ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Spisovateľ nevie, čo je dielo

redaktor: rk 2010-01-31

 


 

JEAN-PIERRE WINTER

Spisovateľ nevie, čo je dielo

 

Včera, keď som ako zvyčajne schádzal zo schodov po psychoanalytickej seanse, pobúrený, ako málo času ste mi venovali, pán doktor, a rozhodnutý, že na druhý deň konečne dokončím vetu, ktorú ste medzi rečou vypichli, zišiel mi na um kriminologický nápis vynímajúci sa na okne vlaku, zarosenom od teplého dychu cestujúcich. Nazdávam sa, že podobným spôsobom sa nám vynára zo zahmleného vedomia záznam, ako by sa vyjadril prorok Daniel.
    Napriek návalu zlosti, ktorý ma zaplavil za dverami vášho kabinetu, mi sčista-jasna vyvrel z pamäti výrok: „Vrah sa vždy vracia na miesto činu“. Hneď som si, prirodzene, pomyslel, že by som sa najradšej vrátil späť a namieste vás zastrelil. Zároveň som však nespúšťal zo zreteľa, že nie ste tým pravým terčom. Vari môj otec? Jasne som cítil, že táto idea sa mi jednoducho vnucovala, aby som vám poskytol teoretický dôkaz, na ktorom by ste si mohli prihriať svoju polievočku. Dokázal som si predstaviť, ako ma varujete, aby som si priveľmi neveril.
    A tak som si začal klásť otázku, aká zvláštnosť sa skrýva v tej banálnej vete. Vtedy som si uvedomil jej špecifickú črtu. Osudový nápis! Odrazu mi bolo jasné, že som ho už dávno sám načrtol, ak som ho rovno nevyryl na sklo. Mal som asi desať-dvanásť rokov, keď som dal rovnaký názov básni, na ktorú som, pochopiteľne, medzitým celkom zabudol. Mali ste naozaj pravdu, pán doktor, keď ste vyhlásili, že vrah sa vždy vracia na miesto činu. Je to pravá definícia psychoanalýzy.
    Mohol by som ďalej rozprávať o tej seanse, ale nie som z nej schopný vytĺcť náležitý efekt, hodný prekvapenia... niečo ako Herakleitov záblesk. Zdá sa, že táto spomienka dostatočne vysvetľuje komplex z písania a následného škrtania, smrť, vraždu, opakovací proces i psychoanalýzu; jednoducho rozväzuje uzol a skrýva v sebe neslýchanosť.
    Keď som písal tú báseň, ktorá sa mi neskôr stratila, od základov sa zmenil môj život. Naša päťčlenná rodina celé roky žila v troch izbičkách na Ulici Papillon. Bol to tesný byt a navyše sa v ňom celý deň ozýval hrkot šijacích strojov a buchot žehličiek dopadajúcich na žehliace dosky, do ktorých sa miešali zvuky nepretržite tárajúcich robotníčok môjho otca.
    Nepamätám sa, že by som bol nešťastný. Prešibané robotníčky stvárali hlúposti a podnecovali v nás túžbu. Matka neraz vravievala, že nemajú žiadnu výchovu a že im chýba inteligencia. Tie ženy balansovali medzi absurdnou úprimnosťou a neviazanou prostorekosťou, hoci sa utiekali k náboženskej viere. Netaktne ma zasväcovali do erotických tajomstiev, do všetkých podrobností a načisto opanovali moju myseľ. Stali sa mojimi prvými učiteľkami a na rozdiel od ich nasledovníčok im to spôsobovalo ozajstný pôžitok.
    Nepoznali sme prepych ani pokoj, ale ani sme ho s bratmi neočakávali. Otec pracoval, no nezarábal peniaze, my sme chodili do školy a naša matka, pripútaná na lôžko, písala romány a básne. Netrpezlivo sme čakali na listy od vydavateľov, od dôležitých ľudí, ktorých sme považovali za nezdvorilých k úbohým služobníčkam literatúry a za totálne neschopných, lebo žiaden z nich nerozpoznal v našej matke driemajúceho génia. K danému úsudku sme dospeli, hoci sme nikdy neprečítali ani riadok z jej zažltnutých zošitov. Jednoducho sa od Prousta nič nenaučili. To nám však nebránilo vznášať sa v oblakoch.
    A zrazu sa nám zosypali peniaze, ten diablov vynález, o ktorý nikto nejavil skutočný záujem, lebo sa ich neusiloval zarobiť. V rámci vojnových reparácií sme sa dočkali odškodnenia, aby sme konečne mohli stráviť hanbu, že sme prežili nacistické ukrutnosti. S tými peniazmi sme si pustili vlka do košiara, aj keď na nás zapôsobili ako štedrá teta rozdávajúca cukríky. Skrátka, otvorili sme im dvere, naše srdcia a všetky zákutia v našom tele, i keď nám veľmi chýbali starí rodičia. Zaplatili nám, aby sme si zapísali za uši, že nejde o metaforu.
    Museli sme sa presťahovať, aby sme ich plne vychutnali, čo predovšetkým znamenalo zriecť sa dielne. Z hľadiska mojej matky totiž šlo o príčinu všetkých našich starostí. Dielňa nás oberala o priestor, o súkromie, parazitovala na našich ušiach a zastierala nám zrak. Takže, do hája s ňou.
    Presťahovali sme sa. Otec so svojimi strojmi a zamestnankyňami na Beauregardovu ulicu za Rexom a rodina do štvrte Montmartre nad redakciu Špiková kosť, ktorú viedol už zosnulý Pierre Dac. Práve jemu som odovzdal báseň „Vrah sa vždy vracia na miesto činu“. Mohol som tušiť, koľko pravdy sa v nej skrýva?
    Po hrkotajúcich strojoch a búchajúcich žehličkách, ktoré sme niekedy počúvali až do noci, sme konečne začali normálne žiť. Verili sme, že nás postretlo šťastie, v skutočnosti nás však drvilo. Sčista-jasna mi zišiel na um Aragon, lebo odvtedy sme boli ako „tí nešťastníci pripomínajúci zrkadlá, schopné odrážať svetlo, ale nevidieť“.
    Celé dni sme videli iba žiaru, ktorá nám zatemňovala zrak zahalený zdrvujúcim tichom. To ticho však neznamenalo pokoj bez rušivých vplyvov. Práve naopak. Šlo o pekelný hukot, ktorý vyvieral z matkinej mlčanlivosti, z jej náhlej neschopnosti písať, z jej smútku za otcom, ktorého neprítomnosť nás nútila držať jazyk za zubami.
    A pritom sa nedal zahanbiť. V našej jedálni vypĺňal dve tretiny priestoru obrovský stôl potiahnutý bordovou koženkou, na ktorý mala matka, dovtedy píšuca v posteli, výsostné právo. Jej manžel sa priveľmi neusiloval odlíšiť skutočnú potrebu od túžby. Bol na ňu hrdý, obdivoval ju, uznával silu jej výrečnosti, skrátka miloval ju natoľko, že si nedokázal predstaviť, ako by mohol odmietnuť splniť jej požiadavku.
    A jednako chradla. Kým nás otec ruinoval, my, jeho synovia sme sa rútili do záhuby. Najmä Simon popíjal. Aspoň to na ňom bolo vidieť. Takmer nik to netušil, hoci to dával najavo. Predovšetkým sa uzatváral do seba. Mal sotva desať rokov, keď začal utekať z domu, ale my sme sa len prizerali ako takí imbecili, čo nechápavo hľadia mudrcovi na prst namierený na mesiac, hoci sa pokúsil skoncovať so životom. Vôbec sme si neuvedomovali, z akého prostredia sa snaží uniknúť.
    Správal som sa ako on, ba ešte horšie. Klamal som, kradol a podvádzal zvieraný nepretržitou úzkosťou, no úspešne som to zatĺkal. Zošalel som, ale nik okrem mňa na to neprišiel. Možno... Vo Vražde považovanej za umelecké dielo sa Thomas de Quincey zaoberá otázkou, prečo treba zakázať vraždy. Keby sa totiž povoľovalo zabíjať, už by nám nič nebránilo kradnúť, prípadne klamať. Moje vtedajšie zážitky iba dokazujú, že mal absolútnu pravdu.
    Čo sa vlastne prihodilo? Vracajú sa vrahovia na miesto činu, lebo ich tam ťahá zopár smradľavých bankoviek a ich zákerný zápach otravuje a rozkladá detské duše? Ide o konečné víťazstvo zachránených stroskotancov Marshallovho plánu? Alebo o zúriacu alžírsku vojnu, o ktorej som vám nikdy nehovoril, pán doktor? Ach! Ako sladko a upokojujúco by sme znášali, keby sme sa stali obeťami barbarstva. Je to však beznádejné, lebo v dobrých detektívkach vrah nemá podlú ukrutnosť napísanú na nose a na dôvažok, ten zločinec nikoho nezabil.
    Za akých okolností sme sa presťahovali do štvrte Montmartre? S odpoveďou na túto banálnu – v podstate nehistorickú a nefilozofickú – otázku súvisí minimálne čiastočné rozuzlenie tajomstva môjho správania. Zaručene z toho dôvodu som si dával pozor a nikdy si ju nepoložil.
    To miesto malo svoju minulosť. Obýval ho jeden z bratancov mojej matky, ktorý dostal perfídny nápad umrieť v okamihu, keď sme hľadali nový byt. Rodina s vyvinutým zmyslom pre pomoc nám navrhla, aby sme sa doň presťahovali bez akejkoľvek protislužby. Doparoma s fixnou ideou odkupnej sumy! Pripadalo mi to ako vo filme Reného Claira Strašidlo na predaj, kde sa zavriete medzi štyri steny a nasiaknete ich neskutočnými obyvateľmi.
    V tom byte pobudla istý čas naša matka ešte ako dievča. Bolo to pred vojnou, keď mala okolo desať-dvanásť rokov, a prišla na pozvanie otcovho brata, ktorý mal syna a kožušníctvo. Živnosť mu nádherne vynášala, čo mu umožnilo zamestnať štíhlu a pôvabnú sekretárku Mariu, do ktorej sa jeho potomok romanticky zaľúbil. Zdá sa, že šlo o muža činu, ktorý mal vyššie ambície a pre syna si predstavoval výnosnejšiu partiu. Onedlho odcestoval do rodného Maďarska, kde za účinnej pomoci sprostredkovateľa uzavrel dohodu o manželstve z rozumu (kde hrajú prvoradú úlohu finančné a národnostné záujmy) medzi bohatou dedičkou ortodoxného vyznania z Budapešti a svojím pochabým synáčikom.
    Po návrate si trúfol urobiť poriadok; oznámil potomkovi, akým úctyhodným majetkom ho zahrnie bohatá nevesta, ktorú mu dohodil, a z mosta do prosta ho vyzval, aby sa rozišiel s Mariou. Nezabudol však vyjadriť úprimnú ľútosť i otcovské porozumenie s nešťastníkom a svoje konanie označiť za povinnosť, ktorej by sa najradšej vyhol. Možno bol vzdelanejší a v pravej chvíli si spomenul na básnikovu výstrahu: „Peklo sa opiera o ľútosť“.
    Isté nedeľňajšie ráno, keď všetci v dome spali, naša mladučká mama, ktorej izbica viedla na dvor, začula hvizd, ktorý znel ako výzva. Bola to odvážna sekretárka, ktorá ju požiadala, aby sa stala sprostredkovateľkou medzi oboma milencami a aby sa správala nenápadne. Mladý bratanec sa bleskovo obliekol a žiaril šťastím, očividne presvedčený, že vyhral na oboch frontoch. Vykročil v ústrety svojej milenke... a nemilosrdnému osudu. (Choď, drahý bratanec, dávno mŕtvy pre tento svet, ty, ktorý si obetoval svoju lásku k Marii na oltár otcovej zvrátenosti. Len choď, veď uvidíš!) Sotva k nej došiel na Ulicu Boule Rouge, neďaleko Folies-Bergère, strelila mu do spánku guľku z revolvera, potom si ústie namierila do úst a vystrelila ešte raz. Keď ju pitvali na patológii, skonštatovali, že čakala dieťa.
    Vidíte, pán doktor, čo som netušil až do smrti svojho otca, ktorý takisto nič nevedel. Historku nám vyjavila matka na druhý deň po jeho pohrebe. Prečo sa cítila vinná až do takej miery, keď zohrala iba rolu posla zlých znamení, to sa už akiste nikdy nedozviem. Viem však, že sotva sme sa presťahovali, prestala písať. Vari tajne milovala svojho bratanca a v duchu sa hnevala, keď mu otec oznámil novinu o chystanej svadbe? Žeby si beznádejne plietla Mariinu ruku so svojou, čo ju natoľko oslabilo, že neudržala v ruke ceruzku, ktorú nevdojak považovala za zbraň? Alebo si to vôbec neuvedomovala? Faktom ostáva, že vo chvíli, keď prestala písať, prevzal som štafetu a napísal báseň pod titulkom, ktorý mi vyvrel z nevedomia, čo sa nezaobišlo bez následkov.
 – A tak sa vás pýtam, pán doktor, čo si o tom myslíte?
 – Najprv mi povedzte, vážený pacient, meno toho bratanca zavraždeného za takých odstrašujúcich okolností.
 – Na to som naozaj zabudol. Volal sa Simon...
– Aha, tak predsa! Dovidenia zajtra.

 

Z francúzskeho originálu L'écrivain ne sait pas que signifie l'oeuvre
preložila Vladimíra Komorovská

ilustrácia: Xavier Veilhan