ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Psychoanalytik alebo...

redaktor: rk 2010-01-31

 

 

MICHEL SCHNEIDER

Psychoanalytik alebo spisovateľ?

 

    Keďže literatúru si cenia aj Francúzi, ktorí sa bez nej zaobídu, mnohí psychoanalytici sa utiekajú k tvorbe, ako sa kedysi odchádzalo na front, s istotou, že sa tam čosi deje a že to treba vidieť. Aktívne sa do nej zapájajú, aby nezaostávali za ostatnými, a púšťajú sa s ňou do tvrdého boja. Potom si razia cestu do literárno-psychoanalytických časopisov a vážne si kladú otázku: „Na čom teraz pracuješ?“ Akoby sa dala robiť iba jediná vec, akoby sa ich maličkosť stávala veľkým egom. A jednako si obliekajú rytiersku výzbroj priemerného spisovateľa a zvádzajú súboj s kvetom na pere. Zámerne som nepovedal na klávesnici, lebo si poverčivo myslia, že proces tvorby sa nezaobíde bez magického nástroja v ruke a mystického písacieho stola. Slovom, uprednostňujú rozkošnícke, ak nie rovno pohlavné (ako by povedal Freud) nástroje a atrament na pijavom papieri. Tak nadobúda aplikovaný psychoanalytik dojem, že sa stotožňuje so svojou bytosťou.
    Naozaj sa v tom tvrdom boji skrýva pravá literárna črta? Prečo je z psychoanalytického hľadiska také nevyhnutné písať? Vari je to v poradí piata základná koncepcia psychoanalýzy? Prečo sa v určitých kruhoch vyčíta kandidátovi, že častejšie nepublikuje? Mám uveriť Françoisovi Gantheretovi, ktorý stotožňuje analytický proces s literárnou tvorbou a za miesto analýzy považuje knihu namiesto kliniky? Mám tomu rozumieť tak, že sú spoločnosti psychoanalytikov, ale nie psychoanalytické spoločnosti, že sú píšuci analytici, ale nie analytickí spisovatelia? Alebo mám prijať názor Michela de M' Uzan, ktorý tvrdí, že psychoanalytici sú nevydarení spisovatelia, ktorých tvorba nie je hodná kompromisu ani symptómu?
    Nemienim si klásť rétorické otázky a už vôbec nie hľadať na ne odpovede. Moja téza je krutá, lebo psychoanalýza tvorí s literatúrou osudový zväzok, ktorý sa považuje za legitímny, ale plodí iba monštruóznych potomkov, teda spotvorené texty, ktoré sa nedajú zaradiť ani do psychoanalýzy ani do literatúry. Stávame sa obeťami prehnaných požiadaviek, všetci analytici majú zároveň byť umelcami. Azda nevťahujú svojich pacientov do kruhov aplikovaných literátov? A pritom veľmi dobre vedia, z čoho najčastejšie pramení monológ neurotika. Málokedy ide o premyslenú kompozíciu, oveľa častejšie o stereotypné klišé a nezmyselné výplody. Prázdne slová prešpikované utrpením.
    Sami analytici nie sú na tom lepšie, ako napokon uvádza Jacques Lacan, ktorý sa dištancuje od takto ponímanej otázky. V kapitole o spoločných črtách literatúry a psychoanalýzy píše: „Nechcem vyrábať literárne paškvily ako psychoanalytik s chudobnou fantáziou, zriekam sa chabých pokusov prekleňovať nerovnosť medzi klasickou praxou a literárnou hodnotou.“ Analytici a pacienti teda márne vymieňajú diván či kreslo za stoličku a za písací stôl, nikdy sa z nich nestanú spisovatelia. Ich literárne pokusy si zaslúžia rešpekt iba v prípade, že odhaľujú príčiny. Zbytočne by však súkali psychoanalýzu do literatúry, akurát by nadobudli istotu, že už nie sú psychoanalytici a ešte vždy nie sú spisovatelia. Možno by sa dalo chvíľu argumentovať, načrtnúť príčiny, opísať dôsledky, poukázať na slabiny či predpokladané úmysly a definovať kritériá, ale to vôbec nie je jednoduché. Nerád by som sa niekoho dotkol, a tak sa radšej hlbšie nepúšťam do tejto chúlostivej témy.
    Aplikácia je použitie princípov a prostriedkov z niektorej disciplíny v určitej oblasti. Stavia na predpoklade, že medzi oboma poľami nie je veľká rôznorodosť. A to isté si myslia píšuci psychoanalytici, ktorí vedia zakomponovať do textu asociáciu, sen, lapsus, duchaplné slovo. V zmysle hesla „Prečo nie ja?“, ktoré maskuje odpoveď „Lebo je to niečo iné“, chápu literatúru ako pokračujúce sny, duchaplné slová a verbálne hračky. A túto zmes detinského jazyka a voľných asociácií kladú na papier, akoby literatúra mala zabezpečovať kontinuitu psychoanalýzy pomocou rovnakých prostriedkov.
    Najjasnejšia formulácia tejto ilúzie pochádza z pera Françoisa Ganthereta, ktorý definuje spôsob písania ako analytickú výpoveď. „Nechajte zo seba plynúť slová, ako prúdi vietor cez odchýlené okno.“ Prvá aplikácia vypožičaného procesu sa premieta do výroku, že koncepcia sna je ako paradigma písma, čo teoreticky potvrdzuje Lacan: „Sen má štruktúru vety.“ Logicky by mal platiť aj opak, že literatúra je sen. Lacan upresňuje, že v spôsobe písania sa uplatňujú rétorické procesy a figúry literárneho štýlu. V jeho šľapajach kráča aj J.- B. Pontalis, ktorý tvrdí: „Snívam o analytickej tvorbe, hoci presne neviem, čo od nej očakávam.“ V jednom psychoanalytickom časopise sa uvádza, že medzi psychoanalýzou a písaným textom vládne relatívna inkompatibilita. Škoda, že v literatúre najnudnejšie vyznievajú interpretácie snov, ktoré strhli mnohých spisovateľov do víru. Nič ma nenivočí väčšmi ako útržky snov, o ktoré sa autori delia s čitateľmi. Nepíšeme, aby sme sa zviditeľnili, ale aby sme sa ukryli. Iná vec je vymyslieť sny pre románové postavy. Všetci snívame a predsa všetci nepíšeme. Sen a jeho interpretácia bývajú kráľovskou cestou v psychoanalýze a slepou uličkou v literatúre.
    Druhá literárna metóda nachádzajúca uplatnenie v psychoanalýze, sú slovné hračky, ktoré v konečnom dôsledku pôsobia ako nesúvislá reč prešpikovaná utrpením, ako nezmyselné plamenné frázy, ako umelé a sterilné odrhovačky. Gantheret uvádza, že jediným východiskom konečnej liečby nie sú klinické, ale poetické výtvory. Autor považuje za poetiku výpoveď analytika, lebo jeho dielo dodáva slovám šťavu, dužinu. Odtiaľ pochádza názor, že literatúra úzko súvisí s telesnou schránkou spisovateľa. Prepáčte, ale myslím si, že autor píše, aby zabudol na svoje telo, a jeho výtvor sa od neho aj dištancuje.
    Ďalším častým prvkom v tvorbe sú detinské výrazy. Čo človeka poháňa do písania? Analytici tvrdia, že detstvo. „Nezvádza už dieťa prvé pokusy o literárnu činnosť?“ položil si v roku 1908 otázku Freud. „Každé dieťa, ktoré sa štylizuje do pózy spisovateľa, si vytvára vlastný svet, presnejšie povedané, zariaďuje v ňom veci podľa nového poriadku, ktorý mu vyhovuje. Literárny tvorca robí to isté, čo dieťa: vytvára svet fantázie, ktorý berie vážne. Keby som sa mal opierať o túto diskutabilnú hypotézu, musel by som uveriť, že hrajúce sa dieťa je už spisovateľ a spisovateľ je hrajúce sa dieťa.  Mimochodom, túto vieru Freud odvodzuje od výchovy a uvádza príklad mladej ženy, ktorá sa uchádzala o miesto vychovávateľky v istej rodine. Keď sa jej pýtali, prečo si trúfa na také ťažké povolanie, naivne odpovedala: „Veď som sama bola dieťaťom!“ Takže aj v literatúre stačí byť dieťaťom a ostať ním, aby človek získal literárny námet. Túto koncepciu podľa Freudovho vzoru (Každé dieťa je básnik, ale iba niektoré ním ostávajú aj v dospelosti) rozvádzajú mnohí súčasní psychoanalytici.
    Adultný variant je potom sublimovanou glosoláliou chápanou ako literárny zdroj, ku ktorému sa utiekajú psychoanalytici píšuci na základe voľných asociácií. Natíska sa otázka, či táto metóda, ktorá občas poslúži niektorým spisovateľom, je nevyhnutnou, resp. postačujúcou podmienkou na literárnu tvorbu. Ťažko, lebo plodí neviazaný štýl a jalové diskusie medzi analytikmi, začínajúce sa frázou „To mi pripomína... To ma privádza na myšlienku...“ Je to niečo podobné ako táraniny spisovateľov, ktorí veria, že môžu dobre písať, aj keď veľa nečítajú. Literatúra sa nerodí vďaka subjektivizácii v transfere, ale vďaka objektivizácii v diele. Nepramení teda z voľnej asociácie, ale zo spontánnej disociácie.
    Občas sa stretávame s aplikovanými psychoanalytikmi, ktorí kopírujú Lacanov štýl v zmysle jeho výzvy „vydať sa na cestu najskrytejšej pravdy prejavujúcej sa v kultúrnej revolúcii“, v snahe si ho udržať. Spisovatelia však vedia, že ak sa niečo neprenáša, je to práve štýl. A jednako Lacan zaviedol metaforickú koncepciu psychoanalytickej tvorby. „Slovo je metaforická formula, z ktorého vie básnik urobiť hru, nepretržitý prúd, oslňujúcu spleť metafor.“ Práve vďaka hre vyviera čosi z hĺbky nevedomia a zavlažuje literárnu tvorbu. Literatúra je však pravým opakom, plná meditácií a kľučiek, kým spisovateľ nenájde správne slovo. „Sú dva druhy spisovateľov,“ tvrdí Karl Kraus. „Jedni nimi sú, iní nimi nie sú. V prvom prípade tvorí obsah a forma jednoliaty celok ako duša a telo, v druhom prípade tvorí obsah a forma asi taký celok ako telo a odev.“ Aplikovaní psychoanalytici sú možno tvoriví, ale nie v zmysle histórie umenia. Sú to štylisti ako ministri kultúry.
    Do akých literárnych žánrov sa púšťajú psychoanalytici? Do poézie, románov a literárnych denníkov. Ich najsmiešnejšie ambície spĺňa poézia, v ktorej sa pridržiavajú surrealistickej teórie spájajúcej nevedomie s umeleckou tvorbou. Jedno je primárnym a jedinečným zdrojom druhého. „Iba poézia umožňuje interpretáciu,“ vyhlásil Lacan na seminári v roku 1977. Dokonca aj Serge André, ktorý ako jeden z mála analytikov rozpoznáva rozdiel medzi literárnou a psychoanalytickou tvorbou, vidí v psychoanalytikovi umelca, v Lacanovi veľkého umelca a vo svojej tvorbe moduláciu, hlas a spev.
    Psychoanalytici však nachádzajú kontinuitu vlastného jazyka najmä v románovej tvorbe. Sám Freud sa považoval za románopisca, síce potenciálneho a nerovného, ale predsa len románopisca. Usiloval sa zotrieť demarkačnú čiaru medzi rozličnými štatútmi rozprávača prípadov, špecialistu klinickej patológie a autora fikcie. Pokojne tvrdil, že jeho Štúdie o hystérii sa čítajú ako román, že jeho eseje o Leonardovi da Vinci sú sčasti románové a že podaktorí jeho priatelia ich aj označujú za psychoanalytický román. A jednako ho pobúrilo, keď sa Havelock Ellis vyjadril, že jeho dielo sa nemusí pokladať za vedeckú prácu, lež za umelecký výtvor. Pridobre si totiž uvedomoval, že v skutočnosti nie je románopisec. Nemyslel si, že literatúra a psychoanalýza vychádzajú z rovnakej duchovnej aktivity, ale nachádzal medzi nimi podobnosť, lebo do literatúry sa premietajú najhlbšie vrstvy ľudskej psychiky.
    Freud pripisoval románopisecký talent aj pacientom. Tvrdil, že z hľadiska neurotika ide o tzv. rodinný román. V tomto zmysle napísal Jungovi: „Aká škoda, že naše reprodukcie poľutovaniahodne kúskujú tie veľké umelecké diela psychického charakteru.“ Iní zachádzajú ešte ďalej. François Roustang vydal v roku 1980 knihu a hneď v prvej kapitole sa venuje Freudovmu štýlu. V poslednej kapitole si kladie otázku, či je analytik románopiscom a uvádza: „Každý pacient je génius.“ Ďalej píše: „Analytik robí podobnú prácu ako spisovateľ, lebo sa vyzná vo svojich úzkostiach a snoch, čím oživuje svoj štýl.“ Čo je to za prácu spisovateľa, ktorá sa nepremieta do textu? Čo je to za spisovateľa, ktorý nepíše? Literatúru netvoria sny a úzkosti, ale slová a to je celkom iné. Písať sa dá poležiačky, ale nestačí ležať, keď chceme niečo napísať.
    Príčiny tejto choroby rozšírené v psychoanalytických kruhoch sa dajú načrtnúť. Prvý výklad sa opiera o históriu. Francúzski analytici sa v literatúre orientujú oveľa rýchlejšie než v medicíne. V sedemdesiatych rokoch prevažovali v intelektuálnom vzdelávaní literárne smery. Každý študent vypracovával literárne dizertačné práce, vnikal do tajov poézie, buržoáznych románov a klasických divadelných hier. Do tvorby ich posmeľovala znalosť spisovateľov a ich diel. Druhé vysvetlenie sa týka aplikačnej látky, teda slov. Lacan sa vyjadril: „My, psychoanalytici pridobre poznáme moc slov.“ Iste, ale vedia ich aj používať? Nik sa neodvažuje maľovať akvarely alebo komponovať hudbu bez solídnej schopnosti používať nevyhnutné nástroje a určitej znalosti pravidiel, ktoré platia v danej oblasti, teda v umení farieb a zvukov. V jazyku sa uplatňujú celkom iné pravidlá.

(pokračovanie)   


Z francúzskeho originálu Psychanalyste ou écrivain?
preložila Vladimíra Komorovská