ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nič a ešte viac (2)

redaktor: rk 2010-01-31

 

 

     LAURENCE KLINGER

     Nič a ešte viac

 

(pokračovanie)

Pozvali sme ju dnu.
    „Prečo ste prerušili styky s rodinou?“
    „Rodina patrí minulosti. Oslobodili sme sa od nej,“ odvetila moja žena.
    Dievčina niečo poznamenala. A čakala. Potom sa ozvala: „Ako sa máte? Slúži vám zdravie? Vaše ruky mi podľa stisku pripadajú dosť chudé a vráskavé, aj keď podľa hlasu a vône usudzujem, že nie ste starí.“
    „Netuším,“ odvetil som. „Máme sa dobre?“ spýtal som sa svojej ženy.
    „Ešte sme tu,“ poznamenala a zasmiala sa. Bol to zvláštny zvuk, zrejme preto, že som zabudol na jej smiech.
    „A tie ruky?“ pokračovala dievčina. „Keď som vám ich stisla, praskali.“
    Ešteže sa nezaujímala o rodičov. Spýtal som sa jej, ako dlho mieni ostať.   Nepochopila otázku.
    „Kde máte televízor?“ vyzvedala.
    „Nemáme. Mali sme, ale vyhodili sme ho,“ odvetila moja žena.
    Televízor už roky ležal na dvore. Bolo ho vidieť z okna. Nasiakol dažďom a náter sa odlupoval. Jedného dňa sme si všimli dieru v obrazovke, ktorou sa preháňali krysy.
    „Kedy večeriate?“ spýtala sa dievčina.
    „Ak si hladná, choď do kuchyne a otvor si konzervu. Máme slušné zásoby,“ oznámil som.
    „Teraz počúvaj,“ ozvala sa moja žena, očividne znechutená, že sa musí vyjadrovať spisovne. „Nemienime sa o nikoho starať. Nechceme nikoho živiť ani nikomu pomáhať. Toto štádium sme prekonali.“
    „Neočakávam od vás nič. Stačí, že viem, kde je strava, a kde si môžem ustlať. Postarám sa o seba sama,“ zdôraznila dievčina.
    „A nespomínaj minulosť ani budúcnosť,“ podotkla moja žena.
    „To je v poriadku,“ súhlasila dievčina. „Na mojej minulosti nie je nič zaujímavé. Stačí jesť a rásť. Nemám žiadnu predstavu o budúcnosti.“
    „Aby si vedela, nechcem ťa tu, ani môj manžel, ale necháme si ťa, lebo sa ťa nedokážeme zbaviť.“
    Pritakal som, ale pravdou je, že som si dievčinu obľúbil a želal som si, aby neodišla. Mala príjemný hlas a sympaticky si zakladala ruky v bok.
    Diskutujeme o mravcoch, ktoré sa premávajú v kuchyni po podlahovej lište. Dievčina sa len zriedka zapája do našich rozhovorov. Tvári sa šťastne, keď sedí na pohovke a vyjedá konzervy.
    Myslím, že na nej aj spáva, ale nie som si istý. Líhava si po nás a keď sa ráno zobudíme, už sedí nad konzervou. Pojedla už úctyhodné množstvo a pribrala na váhe. Šaty sú jej pritesné. Chodieva zabalená v plachte.
    Pochytila nás panika. Odrazu sme si uvedomili, že sa niet o čom zhovárať. Rozprávali sme sa o zvukoch, o vzduchu, o nábytku, o praskline na strope, o zvieratách, o chuchvalcoch prachu, o pomarančoch, o ročných obdobiach a vodovodnom kohútiku. Diskutovali sme o čase a priestore, o koberci, o sexe, o oblakoch, o tieni i svetle, o hmyze a každom prste na našom tele.
    Je to príšerný pocit. Moja žena zamdlieva. Kráti sa mi dych. Ak niečo nevymyslím, klesneme na samé dno. Z posledných síl ju nahováram, aby sme začali od začiatku. Moju myšlienku zakaždým zavrhne, lebo sa odmieta vracať do minulosti.
    Čo keby sme sa pozhovárali o dievčine? Tento návrh som predostrel, kým bola v kuchyni a brala si ďalšiu konzervu. Zrazu sme sa upokojili. Bola to dobrá myšlienka. Sme zachránení. Nikdy sme nespomínali dievčinu. A bola u nás najmenej rok.
    „Najhoršie je, že nemôžeme hovoriť pred ňou,“ povedala moja žena.
    „Dievčina nevidí. Budeme si čítať z pier.“
    Čítanie z pier nám nevychádza. Žena povie „blond“ a ja počujem „blato“. Ja poviem „hrubé nohy“ a ona počuje „trubirohy“.
    Náš rozhovor sa premenil na absurdný dialóg.
    „Pavučina je taká hustá, že pod ňou zhasla žiarovka.“
    (Dievčina je taká tlstá, že pod ňou praskla pohovka.)
    „Aká pavučina? Čo to splietaš?“
    A jednako sa nevzdávame. Je to lepšie, ako sa nemať o čom rozprávať. Je to viac-menej hra. Vyčerpávajúca hra, do ktorej sa púšťame, hoci na to nie sme odkázaní. Aj v posteli, keď dievčina nie je nablízku. Už sa nemôžeme zastaviť. Je v tom niečo vzrušujúce, dokonca erotické, keď nemôžeme správne komunikovať. Je to naša neresť. Dievčina sa nesťažuje na nedostatok slov. Zdá sa, že je spokojná, keď počuje náš dych, pukajúce kosti a šepot z úst.
    Dievčina je už taká tučná, že sa nevládze zdvihnúť z pohovky. Musel som priniesť z kuchyne všetky konzervy a naukladať ich do pyramídy vedľa nej. Dievčina si uvedomuje geometrické tvary, ale nerešpektuje ich. Potiahne prvú konzervu, ktorú nahmatá, a zvalí celú pyramídu. Niekoľko ráz som ju znovu postavil, ale neskôr ma to omrzelo.
    So ženou som prestal konverzovať čítaním z pier. Vzrušenie pominulo, naše pery a mysle sa unavili. Pokúšali sme sa nahradiť rozhovor posunkami, ale rýchlo sme zistili, že nám poskytujú obmedzenú slovnú zásobu a nedokážeme vyjadriť ani jednoduché veci ako Ja, Ty, My, Spať, Jesť, Dom, Okno, Dievčina, nehovoriac o častiach nášho tela.
    Už vôbec nevieme nadhodiť tému. Cítime sa ako decká.
    Teraz sa len pozeráme. Jednoducho na seba hľadíme a poväčšine vieme, čo si myslíme. Odjakživa sme to vedeli, ale sme si to neuvedomovali, lebo nás pohlcovali slová. Naše mysle boli nastavené na slová, ktoré vždy presne a pravdivo neodzrkadľovali situáciu.
    Odstránili sme lživý prostriedok. Je to ťažké. Mlčky bojujeme. Prepaľujeme sa pohľadmi. Viečka používame ako gilotínu, aby sme usekli myšlienky. Zatvorené oči signalizujú, že sme si zmysleli vzájomne sa ignorovať a ponížiť.
    Minuli sa konzervy. Dievčina hladuje a plače. Moja žena chudne a vráskavie. V duchu ju nazývam Sultánka. Zabudol som jej meno. Zabudol som aj vlastné meno.
    Stále sa na seba pozeráme, ale hádka sa skončila. Máme prázdne pohľady. Už nie sme schopní pochopiť vlastné myslenie. V tomto dome už nevzbĺkne žiadna myšlienka, ktorá by stála za pozornosť. Aspoň si to myslím.
    Ráno som sa zobudil a zistil, že mi žena natiera olejom telo a bľaboce akési čudesné slová. Ten rituál som už niekde videl, ale potreboval som si spomenúť na jeho význam. Aha, dávala mi posledné pomazanie.
    Posadil som sa a očami sa jej spýtal: „Prečo to, do čerta, robíš?“
    Odvrátila sa a opäť si ľahla.
    Možno to robila už niekoľko dní pre prípad, že by som skonal v spánku. Mohol som to pochopiť ako akt lásky, ale zarážal ma náboženský ráz tej rozlúčky.
    Vstal som z postele a odkráčal do salóna. Dievčina spala. Teraz sústavne spí. Odhrnul som prikrývku a odhalil jej telo. Jej pokožka pripomínala čerstvý krém a aj ním voňala.
    Zamieril som k oknu a položil si otázku, či sa táto záležitosť mohla vyvinúť inakšie. Možno, hej, ale nedokázal som si predstaviť ako. Ak sa obrátim, uvidím zvyšky svojho života – biele steny, dve spiace telá, ktoré sa zrejme nikdy nepreberú, a hŕbu prázdnych plechoviek. Ak budem kráčať ďalej, podídem k oknu, odkiaľ prúdi všetko svetlo a život. Budem môcť vyzrieť von a stráviť zvyšok života jednoduchým pozorovaním. Začnem žiť svojimi pocitmi a nie vnemami.
    Keď som sa konečne odhodlal vykuknúť von, všetko mi pripadalo pomalšie ako zvyčajne. Kráčajúci ľudia, vlaky a ostatné prostriedky. Ručičky na staničných hodinách utekali dopredu a zbytočne odmeriavali čas. Výklady na budovách nič neodrážali. Psy a vtáky boli uväznení v meste. Všetko zmeravelo v očakávaní ako ja a umieralo. Všade bolo mĺkvo.
    Práve v tom okamihu sa dievčina prebudila. Počul som ju zastonať a zliezať z pohovky, ktorá vŕzgala pod jej rozložitým telom. Vtom prevravela.
    Neotočil som sa k nej, iba som počúval. V hlase jej rezonovala mladosť a hoci jej slová mali zmysel, bol som v takom štádiu, že som im nemohol rozumieť.

 

Z francúzskeho originálu Rien et d’autant plus

preložila Vladimíra Komorovská

 

Laurence Klinger sa narodil v roku 1951 v São Paulo. Ako osemročný dostal od starého otca prvý písací stroj a o dva roky neskôr mu už vychádzali prvé výtvory v brazílskych časopisoch. Autor noviel a divadelných hier žije v súčasnosti v Spojených štátoch amerických.

ilustrácie: Antony Gormley - Blind Light