ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

K. Tuilová - Môj brat

redaktor: rk 2010-02-07

 

 

K a r i n e  T u i l o v á

M Ô J  B R A T

    Odtrhol som zrak od knihy. Zakaždým ma ovládne rovnaký pocit, keď  si prečítam inkriminované pasáže. Vždy ma pochytí príšerná  zlosť, keď vidím svoje súkromie rozpitvané, rozfranforcované  ako kusiská mäsa, ktoré sa hádžu krvilačným psom, aby sa dosýta nakŕmili. Chtiac-nechtiac sa podrobujem inkvizičnému súdu čitateľov, literárnych kritikov a ochrancov morálky. Vzťah medzi mnou a bratom bol odjakživa veľmi napätý, ale odkedy vyšla táto kniha, stal sa neúnosným. Naše nepriateľstvo sa natoľko prehĺbilo, že sa rozprávame len prostredníctvom advokáta. Nikdy mu neodpustím, že sa opovážil o mne písať, a on mi jakživ neprepáči, že som naňho podal žalobu. Vari ho poháňali literárne ambície? Ten text mi spôsobil taký zmätok v duši, že by ma bol schopný dohnať k zločinu, nielen k žalobe za narušené súkromie! Áno, zase by som najradšej zabil svojho brata! Nestalo sa prvý raz, že vo mne vzbudil podobné chúťky. Už ako sedemnásťročný som to chcel urobiť z primitívnej žiarlivosti, o ktorej sa zmieňuje aj Biblia, lebo ho rodičia dlho predo mnou uprednostňovali. Vždy bol obľúbenejší, lebo rád čítal a dával najavo svoje intelektuálske sklony prílišnou zvedavosťou a permanentnou nenásytnosťou, čo nesmierne lichotilo nášmu prísnemu otcovi. A jednako som neprikročil k činu, ani keď som dočítal knihu, dokonca som sa ho nepokúšal ani raniť. Bol mojím bratom a v tomto privlastňovacom zámene sa ukrývalo naše detstvo, naše sprisahanectvo, naše puto. Celé roky som nosil jeho šatstvo, z ktorého vyrástol, dojedal zvyšky z jeho taniera a zdieľal s ním jeho záľuby. Chodieval som za ním ako tieň, vo všetkom ho napodobňoval a bezhranične obdivoval. Automaticky som prijímal jeho hry, chorľavel z jeho utrpenia, smútil, keď mu čistili žalúdok. Bol mojím jediným bratom a toto puto vysvetľovalo, prečo vo mne vzbudzoval pocity fascinácie a zároveň odporu. Áno, hnusil sa mi. V prvom rade svojím nedbanlivým vonkajším výzorom, ktorý som považoval za nedostatok rešpektu voči sebe samému. Jeho ryšavosť ho posúvala do extrémov, dodávala mu démonickú moc, ktorú bežne prisudzujeme oslňujúcim intelektuálnym bytostiam. Žili sme na odlišných územiach, on zakotvil v neskutočnom svete fikcie, kým ja som sa pohyboval vo fádnej realite, on prekročil hranicu všednosti a odhodlane sa pustil cestou autofikcie, vybral si skratku, aby získal čas a uviazol v spleti fantázie. Opovážil sa napísať, že nestojí ani za fajku dymu! Akoby sa odvolával na mňa, akoby tie slová pripisoval na vrub mne! Z hľadiska viacerých ľudí som stelesňoval úspech, nemám na mysli materiálny úspech, ktorý mi umožňoval realizovať svoje túžby, ani osobný úspech, úzko súvisiaci s mojím citovým životom, nie, hovorím o skutočných kvalitách, o úspechu, čo ma navonok charakterizuje, o vlastnom sebavedomí, o sebaistom pohľade, ktorý som na seba upieral, o priaznivom náhľade, ktorý ma poháňal „daj sa do toho, máš na to!“. Môj brat mi závidel toho obdivovateľa, čo sa vo mne ukrýval, čo mi dodával silu a energiu, bez ktorých sa nedajú uskutočniť nijaké ambície. Sám sa obklopoval iba autoritatívnymi kritikmi a neurotickými úbožiakmi, diktátorskými a neochvejnými figúrkami, čo ho odsudzovali, ponižovali a do nemoty presviedčali, že nestojí ani za deravý groš, že je obyčajný niktoš. Jeho zničený pohľad len potvrdzoval ich neodvolateľný verdikt. Ako sa opovážil stavať do pozície obete a zároveň ma zradiť, práve mňa, čo som podporoval jeho literárne ambície? Komu chcel nahovoriť, že trpí komplexom menejcennosti? Musel mať v sebe nadostač sebavedomia, keď sa odvážil tak príšerne opísať vlastného brata, odhaliť svoj život pred neznámymi ľuďmi, vyzliecť sa pred nimi donaha, musel trpieť dostatkom samoľúbosti, narcizmu a sebaistoty, keď dokázal zájsť tak ďaleko. Vedel by som pochopiť jeho vnútorný svet, jeho sebapozorovací talent, ale rozhodne nemám porozumenie pre jeho osočujúce opisy, pre jeho udavačstvo. Rád by som ho ubezpečil: „Arno, ty nie si obeť nikoho, nanajvýš seba samého, lebo nie si schopný čeliť vlastným slabostiam, prevziať zodpovednosť za svoju pýchu a túžbu po spoločenskom uznaní, presne tú istú túžbu, ktorú som presadil v lone našej rodiny, túžbu, ktorú ukrývame v sebe ako odporný hmyz, lebo sa za ňu hanbíme, lebo nám naháňa strach, lebo odhaľuje pred inými naše slabiny. Nikdy nenašiel odvahu priznať, že túži, aby ho ľudia obdivovali a vynášali do nebies, nikdy neprejavil toľko pokory, aby uznal, že všetko napísal z tohto jediného dôvodu. Žil v strachu z neúspechu, mňa podnecovala túžba po úspechu. Radšej sa znížil k sebatrýzni, aby ma presvedčil, že uplatňuje asketizmus, a pritom bol odjakživa opakom svätca. Vybral si znesväcujúce slová, aby ma pošpinil, aby mi pokazil povesť, aby ma zhodil pred ženou a všetkými milovanými bytosťami. Pofŕkal špinou moju rodinu i neznámych ľudí a usiloval sa mi navravieť, že je obeť. Za jeho výrokom „som nula!“ treba rozumieť, že ja, jeho brat som sa zaradil medzi živnostníkov, aby som vyhral, kým on píše, aby prehral. Svojimi slovami naznačuje bezmocnosť, neschopnosť existovať. Vraj cíti, že ho prenasledujú. Ale kto, alebo čo ho prenasleduje? Aká neuróza sa naňho preniesla, keď nás vychovali správne a kultúrne? Ja som vyviazol bez ujmy na zdraví (účtenka s premrštenou sumou, ktorú mi poslal psychonalytik pred piatimi rokmi, mi ešte aj dnes pripadá neskutočná), tak čo sa udialo s ním? Je to uštvaný človek bez stálej identity, plný pochybností a nepokoja, ktorý balansuje medzi aroganciou a porobou. Mal by som ho nenávidieť za všetko, čo mi vyparatil, a jednako na ňom lipnem – áno, povedal som to výstižne – zdá sa mi, že nemôžeme vydržať jeden bez druhého, aj keď sme sa od seba vzdialili, aj keď sme sa postavili proti sebe. Netvrdím, že toto puto je pevné a spoľahlivé, nechráni nás pred prípadnými nehodami, ale obaja vieme, že keď jeden z nás zakopne, druhý ho zachytí, aby nespadol.


Z francúzskeho originálu Tout sur mon frère
preložila Vladimíra Komorovská

 

 

Karine Tuilová (1972 Paríž) je autorkou štyroch románov. Debutovala prózou V najhoršom prípade (Pour le Pire, Plon 2000), po nej nasledoval Zákaz (Interdit, Plon 2001), O ženskom pohlaví (Du Sexe féminin, Plon 2002) a Všetko o mojom bratovi (Tout sur mon frère, Grasset 2003). http://www.karinetuil.com/ 

„Boli časy, keď som sa ešte nejavila ako spoločenský  parazit. Spoločnosť oceňovala moje vedomosti a neodsudzovala ich ako niečo nelegálne. Po siedmich rokoch štúdia zákonov som pochopila, že ich nedokážem aplikovať, že urobím lepšie, keď ich budem prekračovať... svojou literárnou činnosťou. Vo svojej fantázii som sa mohla stať zlodejkou, vrahyňou, dopúšťať sa priestupkov a zločinov bez obáv, že neujdem spravodlivému trestu, lebo literatúra sa nespráva ako právny štát. Tak som beztrestne spáchala zločin v prvom románe nazvanom V najhoršom prípade, vlámala som sa do pamäti starého Žida v diele Zákaz, znásilnila som materinský zákon pod sprisahaneckým dohľadom čitateľov v próze O ženskom pohlaví a teraz ste sa dozvedeli Všetko o mojom bratovi. Napísala som štyri romány, ktoré zachytávajú vážne problémy v našej spoločnosti, a prenasleduje ma nástojčivý pocit, že som odsúdená na potulky čistými stránkami, ktoré treba zaplniť, a že nado mnou bdie jediná advokátka, ktorú sama stelesňujem. Nevedela som sa presadiť ako právnička ani ako žena, a tak skúšam šťastie ako spisovateľka. Som tuctová udavačka, neľútostná donášačka, radím vám, aby ste predo mnou nedávali najavo svoj duševný stav, aby ste mi neprezrádzali nijaké dôvernosti ani rodinné tajomstvá, ak sa nechcete ocitnúť v knihe. Literatúra sa priživuje na všetkom, vyhadzujú sa z nej vyrážky, zapríčiňuje choroby, ktoré sa nedajú liečiť. Tak to vníma aj hlavná postava môjho posledného románu, tridsaťdvaročný živnostník, ktorého súkromie sa dostalo na pretras verejnosti vďaka jeho ambicióznemu, o dva roky staršiemu bratovi spisovateľovi, čo svojou úprimnosťou neváhal zničiť dobrú povesť celej rodiny.“