ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Clermont-Tonnerre - Zita

redaktor: rk 2010-02-08

 


Adélaïde de Clermont-Tonnerre

ZITA

 


Zavislo tiesnivé  ticho. Čím som si zaslúžila, že mi takto znechutil obed? Bola som sviežou a neodolateľnou dvadsiatničkou a sčista-jasna som sa ocitla zoči-voči rozmaznanému starcovi, ktorý sa ľutoval ako malé decko... Opäť som pritiahla okolité pohľady, v ktorých sa zračila otázka, čo som vyviedla tomu chudákovi spisovateľovi. Podozrievali ma z nekalých činov, hoci som si vyše hodiny namáhala mozgové závity a trpezlivo ho počúvala. Bola som v koncoch. Už-už som sa chystala vstať a odísť, keď sa prudko strhol a drgol do stola, na ktorom sa rozkmitali poháre. Zdesene na mňa vyvalil bulvy, akoby podľahol panike.

    • Pod stolom je rak, – zašeptal.
    • Prosím?

   Zdvihol zrak k nebesám, akoby mal do činenia s obmedzenou stvorou.

    • Pod stolom je rak, – zopakoval.
    • Myslíš... živý?
    • Samozrejme...

   Zohla som sa a nadvihla obrus. Zbadala som len jeho nohy vytŕčajúce spod kožených nohavíc v nablýskaných topánkach s pozlátenými prackami.

    • Ja ho nevidím...
    • Musel sa ukryť pod lavicu...
    • Ty toho raka poznáš?
    • Áno, – sťažka vzdychol.
    • Vidíš ho tu zakaždým?
    • Občas aj viacerých, – pokýval hlavou.

   Začínala som chápať, v čom spočíva jeho problém.

    • Vídavaš ich iba tu alebo aj niekde inde?
    • Určite si myslíš, že som blázon, – poznamenal nedôverčivo.
    • Ale nie...  – presviedčala som ho, lebo som už naozaj nepochybovala o jeho diagnóze.
    • Nazdávaš sa, že som šibnutý, však?  – uprel na mňa smutné oči a  roztriasla sa mu brada.
    • Dúfam, že si šibnutý, – ubezpečila som ho. – Mám hrôzu z normálnych ľudí. Strašne ma nudia... Radšej mi rozprávaj o tých rakoch.

   Zdalo sa, že sa upokojil.

    • Často ma prenasledujú, – priznal sa skrúšene a hanblivo.
    • Sú agresívni?
    • Vôbec nie... akurát sa neprestajne objavujú...
    • Stále tí istí?
    • Áno... už si na mňa zvykli. Už sa nepokúšajú predo mnou utiecť ani schovávať. Dokonca mi kývajú klepetami...

  Vyprskla som do smiechu, čo som vzápätí oľutovala, lebo s každým novým návalom akoby sa mu do srdca zabodávali šípy.

    • Nemal som ti to hovoriť, – podotkol so slzou v oku a s rozochvenou bradou.
    • Prepáč, to sú nervy, – štikútala som.
    • Chcem umrieť...
    • Ach, nie! Hádam nezačneš zase horekovať! – zamrzol mi smiech na perách.

   Roman opäť rozvíjal samovražedné plány. Už aby som vykĺzla z toho klepca. Mala by som predstierať nevoľnosť, to vyzerá aspoň trochu hodnoverne. Alebo sa naňho jednoducho vykašľať. Čo mi v tom bránilo? Veď som mu nič nedlhovala. Špekulovala som, ako vybŕdnuť z kaše, keď sa objavil čašník s ponukou dezertov. Roman si objednal bábovku s hrozienkami a rumom a mne mandľovú pusinku. Jeho apetít ma upokojil. Sotva dojedol, myseľ sa mu rozjasnila.

    • Jediným riešením je tvoriť pod pseudonymom, – zveril sa mi ako sprisahankyni. – Keď ma už novinári zaradili medzi starých chrenov, treba zmeniť meno.
    • Písať a nepodpísať sa pod výtvor?
    • Áno. Začať od piky... a byť hodnotený podľa kvality textu.
    • To je nezmysel! Musíš sa brániť... ochraňovať svoje dielo. Ani dieťa nerobí samo prvé kroky... tobôž na ulici...
    • Už som na to myslel, – dojedol bábovku a pozmetal z taniera omrvinky. – A viem, ako na to!

   Odmlčal sa. Zverí  sa mi so svojím plánom alebo zaváha? Utrel si ústa obrúskom a požiadal čašníka o účet.

    • Dáme si kávu u mňa?

   Čo by ešte nechcel po dvoch hodinách, ktoré som vnímala ako nočnú moru? Do rozhovoru nevložil ani šarm, ani jasnozrivosť, ani láskavosť. Ten príšerný obed vo mne zabil myšlienku, že som preňho ako stvorená. Bol prílišný egoista, aby mi nahradil otca, a priveľmi ponorený do seba, aby ma čosi naučil. Pred odchodom mi pomohol do kabáta. Na ulici ma zdrapil za lakeť a ťahal za sebou, ale vytrhla som sa mu.

    •  Nejdeš so mnou?
    •  Nie, nemôžem...

   Zatváril sa sklamane. Čo si vlastne myslel? Že sa s ním vyspím po takej kalvárii?

    • Kedy ťa uvidím?
    • Kedy chceš... Zavolaj Claude...
    • Strieľaš si zo mňa?
    • V žiadnom prípade, – pozrela som sa mu rovno do očí. – A nemusíš sa báť, určite ti poskytne zľavu... Máš jej číslo?

   Nečakala som na odpoveď. Pobozkala som ho na obe líca ako starého známeho a zmizla za rohom Ulice des Saints-Peres.


úryvok z francúzskeho originálu Fourrure
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

 

 

Adélaïde de Clermont-Tonnerre (1976) je novinárkou, ktorá vedie kultúrnu rubriku v časopise Point de Vue. Román V kožušinách je jej literárnym debutom.