ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

... spisovateľ?

redaktor: rk 2010-01-31

 

 

MICHEL SCHNEIDER

Psychoanalytik alebo spisovateľ? 

 

(pokračovanie)   

    Tretí výklad sa pridržiava predpokladu, že štruktúra nevedomia dodáva každému svojský štýl. Lacan rád citoval Buffonovu slávnu vetu: „Štýl je sám človek.“ Lenže, nie je básnikom každý, kto chce, ani spisovateľom, kto sa zaň považuje. Literárny štýl naozaj nie je človek psychoanalytik. I keď tie isté slová, tie isté obrazy, tá istá predstavivosť ovládajú počúvajúceho i píšuceho muža. Ako hovorí Karl Kraus: „Fejtonista i kaderník majú do činenia s hlavami.“
    Nesprávna aplikácia má osudné následky jednak pre aplikovanú vec a jednak pre aplikovateľnú vec. „Literatúra je asimilácia zvyškov,“ tvrdí Lacan. Ale akých zvyškov? Určite nie jazyka používaného na vedeckých seminároch. Asimilácia literárneho jazyka v tomto zmysle je zvyšok asimilácie. Nepíšeme, čo počujeme. Písať začíname presne v okamihu, keď slová nič nehovoria, keď im už nerozumieme.
    Spisovateľ Amos Oz uvádza, že píše dvoma guľôčkovými perami odlišnej farby, jedným politické články a eseje a druhým romány. Iste, aj novinár alebo psychoanalytik môže literárne tvoriť, pravda, pod podmienkou, že dokáže zmeniť pero a štýl. Lenže naši moderní psychoanalytici sa považujú za literátov, hoci o literatúre nič nevedia.
    Čo vlastne sledujú svojimi pokusmi pýšiť sa perím spisovateľa? V prvom rade ide o narcistické sklony. Pletú si žánre, nepoznajú jazykový úzus a nedodržiavajú vnútornú štruktúru. Dovolím si tvrdiť, že poznám jazykový úzus príznačný pre všetkých intelektuálov i jazykový úzus charakteristický pre literátov. Aj psychoanalytický prejav má svoje špecifické črty teoretickej alebo vedeckej práce a v prvom rade odhaľuje nevedomie, kým literárny žáner stavia skôr na predstavivosti a fantázii, obe sčasti zachytávajú vedomé i nevedomé procesy. Literatúra má svoje typické znaky, ktoré psychoanalýza vôbec nepozná, lebo ju charakterizujú iné. Márne sa v tejto oblasti uplatňuje aplikácia, ide skôr o aplikáciu pre aplikáciu. „Vynájdené písmo umlčalo jazyk,“ napísal Pascal Quignard, čím dal na vedomie, že niet kontinuity medzi analytickým jazykom a literárnym písmom. Aplikovaným analytikom sa nedarí vtesnať psychoanalýzu do literatúry, a tak sa tvária, že literárne výtvory majú psychoanalytický charakter. Následky tejto planej viery sú zdrvujúce.
    S akým cieľom píše aplikovaný psychoanalytik? Aké plány si vytyčuje? Dychtí po láske, obraze či reputácii? Chce, aby ho ľudia milovali, lebo je silnejší, poslúchali, lebo je múdrejší, alebo sa ho obávali, lebo je krajší? Robí si nádeje, že bude vládnuť, ak si zamení žáner? Paulhan hovorí, že literát má príťažlivé povolanie, čo platí aj o vojne a láske. Je to však pravda? Freud tvrdí, že umelec, ktorému sa podarí vytvoriť dielo, dosiahne okľukou to, čo nie je schopný dosiahnuť priamo. „Úctu, moc a lásku žien.“ Neviem, či príslovkou nepriamo označuje intrapsychickú sublimáciu, povedzme, cez románové postavy alebo efekt spoločenského uznania. Naozaj veril, že hybnou silou najhlbšieho nevedomia spisovateľa bola snaha získať lásku žien? Nerozumel náhodou pod láskou hľadanie obete, ktorú by mohol ovládnuť hysterický vládca?
    Zdá sa, že aplikovaný psychoanalytik skutočne píše preto, aby ho ženy zbožňovali (dôsledok prejavu na tému hystérie?), aby ho nasledovali (reč univerzitného profesora?), aby ho poslúchali (reč vládcu?). Prečo nepíše s cieľom, aby ho čítali? „Prečo píšete?“ Na túto otázku odpovedal André Green psychoanalyticky. „Aby som vydal svedectvo.“ Spisovateľ by povedal: „Len tak“. Pre nič za nič. Spisovatelia si nekladú otázku, prečo píšu. Taká otázka prísluší iba novinárom. Psychoanalytici si odpovedajú: „Prečo nie?“ Spisovatelia sa skôr zaoberajú otázkou, ako písať. Nič nemá pevnejšiu štruktúru ako literárny jazyk založený na tautológii.
    Analytik píše, čo vie alebo čo si myslí, že vie, a opiera sa o logické zákonitosti, aby sa vyhol rozporom. Spisovateľ píše, čo nevie, môže sa prekonať a postaviť na roveň aj dve celkom protirečivé veci. Spisovatelia považujú jazyk za predmet túžby, kým Freud za zásterku. V článku Literárny tvorca a fantázia priznáva, že ostáva mimo estetickej otázky. „Môžem vám priniesť iba podnety a vzpruhu, čo literárneho tvorcu vedie k problému výberu látky. Ešte som však nevyriešil problém, akými prostriedkami autor dosahuje efekt afektu, ktorý svojou tvorbou podnecuje... Literárna tvorba ako denný sen je pokračovaním a náhradou niekdajších detských hier.“ Všade vyzdvihuje katarznú koncepciu literatúry, hoci od nej dávno predtým upustil v psychoanalýze.
    Rovnako považujem za mylné výroky: „Literárna tvorba je terapia; terapia je literárna tvorba.“ Literát si neuvedomuje, čo prenáša, a používa vzletné jazykové prostriedky. Lacan hovorí: Psychoanalytik je rétor.“ Nestotožňujem sa s touto koncepciou, ale ak je správna, práve ona mu bráni byť spisovateľom. Ako povedať niečo zmysluplné, ako urobiť dieru do jazyka alebo ako naplniť škatuľu? „Spisovateľ považuje tvorbu za neprechodné sloveso,“ vyhlásil R. Barthes. Tvorbou sa neusilujeme niečo povedať, jednoducho hovoríme.
    Aký je teda rozdiel medzi psychoanalýzou a literatúrou? Nespočíva ani v hlase z detstva, ani v sne, ani v obrazotvornosti, nejde o hru. Rozdiel spočíva v gramatike, lexike, v obsahu. Aj Freud uznáva, že v románe je nevyhnutná určitá nepriehľadnosť. Uvedomuje si, že zaobchádza s postavami Jensenovej Gradivy ako so skutočnými bytosťami a nie ako s autorovými výplodmi, akoby jeho duch bol úplne priezračným médiom. Vo freudovskej koncepcii literatúry nachádzame myšlienku, jasne formulovanú v texte o prehistórii analýzy z roku 1920, ktorá zachytáva rozdiel medzi dobrým a zlým spisovateľom. „Nie duch, ale osobnosť je zdrojom geniality.“
    Tvorba čiastočne súvisí s nevedomím a cenzúrou. Nechce všetko vyjaviť, záleží v nej na spôsobe vyjadrenia. „Spisovateľ je človek, ktorého zaujímajú príčiny a spôsob, ako ich položiť na papier.“ Freudovská koncepcia literatúry (nevedomie, cenzúra, uvoľnenie potláčaných pudov, sublimácia) vedie k metapsychológii literárneho činu. V ojedinelých pasážach, kde Freud uznáva špecifické črty literatúry, pokladá „literárnu skúsenosť len za akúsi prefíkanosť, v rámci ktorej autor dáva voľný priechod fantázii, aby podnietil v čitateľovi obrazotvornosť.“ Ako keby schopnosť čeliť démonom oddeľovala literatúru od psychoanalýzy. Michel de M' Uzan vidí problém jasnejšie, keď tvrdí, že analytik dešifruje a redukuje text, kým spisovateľ ho kóduje a rozširuje. Jeho myšlienku bližšie rozvádza Serge André. Podľa jeho názoru sa spisovateľ pokúša zbaviť utrpenia, to znamená, že sa púšťa do presne opačnej operácie, lebo sa neusiluje vysvetľovať dôvody útrap a úplne sa vyhýba dešifrovacej činnosti.
    Literárna tvorba nie je prostriedok hľadania a dokazovania pravdy. Je to písomná výpoveď človeka, ktorému zamreli slová na jazyku, keď ho nik nepočúval. Preto kladie medzi seba a poslucháča papier. Čo sa naň nezachytí, to sa stratí. Čo sa nenapíše, to nejestvuje. Rozhodne nejde o zábavnú hru so slovíčkami.
    Za posledné kritérium, ktoré odlišuje literárnu tvorbu od psychoanalýzy, možno považovať adresu. „Človek začína analyzovať od seba, hovorí o sebe, ale neprihovára sa vám, alebo sa vám prihovára a nehovorí o sebe. Keby vám začal hovoriť o sebe, analýza by sa skončila.“ V literatúre to neplatí. „Viem, že psychoanalýza nie je obľúbený prostriedok,“ napísal Freud v roku 1922 Schnitzlerovi. Ani literatúra. Barthes, ktorý sa ťažko prebojovával na post spisovateľa, lebo chcel, aby ho milovali a nie čítali, skonštatoval: „Písať začíname, keď vieme, že nepíšeme pre iných, že naše veci nevzbudia lásku, že za ne nedostaneme nijakú odmenu a že nič nezmenia.“ Serge André, ktorý si trúfol na román, rozpoznal radikálny rozdiel. „Psychoanalýza chce rozviazať človeku jazyk a literatúra sa ho snaží udržať za zubami.“ Vychádzajúc z vlastnej literárnej skúsenosti sa vyjadril, že „psychoanalýza nemôže apelovať na život“.
    Treba vôbec rozvracať koncepciu Freudovej psychoanalýzy, ktorou sa začína a končí literatúra? Alebo dodať, že literatúra začína tam, kde končí psychoanalýza? Opäť citujem Freuda, ktorý v liste Schnitzlerovi napísal: „Dávam prednosť investigatívnosti. Prepáčte, že skĺzavam do psychoanalýzy, neviem totiž robiť nič iné.“ Rád by som na margo jeho slov poznamenal: „Prepáčte, že skĺzavam do literatúry, neviem totiž robiť nič iné.“ A pritom viem, že to, čo som napísal, nie je literárna tvorba.
    Portrét analytika a aplikovaného spisovateľa balansujúceho medzi tyraniou a komickosťou je vlastne autoportrétom človeka, ktorý sa venuje psychoanalýze tridsať rokov (od svojich dvadsiatich štyroch rokov), píše jednu knihu za druhou a kladie si otázku, čo znamená písať. Psychoanalýza sa dlho považovala za únikový prostriedok pred literatúrou, kým mne sa zdá, že vyúsťuje do literatúry.
    Čo som sa vlastne naučil? Že nepíšeme pre symbolickú odmenu a netúžime si obohatiť životopis. Píšeme zo strachu. Lebo strácame a sme stratení. Píšeme, lebo sme odjakživa písali. Viac-menej dobre, ale nie vždy. Aplikovať niečo v literatúre nestojí za nič. Nikto to od nás neočakáva. Píšeme, lebo sme spisovatelia, nie preto, aby sme sa nimi stali. Píšeme, lebo nemôžeme žiť bez tvorivej práce, hoci vieme, že to nie je život.
    Spisovateľ píše. Prepáčte mi túto tautológiu. Píše a to je všetko, čo môže robiť. Robíme to, lebo nevieme robiť iné. Bol by som rád, keby psychoanalytici pochopili, že nevedia nič iné, len robiť analýzu psychiky. Rád by som podotkol, že literatúra nemá pre psychoanalytika zmysel, ak neuvažuje zanechať psychoanalýzu. Psychoanalytici by mali vyvíjať úsilie, aby sa nestali spisovateľmi. Potom, možno, začnú písať...

 

Z francúzskeho originálu Psychanalyste ou écrivain?
preložila Vladimíra Komorovská