob ako sa k tomu dopracujeme?
Je to snaha každého umelca, približovať sa od veci k veci, hlbšie k „problému“ cez adekvátnu a vzrušujúcu formu. V každej mojej veci je parciálne prítomná časť vlastnej zásady. Namaľovať pre svet zásadný obraz. Niektorými vraj zásadnými Van Goghovými  obrazmi boli svojho času zaplátané kuríny v Arles.

Na tvojich plátnach človek objaví aj na finesy blízke filmu, fotografii... Ako vnímaš tento mixmediálny fakt?
V sériách veľkých zväčšených ženských Hláv (Clona, Sekvencia, atď., r. 2004 - 2006) som používal predlohu stopnutej filmovej sekvencie a fotografie, ktorú som prepisoval podobne ako vzniká foto-expozícia. Farba ako hmota - tma, je nanášaná na vodorovný formát na podlahe bez priameho dotyku s papierom. Sprejom – striekaním cez vrsty prachu vytvára čiernu kresbu, na záver zametaním odkrývam biele miesta po „špine“ čím vzniká ilúzia svetla, priestor a plasticita. Za makro-štruktúrou hviezd sa objavuje mikro–tvár  v obrátenom významovom meradle. 

Takže si čiastočne vyrovnávaš účty so súčasnou trendovou vizualitou...(?)
Trendových vizualít je dnes veľa, vedome a priamo tomu nepodlieham. Čo je trendové je vecou módy. Môžem vizualizovať len verziu reality cez svoje vnímanie.

Na koho sa Podoba podobá? Ostali v tebe starí majstri, ikony, modly? U teba ešte cítiť tú starú dobrú snahu o poctivé vrstvenie obrazu...
Občasné zaujatie dojmom zvonka našťastie vždy vyjasní jednoduchý a radikálny fakt, že som osobne postavený len pred problém vlastnej skúsenosti, a musím začínať vždy na základe seba a „ničoho“.

Takže akoby od nuly... Rád sa vraciaš do minulosti? Nemáš niekedy chuť opraviť (zreštaurovať) niektoré zo svojich plátien?
Nezvyknem svoje veci premaľovávať, pretože dôležitejší ako ich vizuál je princíp na akom vznikli, časová alebo mentálna autenticita, ku ktorej sa vrátiť nedá. Ale pokiaľ ma niečo z minulosti dráždi, tak sa k tomu vrátim tým, že znova maľujem novú, inú verziu.

Vieš si predstaviť seba ako výlučného experimentátora? Vyletieť mimo rám obrazu; maľba in situ. Kedysi dávno to boli fresky...
Viem si predstaviť všeličo.

Dosť zaujímavý je aj fenomén závesného obrazu. Je dobré ak umenie nevisí v duchoprázdne. Pomôžem si Beuysom - ako vysvetliť umierajúcemu divákovi obrazy?
Každý sme  vo svojom štádiu rozpoznávania, niekto hlbšie, iný na povrchu, od toho sa odráža aj stav jednotlivého umenia, jeho vlastnosti.
Prirodzene, túžba po hĺbke je paralelne sprevádzaná možnosťami pohodlia. Nedelím umenie na duchovné a neduchovné, pretože všetko považujem za prejav ducha, len v jeho odlišných úrovniach. Umierajúci divák by bol rozhodne najkompetentnejší selektor umenia, to je tvoja trefná indícia.

Život výtvarníka na Slovensku je údajne krátky. Hlad, chudoba, nízke sebavedomie... Je dnes naozaj ťažké uživiť sa umením?
Maľujem tak, aby bol život obrazov dlhý, presnejšie nečasový. Svojím umením sa uživím, za čo som vidiacim investorom vďačný. Situácia na Slovensku sa celkovo pomaly zlepšuje.

Ide o veľkosť trhu s umením alebo o vyššiu mentálnu spoločenskú úroveň?
Prevažná väčšina umenia nevzniká pre konkrétneho adresáta, časom si ho však nájde, ak mu to umožnia galérie a trh. Ale ani ekonomická vyspelosť nezaručuje citlivosť v týchto otázkach. Zase je to hlavne o osobnom prístupe. Dnes sa diskutuje o tom, čo sa dá považovať za rozhodujúci faktor pre tvorbu, kvalitu a fungovanie umenia v spoločnosti - teritoriálne, spoločenské predpoklady - či je to politický systém, pluralitný alebo totalitný, umelecké centrum alebo zapadákov, dostupnosť alebo naopak absencia materiálnych prostriedkov, možnosť vystavovať alebo separácia - a obracia sa to zase spať k vnútornej disponovanosti umelca, ktorého rozvoj je raz čiastočne, inokedy nevyhnutne v rukách jeho podporovateľov.

Aký je podľa teba osud a perspektíva slovenskej maľby? Pýtam sa aj preto, že ako pedagóg si v intenzívnom kontakte s mladými výtvarníkmi...
To nedokážem predpovedať. Závisí to asi od osobnej práceschopnosti študentov, maliarov, a globálne od vôle kultúrnej politiky vystavovať naše umenie kolektívne aj mimo Slovenska. Sme trochu izolovaní. Rozsiahlejšie výstavy svetového umenia v Európe Slovensko stále obchádzajú. Inak si myslím, že po dnešnej veľkej maliarskej produkcii bude v budúcnosti zákonite prebiehať jej samovoľné prehodnocovanie.

Aký je tvoj vektor? Za hranice Slovenska?
Zatiaľ za hranicami vystavujem len sporadicky, na kolektívnych výstavách párkrát do roka,  nechávam to tak. Prijímam ponuky na výstavy, selektujem,  sám neoslovujem galérie, nenalieham, nie som v tomto zmysle svojím manažérom.

 

                            za rozhovor ďakuje Richard Kitta