ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nič a ešte viac (1)

redaktor: rk 2010-01-31

 

 

     LAURENCE KLINGER

     Nič a ešte viac

 

    Nie som si istý, či sme šťastní. Nikdy sa nezhovárame o šťastí ani o svojej neprítomnosti. A predsa sa rozprávame. Diskutujeme o iných veciach. Debatujeme o zvukoch; o vymedzenom repertoári zvukov, ktoré vydávajú naše telá. O pouličnom ruchu, ktorý nás zobúdza uprostred noci.
    Rozprávame sa o vlhkom vzduchu. Strávili sme celý večer pri rozhovore o pukline na strope, o príčine, ktorá ju mohla spôsobiť. A rozhodli sme sa, že nič nepodnikneme.
    Veľa sme debatovali o zvieratách a porovnávali sme chov psov s chovom mačiek. Nespomenuli sme však vtáky. Nemáme radi vtáky. Nikdy si nezadovážime nijaké zviera, podobné debaty nazývame zásobárňou diskusií.
    Zhovárame sa o chumáčoch prachu pod nábytkom. Nepozeráme sa pod nábytok. Ale chuchvalce prachu sa niekedy vykotúľajú a ukážu nám svoju tvár. Zrejme sa vynárajú vtedy, keď sa pohybujeme hore-dole a rozprúdime vzduch.
    Rozprávame sa o prúdiacom vzduchu. Zároveň spomenieme chumáče prachu a skonštatujeme, ako ťažko sa udržuje dom v poriadku, hoci nikdy neotvárame okná.
    Diskutujeme o chuti a farbe pomarančov, ako sa menia počas ročných období. Je to zvláštne, lebo jeme iba konzervy. Čerstvé ovocie patrí minulosti.
    Debatujeme o prítomnosti. Mohli by sme sa rovnako zhovárať aj o budúcom roku, lebo vieme, že nebude odlišný. A jednako to nerobíme.
    Nerozprávame sa o minulosti. Zhovárame sa o kvapkajúcom vodovodnom kohútiku v kuchyni. Odmeriavame čas medzi kvapkami. Každých tridsaťosem sekúnd padne kvapka. Kedysi to bolo päťdesiatštyri sekúnd. Keď to bude päť sekúnd, rozhodneme sa, čo spravíme. Prirovnávame to k sťahom maternice, ktoré pociťujú ženy bezprostredne pred pôrodom.
    Pokúšame sa nehovoriť o svojich snoch, čo nie je ťažké, lebo si na ne sotva pamätáme. Keď prší, mlčky sa pozeráme z okna, kým dážď neustane. Celé roky sa pozeráme z toho istého okna. Sledujeme nehody. Požiare. Záplavy. Stúpajúce budovy, klesajúce budovy. Raz sme celých osem hodín pozorovali demolačnú guľu. Pripomína to nejaký šport.
    Každý deň však z okna nehľadíme. Niekedy sa posadíme a ostaneme tam, kde sme. Pre nič za nič nevstávame. Vtedy nejestvuje kuchyňa ani kúpeľňa. Nič. Dych sa nám spomalí na minimum. Aj srdcia nám zamrú. Natoľko nám klesne telesná teplota, že naša koža pripomína slonovinu. Myseľ sa nám upokojí. Je to takmer také príjemné ako umrieť.
    Raz sa moja žena prebudila a vyhlásila, že sa narodila niekoľko rokov po druhej svetovej vojne a presne uprostred veľkej vojny zúriacej medzi jej rodičmi.
    Prikázal som jej, aby zmĺkla. Nemusíme hovoriť o minulosti. Nemusíme mať ducha. Nie sme nútení spomínať. Nie sme nijaké obete.
    Nebudeš skuvíňať. Nebudeš si nič pripomínať. Nebudeš sa zožierať nad vlastným údelom.
    Uzavreli sme dohodu. Pozná jej pravidlá, ale niekedy na ne zabúda. To spôsobuje drobné nepríjemnosti. Zbytočné pohyby, ktoré rozvíria chuchvalce prachu.
    Zhovárame sa o koberci.
    Rozprávame sa tak, aby sme sa mohli pochopiť a nemuseli použiť všetky slová. Aspoň šetríme energiou. Nikdy nepoviem „Chcem vidieť odtlačky svojich chodidiel na koberci iba v jednom smere“, ale vyjadrím sa úsporne „Nohy na zemi iba tam“. A moja žena pochopí. Poviem „erekcia“ a žena zareaguje „Ruka alebo posteľ?“ Má na mysli, prirodzene, otázku „Chceš masturbovať alebo sa so mnou milovať?“
    Nenosíme odevy. Nepotrebujeme nijaké handry. Naše skrine sú prázdne a bezchybné, otvorené dokorán, aby nám pripomínali, že niet čo ľutovať ani očakávať.
    Súčasťou nášho dohovoru je sľub, že nebudeme spomínať ani minulosť, ani budúcnosť a že na ne nebudeme myslieť. Minulosť sú včerajšie noviny, zožltnutý moč, zvädnuté listy. A budúcnosť... nuž, jedného dňa sa budúcnosť stane rovnako odpudzujúcou minulosťou.
    Nie je ľahké nemyslieť. Myslím na minulosť a viem, že aj žena. Presviedčame sa, že nie. Iba sa klameme. Nikdy som netvrdil, že sme dokonalí.
    Rozprávame sa o mračnách. Nehráme sa detinskú hru a nehľadáme v oblakoch známe tvary. Debatujeme o ich veľkosti, štruktúre a farbe.
    Zhovárame sa o jase a odraze, keď ich objavíme v dome.
    Debatujeme o našich prstoch a nechtách. Strkáme si malíček do ucha a komentujeme zaschnuté voskové vločky, ktoré z neho vytiahneme.
    Pozorujeme vrásky na našom tele a rátame ich, ako sa počítajú letokruhy na kmeni stromu. Tak odhadujeme svoj vek. Nechávame si rásť vlasy a nechty, aby sme stále mali o čom hovoriť. Aspoň si to myslíme.
    Neumývame si zuby a nevyplachujeme ústa, čo sa z času na čas robieva, takže nás bolia, až kým neodhnijú a nevypadnú. Bolesť je jediný pocit, ktorý striktne zachovávame v tajnosti. Mám na mysli fyzickú bolesť, ktorá sa ozýva spontánne; nemáme dôvod spôsobovať si navzájom utrpenie.
    „Načo čakať?“ spýtala sa jedného dňa.
    „Všetci čakajú,“ odvetil som. „Pozemský život je rajská čakáreň. Čakaj, čítaj časopisy, prihováraj sa ľuďom, kým sa neotvoria dvere a nezačuješ svoje meno. To je všetko. Čakaj, kým na teba nepríde rad.“
    „Raj?“ začudovala sa. „Nikdy si nehovoril o raji. Veď v neho neveríš.“
    „Ale ba, teraz už hej,“ vyhlásil som.
    „Zase si cynik. Prestaň,“ zahriakla ma.
    Nemýlila sa. Nesmiem si robiť žarty. Stromy nemajú zmysel pre humor. Rozrastajú sa na jednom mieste, prípadne vyschnú. Aj my ostaneme tam, kde sme, ako stromy. To je súčasť dohovoru.
    Zhovárame sa o chlpoch na koberci, ako klesajú pod ťarchou našich chodidiel a preplietajú sa nám pomedzi prsty.
    Žena tvrdí, že mi ovisli vajcia, že som ich mal vyššie, a to isté platí o jej prsiach. To je provokácia, nie číre konštatovanie. Vieme, že by sme to nemali robiť. A tak zmĺkneme. Je ťažké dodržiavať dohodu, sme len ľudia.
    Dva razy sa žena zobudila a zahorúca mi prezradila, kde sa zaľúbila. Počul som to už milión ráz, keď sme ešte smeli spomínať. Okamžite sa ospravedlnila. Odpustil som jej. Neskôr som sa jej spýtal, ako by vyzeral jej život, keby sa bola vydala za toho muža. Odvetila, že nevie, či o tom môže hovoriť. Ubezpečil som ju, že áno, lebo to nesúvisí ani s minulosťou, ani s budúcnosťou. Ide o výplod fantázie. Nebola celkom presvedčená a vyžiadala si čas na premyslenie.
    Rozprávame sa o jemnosti a vzácnej vrstve prachu, ktorý všetko pokrýva.
    Spočiatku sme nevnímali zvonček; nepočuli sme ho už celé roky. Ako sme ho mali rozpoznať, keď sme dávno zabudli na vchodové dvere? Zabalili sme sa do plachiet a šli otvoriť. Vôbec sme ich nepotrebovali, dievčina, stojaca na prahu, bola slepá.
    „Nazdávam sa, že som vaša neter,“ povedala.
    „Pripomienka. Čo je to neter?“ spýtala sa moja žena.
    „Príbuzná,“ poznamenala dievčina.
    „Neverím. Už dávno nemáme rodinu. Nik nevie, že tu žijeme,“ namietla.
    Dievčina spomenula niekoľko mien. Na niektoré sme sa rozpamätali, takže nás nezavádzala.
    „Ako si nás našla?“ zaujímal som sa. Pokúšal som sa správne používať slová, ale nebolo to jednoduché. Akoby som zrazu chcel hovoriť iným jazykom.
    „Podľa vône,“ priznala sa dievčina. „Každá rodina má jedinečnú vônu. Kto ju chce vycítiť, musí byť slepý.“
 

(pokračovanie)

 

Z francúzskeho originálu Rien et d’autant plus

preložila Vladimíra Komorovská

 

ilustrácie: Antony Gormley - Blind Light