ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Last minute: Venezia 2009 (1)

redaktor: rk 2010-02-11

 

 

„Inštitúcie a verejné rituály pomáhajú všade tam, kde sa už od umenia ako takého neočakáva, aby dokázalo presvedčiť vlastnými silami. Vážnosť oslabeného umenia sa udržiava tým, že sa rozširuje inštitucionálny rámec. Spoločnosť je z najrôznejších dôvodov odkázaná na prestížnu kultúru a preto pevne odhodlaná dôverovať umeniu bez ohľadu na to, aká je dnes skutočná náplň umeleckej činnosti.
H. BELTING


Kto by už nechcel ísť do Benátok? Za 100 EUR na týždeň aj s polpenziou. Ak si však človek dopredu nič nenaplánuje a ocitne sa len tak zoči-voči výstave Biennale di Venezia - radosť, eventuálne šok sú zaručene dvojnásobné. Bienále totiž patria k najvýznamnejším exhibíciám súčasného svetového umenia. Treba zdôrazniť, že k interdisciplinárnym a multimediálnym. Už v roku 1885 Riccardo Selvatico, ktorý stál pri zrode tohto podujatia, vyhlásil, že benátske Bienále je „výstavou umenia, ktorá reprezentuje najvznešenejšie aktivity moderného ducha.“  Aspoň to tvrdia tí, čo ho počuli. V druhej polovici 19. storočia patrili podobné vyhlásenia k povinnej móde (mainstreamu) a konkurenčnej prestíži západoeurópskych miest a každá podobná aktivita sledovala v prvom rade rozvoj finančného potenciálu daného mesta ako aj vyrovnanie debetov na jeho účtoch. Tak ako vo väčšine prípadov aj Benátkam to bolo dané „zhora“. Dnes sú Benátky bezpochyby jedno z najvýznamnejších bodov na kultúrnej mape sveta. To, že má bienále svoje bohaté historicko-politicko-ekonomické pozadie, nie je žiadnym tajomstvom.
Keby tomu tak nebolo, zaváňalo by to mysticizmom. Veď jedným z kľúčových a najparadoxnejších momentov v histórii Bienále bol rok 1930, keď prešlo pod kontrolu vládnucej fašistickej strany. Jednalo sa o pozitívnu zmenu (!) - zintenzívnil sa prísun financií, bolo možné sprevádzkovať filmovú, hudobnú a divadelnú sekciu. Ďalší z markantných príkladov politickej angažovanosti bol rok 1974, kedy bola celá expozícia dedikovaná Chile ako protest proti vláde diktátora Augusta Pinocheta. Výsledok: milióny, aj návštevníkov. Bienále umenia v Benátkach má dnes všeobecný status prestíže, je vrcholnou reprezentáciou kultúr krajín, národných individualít a ich vybraných osobností. Aj preto v niektorých štátoch, napr. vo Veľkej Británii, dodnes preberá zodpovednosť za vystavené diela samotný parlament.
Veľkurátorom zatiaľ posledného 53. ročníka bienále v Benátkach 2009 sa stal švéd, najmladší z kurátorov v histórii tejto výstavy - Daniel Birnbaum. Generálna téma Making Worlds / Tvorba svetov predstavuje Birnbaumov koncept umenia ako vízie sveta a utvárania jeho obrazu. Kurátor sa údajne chcel sústrediť na sprostredkovávanie už vytvorených diel a miest ich tvorby, na vzťahy medzi tvorbou rôznych generácií umelcov, na klasické médiá maľby a kresby a ich vzťah k iným médiám.  "Žijeme v úplne multicentrickom umeleckom svete. V ťažkých, komplikovaných časoch sú umelecké diela, ktoré sú úplne odlišné od iných, zachytávajúcich rovnakú situáciu z celkom rozdielneho uhla pohľadu," dodal Birnbaum.  Diváci majú možnosť navštíviť 30 stálych národných pavilónov, ktoré sú zakomponované do parku Giardini di Castello. Krajiny, ktoré si vlastný pavilón ešte nepostavili, vystavujú v sezónnych pavilónoch situovaných v lokalite Arsenale. Bienále sa zúčastnilo 90 umelcov, v pavilónoch malo zastúpenie 77 krajín. Jeden z najväčších úspechov zožal zambijský umelec Anawana Holoba, ktorý v stánku z neotesaného dreva pod názvom Greater G8 Advertising Market Stand ponúkal výrobky z chudobných krajín tretieho sveta. "Umelecké dielo nie je len predmet, je viac ako len tovar. Predstavuje víziu sveta...“ 
Zatiaľ čo vo viacerých národných pavilónoch sa v mnohých podobách prezentovala ľahostajnosť ku globálnemu ľudskému utrpeniu a násiliu (Gonkar Gyatso - Reclining Buddha) v česko-slovenskom pavilóne si okoloidúci návštevníci mohli konečne vydýchnúť a nadýchať sa čerstvého vzduchu.

 
 

Náš spoločný národný pavilón pochádza z roku 1925. Vznikol ani nie dvadsať rokov po tom, čo belgičania postavili v areáli vôbec prvý pavilón. Je to naozaj šťastie, ktovie, či by si dnes Slovensko mohlo a chcelo dovoliť svoj vlastný kultúrny stánok. (Možno iba ak s precedentnou zahraničnou podporou.) Má to aj nevýhody: umelcov je čoraz menej, umenia čoraz viac. Výberom slovenského umeleckého projektu a organizáciou slovenskej časti na Bienále v Benátkach bola Ministerstvom kultúry SR poverená SNG (Slovenská Národná Galéria). Tá má podpísanú zmluvu o hospodárení s výstavným československým pavilónom s NGP (Národní galerie v Praze). Zmluva sa viaže k spoločnému užívaniu týchto priestorov, vrátane realizácie výstavných projektov. Tie sú pripravované a realizované v dvojročných cykloch zastrešovaných vždy jednou zo strán.  Slovensko a Česko sa o tento pavilón bratsky delia. Mechanizmus výberu projektu je však v kompetencii vždy jednej z inštitúcií. Či už by išlo o výberové konanie, priame zadanie rozhodnutím poroty, inštitucionálny projekt, alebo inú intervenciu... V predošlom 52. ročníku v roku 2007 tu bolo prezentované dielo českej výtvarníčky Ireny Jůzovej. Tá zmenila pavilón na luxusný obchod s vyleštenými vitrínami, tovarom sa stali odliatky jej tela. A mala úspech. V roku 2009, v rámci 53. ročníka Bienále, bolo na ťahu Slovensko a nemalo to ľahké. Svetová finančná kríza spôsobila, že Bienále malo k dispozícii o 1,41 milióna dolárov menej ako v roku 2007. Vstupné preto zvýšili z 15 na 18 eur. Po skúsenostiach s predošlými ročníkmi časť slovenskej kultúrnej verejnosti, ktorú to ešte zaujíma, upriamila pozornosť na priebeh výberu správneho nominanta. „Zvíťazil“ svetoznámy výtvarník Roman Ondák. Podľa SNG je Ondák svojím „nezvyčajným umeleckým postojom jedným z najvýznamnejších výtvarníkov posledného desaťročia. Vo svojej vizuálnej tvorbe nanovo využíva realitu sveta – jej poetickým inscenovaním či kontextuálnymi posunmi. Diváka vťahuje do hry neustálymi a protirečivými presunmi významov na miestach, kde zvykneme očakávať niečo dané.“  To bol zrejme aj jedným z dôvodov, prečo komisia po vyhlásení výberového konania odmietla 13 konkrétnych návrhov umelcov z Česka a Slovenska a vložila dôveru do vtedy ešte neexistujúceho projektu Romana Ondáka. Podľa bývalej generálnej riaditeľky SNG Kataríny Bajcurovej predloženým návrhom „chýbala vtipná myšlienka, marketingový vizuál a nápad. Celkovo - bolo tam málo umenia. ...akoby v predložených projektoch umenie vôbec nebolo na prvom mieste."  Medzi zamietnutými projektami, boli napríklad diela výtvarníkov Vlada Havrillu, Mateja Kréna, Stana Masára, Petra Rónaia či Patrika Kovačovského. V oficiálnom vyhlásení sa komisia sa zhodla v tom, že neboli natoľko presvedčiví, aby mohli výraznejšie zarezonovať v špecifických podmienkach výstavy takéhoto rozsahu. V spoločných česko-slovenských projektoch zas chýbala komisii vyváženosť pôsobenia českého a slovenského umelca a to ideovo aj kvalitatívne. Prečo sa SNG rozhodla pre najdemokratickejší a zároveň najrizikovejší variant – vypísanie výberového konania, je zdôvodniteľné aj zlou skúsenosťou s predošlými, nie vždy úspešnými pokusmi o transparenciu pri výbere toho najlepšieho reprezentanta. (Stačí spomenúť problematickú situáciu v roku 2004 a 2005 okolo výberu umeleckých reprezentantov pre Sao Paulo a Benátky. Vtedy naša umelecká obec pod vedením J. Geržovej zaslala ministrovi kultúry R. Chmelovi otvorený list.) V podstate sa nie je čomu diviť - už významný sociológ 19. storočia Max Weber pochopil, že byrokratické povinnosti nie sú realizované mechanicky, ale dochádza k rozličným prípadom, s ktorými sa indivíduum musí popasovať a neraz svojsky interpretovať pravidlá platné pre danú hierachiu.  Fakt, že ani toto výberové konanie neviedlo k uspokojivému výsledku a porota následne konsenzuálne navrhla vyzvať k realizácii projektu konkrétneho umelca, pokladala vtedajšia šéfka SNG K. Bajcurová za legitímny ťah: „Je to pomerne bežná cesta zadania aj pri iných národných reprezentáciách na Bienále v Benátkach (Rakúsko, Francúzsko, USA, Rusko, atď.), ktorá je overená viacerými úspešnými realizáciami projektov.“  V tejto fáze je ešte možné polemizovať o správnosti rozhodnutia komisie. Pružnosť a každodennú realitu v každej administratívnej štruktúre totiž zabezpečujú práve neformálne vzťahy a neformálne spôsoby jednania. Podľa sociológa Petra M. Blaua vznikajú na primárnej úrovni danej sociálnej skupiny pevné a lojálne väzby, ktoré súvisia práve s vyrovnávaním sa a riešením každodenných byrokratických peripetií a kolektívnym difúznym preberaním zodpovednosti . V prípade odmietnutia Krénovho návrhu, ktorý bol už zrealizovaný (v tom čase umiestnený v GMB) išlo zo strany poroty o vyslovenú obavu a strach z repetície diela autora a variovania jeho dobre známeho diela. Naproti tomu „Ondák často obmieňa ten istý vizuálny vnem inými výrazovými prostriedkami a svojou niekedy až rušivou aktivitou nastoľuje novú rovnováhu, využívajúc k tomu najrozmanitejšie výtvarné formy a médiá. Navyše, výtvarník niekedy využíva umenie ako prostriedok upriamenia pozornosti divákov či účastníkov na také situácie z každodenného života, ktoré sú zrozumiteľné, pôsobivé, metaforické a poetické samé osebe.“  
 

(pokračovanie) 

 

Richard Kitta