ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Aurousseau - Nebo na hlave

redaktor: rk 2010-02-07

 

 

Nan  A u r o u s s e a u

N E B O  N A  H L A V E

 

    Volal sa Bendži a nemal nič spoločné s gaunermi. V sedemnástich rokoch vážil päťdesiatdva kíl a študoval súčasný jazyk a literatúru. Prichytili ho pri predaji kokaínu na pôde fakulty a poslali do Entry následkom chybného zápisu do rozsudku. Vletel do pekla, na ktoré sa vopred nepripravil. Jeho život sa totiž uberal správnym smerom. Ako syn architekta a profesorky práva výborne študoval a zapísal sa na filozofickú fakultu, lebo sníval o spisovateľskej dráhe. Netušil síce, čo bude písať, ale dúfal, že sa raz zmôže aj na román. Zbožňoval Cervantesa, Bukowského aj Kafku. Zosmolil prácu na tému Kafka, posledný vizionár, ktorú uverejnil pod pseudonymom Jacques Sellère, lebo mal zmysel pre humor. Odkedy ho zatkli, na míle sa vzdialil od svojich snov. Už tri týždne zotrvával v stave permanentného šoku.

    Cesta z policajného komisariátu do súdnej siene sa ešte dala vydržať. Nešlo o vážny prípad, ktorý by mimoriadne pobúril polišov. Keď sudca vyniesol rozsudok, Bendži si uľahčene vydýchol. Vyfasoval iba tri mesiace podmienečne, lebo advokát ho bravúrne obhajoval. Keď poňho prišli do čakárenskej cely, nazdával sa, že ho prepustia. A jednako mu založili putá a odlifrovali ho do väznice s ostatnými delikventmi. Zapisovateľka uviedla do rozsudku tri mesiace nepodmienečne. Jednoducho sa pomýlila. Byrokratická mašinéria sa rozhýbala a nič ju nedokázalo zastaviť. Grázli sa mu vysmiali do očí: „Úbožiačik, vôbec netušíš, do čoho si zabŕdol.“

    Po príchode do Entry podstúpil tortúru s väzenskými formalitami a okamžite pochopil, že medzi realitou a románmi zíva obrovská priepasť. Vo vzťahoch medzi väzňami a dozorcami panovalo brutálne násilie. Nespratníci po sebe vrieskali, ruvali sa kvôli cigaretám, prakticky bezdôvodne na seba útočili, aby si vydobyli rešpekt, a  zaviedli tvrdé zákony.

    Zvláštny piskot v ušiach mu sčista-jasna pripomenul nehodu, po ktorej ležal v kóme. Vo sne videl dievčinu v priesvitnom háve, ktorá vystúpila zo skrine a zaviedla ho k zázračnému prameňu v hlbokom lese. Musel sa pustiť do boja s démonmi, ktorí sa rozháňali rozžeravenými krížmi, aby ju zachránil. Keď otvoril oči, skláňala sa nad ním matka. „To nič, synček, zrazil ťa motorkár, ktorý prechádzal na červenú, stratil si veľa krvi, ale vyviazol si z najhoršieho. Akurát na lícnej kosti ti ostane jazva...“ „Mami, potrebujem sa nevyhnutne vrátiť do lesa. Čaká ma Diaphane, musím ju vytrhnúť z pazúrov tých zloduchov...“ „Synček, to boli zrakové halucinácie, ležal si v kóme, potom ťa udržiavali v narkotickom spánku. Jednoducho sa ti to prisnilo. Priniesla som ti čokoládu, o chvíľu príde otec...“

    Zrazu mal pocit, že sa jeho sen premenil na skutočnosť. To si určite nevymyslel. Zavadil pohľadom o masívne dvere, na ktorých by si ľahko vylámal nechty. Zo žulových stien ho napínalo na vracanie, lebo mu zažltnutými fľakmi pripomínali moč. Obklopovalo ho väzenské prostredie, v ktorom sa ocitol ako Alix v krajine perverzníkov.

    Jeho rodičov vrcholne rozhorčilo, že ho šupli za mreže, pokúšali sa vyhľadať  popletenú zapisovateľku, ale zistili, že sa musia najskôr odvolať. Sudca im prisľúbil, že chybu napraví v dohľadnom čase. Iste, advokát dosiahol podmienečný trest, ale Bendžiho nemôžu prepustiť prv, než podniknú potrebné administratívne kroky. Treba vyčkať šesť až osem týždňov. To rýchlo ubehne! Pravdaže ich súd odškodní, ak mu dokážu, že sa dopustil justičného omylu. Ale tie drogy sa predsa uňho našli, tak akáže sťažnosť! Tú sprostú zapisovateľku sa im nepodarilo identifikovať, lebo sa nečitateľne podpísala. Vyzeralo to, že sa do súdnej siene vkradla nejaká šialená hysterka a dopustila podlého skutku. Kto by ju dolapil, keď sa na chodbách ponevierajú celé húfy pochybných ženských?

    Bendži nebol zakríknutý, akurát sa nachádzal v divom prostredí, kde sa diskrétnosť a rezervovanosť považovala za zbabelosť. Každý gauner sa bleskovo zorientoval, aj keď mu chýbali skúsenosti, a začal sa bezhlavo zaháňať päsťami. Údery zákonite dopadali na slabochov. „Rozbijem ti papuľu! Odtrhnem ti gule!“ Bendži sa statočne držal, zatínal päste, škriabal, tĺkol, ale pobyt v pekle sa nekonečne vliekol. Cítil sa ako obetný baránok, na ktorého sa vrhali vyhladovaní tigri. Nepochádzal z rovnakej spoločenskej vrstvy a mal za to draho zaplatiť. Hneď na začiatku si ho vzal na paškál Džet. „Dostaneš adresu, na ktorú tvoji fotrovci pošlú výkupné. Keď navalia prachy, budeš mať pokoj, kým stadeto nevypadneš, ak nie...“

    Bendži odmietol zaplatiť a pred rodičmi ani slovkom nespomenul výstrahu. Hrdinsky držal jazyk za zubami. A tak Džet pritiahol opraty. Obstúpila ho celá klika a varovne mu vtĺkala do palice, že musí zacvakať, ak chce vyviaznuť bez úhony. Pustil sa s nimi do bitky, ale v kolektívnej cele, kde ho dozorcovia sotili, keďže ešte nestihli preštudovať súdny spis, ho tyranizovali naďalej. Všetci odušu hulili a robili príšerný lomoz. V miniatúrnych celách sa tlačili piati, zápach výkalov a potu sa nestihol vetrať cez zamrežované okienko, lebo len raz za týždeň sa sprchovali. Bendži žil pod permanentným tlakom. Džetovi poskokovia si vďaka nepopierateľným kombinačným schopnostiam a známostiam zadovážili jeho adresu a sestrinu fotografiu. Vyhrážali sa mu, že ju znásilnia.

    A potom vypukla vzbura. Aj Bendži vyliezol na strechu a pripojil sa k najobávanejším lotrom. Postavil sa vedľa Toxa. Vrieskal s divými šelmami, hádzal späť granáty, aby im pod nosom nevybuchli, striasal z rebríka dozorcov a vytrval do konca. Teraz nepohnute ležal s ostatnými v cele a premietal si v mysli priebeh vzbury.

    Spočiatku sa zoradili na dvore, lebo nastal čas vychádzky. Bendži pristúpil k lavičke, na ktorej sedeli dvaja trestanci s Džetom a Metalom, pohrúžení do debaty. Pridobre poznal Džeta, ktorý sa ako mafián štylizoval do úlohy ochrancu, ale jeho rešpekt si nezískal. Obklopovala ho banda výtržníkov a poslušne hltala jeho príkazy. Džet s obľubou tyranizoval slabochov. Bendži bol očitým svedkom jeho sadizmu, keď presadzoval svoju prevahu v pivnici. V škárach vlhkých betónových múrov väznice v Entry sa držali slimáky a z prasklín vyrastali ojedinené steblá trávy. Džet ich strhával dolu a so zvráteným potešením strkal do úst chalanom, čo ich neznášali. Bendži sa ubránil, nemusel prehltnúť ani jedného.

    Tox sa neznižoval k takým taľafatkám, patril k uzavretým a celkom pokojným samotárom s blčiacim pohľadom. Keď sa pustil do metafyzickej diskusie s poddajnými spoluväzňami, sálala z neho aura čistoty. Na streche sa zjavil ako zázrakom, nik netušil, ako sa vyšmykol z bezpečne uzamknutej cely. Bendži sa nepokúšal prísť na koreň jeho husárskemu kúsku. Metal, ktorý mal na svedomí lúpežný prepad, sa ujal roly hovorcu. Chcel im u riaditeľa vymôcť dve hodiny vychádzok. Ostatní sa odmietli vrátiť do ciel. Bendži to nepokladal za podraz. Aspoň mal príležitosť dokázať, že je na odchode.

    Operácia stroskotala a rozzúrení dozorcovia, nervózne pobehujúci pred dvojitým radom, v ňom zanechali pálčivú spomienku. Všetko ho bolelo, ale zároveň skoncoval so zlými snami. Ešte dva-tri dni a pustia ho na slobodu. Znovu začne chodiť do školy s Patrickom Métrayom. Bude mu mať čo rozprávať. Veľa videl, veľa počul, vyšiel z pekla a môže svedčiť. Kafka svojím Procesom rozhodne nerobil planý poplach. Dvere cely sa otvorili a vstúpili dnu dozorcovia. Prikázali im, aby sa vyzliekli donaha. „Ty buzerant,“ šprihol mu do tváre tučný blondín a strelil mu facku.

    Troch dozorcov na ich výslovnú žiadosť preložili do centier pre maloletých, ostatní sa zdržali s technickými expertmi v ošetrovni. Tučniak si neodpustil ďalšiu facku, div že Bendžimu neodletela hlava. Mal v úmysle uštedriť tým gaunerom parádnu lekciu, aby si raz a navždy zapísali za uši, kto je tu šéfom a komu sa nevypláca siahať na česť. Kto to vlastne rozpútal? On veru nie, napriek dennodenným provokačným rečiam a urážkam, nehovoriac o mizernej almužne a chronickom nedostatku personálu. Nemôže za to, že rodičia zanedbali ich výchovu. Bendži sa im nemal stavať na odpor. Nikto ho nepoučil, že treba poslúchať? A že by nemal obcovať s Džetom? Čože, ešte sa usiluje aj zatĺkať?

    Dve-tri minúty rozvádzal dozorca úvahy na tému homosexuality, narážal na jeho údajnú pohlavnú úchylku a rozdával mu facky. Bendži sa zahalil do ticha. Vyhŕkli mu slzy. A potom mu hlúpo praskli nervy. Niečo sa v ňom zlomilo, čo by nikdy nepredpokladal. Vtedy vyhŕkol, že s Džetom sexuje, lebo ho chráni! Tučniak ho prestal mlátiť a znechutene sa od neho odvrátil. Potom sa zvrtol, spakruky mu švihol ešte jednu poza uši a pobúrene odfrkol.

    Bendžiho pochytila zlosť. Nechápal, ako sa mohol tak zložiť, zrejme mal o sebe privysokú mienku. Jakživ si neodpustí, že sa priznal k takej nehoráznosti. Nikdy predsa neobcoval s Džetom. A odrazu to vyzeralo presne naopak. Klesol na betón a skrútil sa do klbka. Triasol sa na celom tele. Zašlo to priďaleko. Napriek bohatým vedomostiam o brutalite a násilí, ktoré získal z literatúry, stratil pôdu pod nohami ako mizerný strachopud. Kedysi pohŕdal aj Janou z Arcu, hoci ju upálili na hranici. Jeho ani nelámali v kolese, nenútili vypiť tridsať litrov vody, nepúšťali mu do tela elektrinu, stačilo pár faciek a priznal sa k činu, ktorý nespáchal. Na veci nič nemenil ani fakt, že stál pred uniformovaným dozorcom nahý ako Adam. Buchol čelom do zeme a preklínal seba samého za neodpustiteľnú zbabelosť.

    Džet vyskočil s vreskotom z dodávky. Mal osemnásť rokov, ale vyzeral na dvojnásobok. Ten smrad mu prešiel cez rozum. Odmietol s ním vyjednávať. Surovo sa pobili, mal rozbité čelo. Keď ho dozorcovia šmarili do cely, poriadne mu napuchlo. Ležal na zemi ako ranené zviera a nikto sa mu neodvážil priskočiť na pomoc.

    Zatkli ho pre pokútny obchod s omamnými prostriedkami, vydieračstvo a kupliarstvo. Miloval zbrane namiesto ľudí. Za opaskom nosil revolver a bez ľútosti rozsieval semeno smrti. Pokladal ho za spoľahlivého priateľa, ktorý nikdy nezlyhal. Mohol mu dôverovať na rozdiel od pochybných indivíduí so skazeným charakterom. K ľuďom pociťoval odpor, ktorý vyústil do nenávisti. Najradšej by všetkých odrovnal, aby mal pokoj. To však nestihol, lebo ho zatkli poliši.

    V osemnástich mal za sebou úctyhodnú delikventskú minulosť. Nikdy o nej nehovoril, ale nikto nepochyboval, že je odhodlaný ďalej pokračovať po vychodených chodníčkoch. Kedysi ušiel z resocializačného zariadenia, vďaka dvom ochotným rukojemníčkam, ktoré mu zobali z ruky. Prešiel polišom cez rozum, lebo mal nezanedbateľný vplyv na ostatných delikventov. Bol rodeným vodcom bandy, krutým manipulátorom, schopným niekoľkonásobnej vraždy na úteku, a tak dozorcom vážne naháňal strach. Nesmeli ho spúšťať z očí, ak nechceli prísť k úrazu alebo rovno o život. Vedeli, že spoločnosti by viac poslúžil, keby sa postavil do čela jednotiek bojujúcich proti kriminalite...

 

úryvok z francúzskeho originálu Le ciel sur la tête
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

 

 


Nan Aurousseau (1951 Paríž) vyrastal s piatimi súrodencami v chudobnej rodine vodiča obrnených vozidiel a práčky. Na prahu dospelosti ho odsúdili na sedem rokov za lúpežný prepad. Po odpykaní trestu sa neúnavne snažil zaradiť do spoločnosti. Prešiel viacerými zamestnaniami (inštalatér, murár, zámočník), kým nenapísal scenár filmu, ktorý natočil Jean-Henri Meunier pod názvom Banda z Rexu (La Bande du Rex, 1980). V období nezamestnanosti sa zoznámil so spisovateľom Jeanom Patrickom Manchettom, ktorý ho povzbudil, aby zachytil svoje zážitky na papier. Tak sa zrodilo pozoruhodné dielo Modrý záblesk ohniska (Bleu de chauffe, Stock 2005), ostro kritizujúce konzumnú spoločnosť, za ktoré dostal Prix au Salon d'Arras. O dva roky sa opäť vrátil k literárnej činnosti a napísal detektívku pod názvom Od toho istého autora (Du même auteur, Stock 2007). V románe Nebo na hlave (Le ciel sur la tête, Stock 2009) zachytáva väzenské prostredie preplnené mladými delikventmi a indivíduami s psychickými poruchami, kde je agresivita na dennom poriadku. Jeho výpoveď prináša jasné posolstvo: knihy majú na nenapraviteľných kriminálnikov výraznejší vplyv než väzenskí dozorcovia či vychovávatelia a môžu ich zachrániť...