ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

E. Mindszentiová - Neočakávaní

redaktor: rk 2010-02-15

 


Eva Kristina Mindszentiová

Neočakávaní
 
 

   Žijeme v Maďarsku v pohraničnej oblasti. Hranicu tvorí rieka Ipoly/Ipeľ, za ktorou sa rozprestiera Slovensko. Ipoly má hlboké koryto a spálené brehy. Na oboch brehoch sú kostoly. Navlas rovnaké. V jednom sa veriaci modlia po maďarsky, v druhom  po slovensky. Naším bohatstvom je ovocie. Konča našej dediny stojí nemocnica.  Hófehér má dvesto obyvateľov a jedinú ulicu v najsevernejšej časti Maďarska.

   Môj otec je ovocinár ako starý a prastarý otec. Aj dom sme po nich zdedili.  Nagyapa to rád zdôrazňuje, keď mu apa nadáva do senilných starcov. Apa ho láskavo živí a vraví si, čo chce. Bývam u otca, ktorý zdedil rodinný majetok. Nechcela by som tam pridlho ostať. Jedného dňa odídem autobusom a nájdem si prácu. Odvážlivec si vždy nejakú nájde. Nebojím sa, že si ušpiním prsty. Stanem sa pomocnicou v domácnosti alebo aupairkou v západnej Európe, v rodine, ktorá uzná za vhodné, aby som jej potomkov učila po maďarsky. Maďarčina je úžasný jazyk. János Arany je môj najobľúbenejší básnik.

   Čítam v tieni broskýň. Je to moja jediná činnosť. Len nedávno som ukončila strednú školu. Čítať básne a čakať sú dve rovnaké kratochvíle, akurát čítanie ma povznáša, kým čakanie je hotová samovražda. Môže rozložiť aj najsilnejšie charaktery. A ja nemám nijaký charakter. Čítam, aby som sa cítila milovaná. Miluje ma János Arany. Píše básne, aby takí ľudia ako ja neupadali do smútku. Do depresií. Aby sa nerútili do prázdnoty. Aby sa im neochromili zmysly. Počúvam svoj hlas. Metodicky predčítavam verše, artikulujem hlásky. Poézia je seriózne umenie. Mama mi vysvetlila, že poézia je nositeľkou krásy, keď je utrpenie našou jedinou perspektívou. A jedine krása je dôvodom na život.

   Keď sa stromy prehýbali od úrody a nebolo ju komu predať, otec ma posielal s ovocím do nemocnice. A tak som ich prvý raz uzrela. Plaziaceho sa chlapca. A dievča s údmi  bábiky. Chlapca s vrodeným névom na hlavičke. Vyzeral na deväť rokov. Dievča so zakrpatenými výrastkami namiesto končatín. Jakživ som nevidela nič odpudzujúcejšie. Jakživ ma nič tak zároveň nepriťahovalo. Ostala som ako prikovaná. Neviem, ako dlho som ich pozorovala. Zjavil sa riaditeľ. Nemá rád, keď sa po areáli potulujú návštevníci. Zdrapil ma za plece.

- Toto nie je budapeštiansky cirkus! – zahromžil a vysotil ma von.

Viem, dobre to viem. Nemám nijaké pochybnosti. Atrakciou budapeštianskeho cirkusu je jeden husľový virtuóz.

   Chlapec s dievčaťom ma navštevovali každý večer. Sedávali pri okne a chlipkali kávu. Nechápala som, ako môžu žiť. Čoho sa ich rodičia dopustili, keď sa im takíto narodili? Odrazu som vysmädla. Sŕkali trpkosť, z ktorej sa parilo. Zaváňali trýzňou. Už len niekoľko kvapiek. Nič neprezrádzalo, že ma vnímajú. Jazyk sa mi prilepil na podnebie. Popraskali mi pery. A návštevníci pili ďalej. Lapala som po dychu. Chcela som sa pohnúť a vytrhnúť im šálku. Údy ma neposlúchali. Nohy mi vrástli do zeme. Čakala som, kedy si ma všimnú. Márne. Slušne sa zhovárali. Ako dobre vychované deti. Ostala mi len jedna noha s ôsmimi prstami.

   Ich postavy sa črtali v mojej izbe ešte dlho po rozvidnení. Rýchlo som vstala a dôkladne  sa preskúmala v zrkadle. Bola som iná než oni. Nemusela som sa ničoho obávať. Mohla som ďalej čítať. Už nelistujem v obrázkových časopisoch zo strachu pred dievčaťom s údmi bábiky, čo sa mi vplietala do snov. Prenasledovali ma dňom i nocou. A prosíkali. Monštrá. Mala som šťastie, nebola som ako oni. Ale načo je šťastie, keď nemáme dosť síl, aby sme ho uniesli?

   Jedného pondeľňajšieho dňa som sa pekne obliekla a zazvonila pri vchode do nemocnice, aby ma zamestnali. Prijala som minimálnu mzdu. Aj nočné služby. Dve jedlá denne. Ošetrovateľka ma zaviedla do pavilónu, ktorý nebolo vidieť z ulice. Pacienti v predpubertálnom veku nehybne ležali na zamrežovaných posteliach. Mrmlali si popod nos. Uväznení v zajatí neurologických chorôb.

- Budeš ich prebaľovať. To je tvojou úlohou.

Ošetrovateľka odišla a nechala ma medzi meravými telesnými schránkami.

   Otvorila som okno. Netrvalo dlho a pochopila som, že zbytočne. Miestnosť zalievalo svetlo, ktoré ani jeden pacient nevnímal. Všetci ležali na posteliach v zajatí vnútorného monológu. Sadla som si na stoličku a čakala, kým ma ktorýsi nepožiada o čistú plienku. Zadívala som sa na stromy, ale Slovensko už pre mňa nejestvovalo. Úplne som zmeravela.

   Spočiatku som sa ich dotýkala iba pri práci, za ktorú ma platili. Pozorovala som ich zdeformované telá. Vrodené malformácie. Ničivý  dopad Černobyľu. Mňa zázrakom minul. Bola som zachránená. Mohla som milovať, behať, tancovať. Dávať si pozor na stravu. Znovu som videla plaziaceho sa chlapca a dievča so zakrpatenými údmi. To ma upokojilo. Nočné mory pominuli a odrazu mi pripadali smiešne. Uľavilo sa mi. Moja zvedavosť vzrástla. Najviac ma udivilo, keď som počula telefonovať jednu dievčinu v cudzom jazyku. Nešlo ani o ruštinu, ani o slovenčinu. Myslím, že to bola angličtina, ktorú naša krajina dlho zaznávala. Človek musel mať silnú motiváciu, aby sa učil po anglicky. Napríklad, rozhodnúť sa pre medzinárodný obchod v službách strany. Alebo pre špionáž Západu v prospech strany. Medzinárodný obchod si rezervovali Budapešťania. Západ sa javil ako veľký problém. Angličtina sa nikdy nedostala až k brehom Ipoly. Pokúšala som sa dovtípiť, ako sa ju podarilo dievčine naučiť. Či pochádza z mesta. Mozog mi zaplavili zmätené teórie. Až potom mi Magda vysvetlila, že jej rodičia ušli pred desiatimi rokmi za hranice. A v Kanade sa jej mladší súrodenci nedorozumievali po maďarsky. Rodičia jej poslali učebnicu angličtiny, aby za nimi nezaostávala. A každý rok jej telefonovali. Po páde režimu sa najprv chceli vrátiť, ale z roka na rok príchod odkladali.

   Zaráža ma, ako rýchlo sa rozplynul môj strach z chorôb. Spočiatku som po návrate domov z nemocnice vracala a bolo mi do plaču. Prisahala som, že sa tam už nevrátim. A na druhý deň som tam zase šla. Postupne mi už práca nepripadala taká namáhavá. Malformácie pacientov ma prestali odpudzovať. Zvykla som si na ubíjajúcu činnosť. Dokonca som si zvykla prespávať v nemocnici. Večer som mohla dlhšie čítať a ráno neskoršie vstávať. Zápach dezinfekčných prostriedkov mi už neprekážal. Mala som k dispozícii pohodlnú posteľ. Raňajkovala som s ostatnými ošetrovateľmi. Akoby som sa ocitla v rodinnom prostredí. Pocítila som akúsi neznámu eufóriu.

   Nemocnica sa riadi vlastnými zákonmi. Pľuvanec v nej nepôsobí tak odporne. Hrmot v nej tak neohlušuje. Objavila som nový svet. Nová perspektíva ma tak nemätie ako v knihách Julesa Verna. Na obzore sa nečrtá žiaden gigantický hríb. Panoráma krajiny mi pripomína známe končiny. Len uhol pohľadu sa mení. Nemocnica je znovuzrodený svet. List čítaný hore nohami. To ma napĺňa pokojom. Kladiem si otázku, do akej miery môžeme zavrhnúť predchádzajúce vedomosti. V určitom okamihu mi rodičia pripadali deformovanejší ako pacienti. Prebudili sa vo mne city. Hlásili sa, keď som kŕmila dieťa lyžicou. Keď som mu ošetrovala ranu. Skláňala som sa pred tajomstvom. Tajomstvo je prísľub. Mala som sto chutí sa v ňom rozplynúť. To si nevyžaduje odvahu. Vchod do nemocnice nebol zamknutý. Mohla som kedykoľvek ujsť. Roztápala som sa v nepredvídanosti.

   Bdie nad nami Mesiac v splne. Dohliada, aby sme nezakopli na spiatočnej ceste. Presvitá cez obločné sklá a dopadá na zem. Sleduje naše kroky. Bdiem pri mesačnom svite. Prechádzam sa po chodbe a nakláňam nad skrútené telá. Vynárajú sa v plnej kráse. V netušenej kráse. Nie v tej klasickej, čo sa vyníma na obrazoch. Čo nás očarováva. A jednako sa v pacientoch skrýva určitý pôvab, ktorý im vtlačila choroba.

   Dlho sa presúšam po chodbe. Spánok sa mi vyhýba. Podlieham mu na tri-štyri hodiny v noci. Mama mi neraz hovorila, že som bola ťažko zvládnuteľná. Nedala som jej chvíľu pokoja. Sestra odišla. Doma prakticky nik nie je. Nikomu nechýbam. Mama by, samozrejme, uvítala, keby som ju častejšie navštevovala. Nechápe, prečo ju zanedbávam, keď sa zdržiavam len pár metrov od domu.  A pritom cítim, že sa jej uľavilo. Deti stoja peniaze. A naša rodina ich nemá nazvyš. Doma som len zavadzala. Plakala. Jedla. Nespávala. Rodičia ma nikdy nepotrebovali. Keby im bolo smutno, prišli by za mnou. Nenechali by ma medzi hendikepovanými deťmi. Nebývala by som v nemocnici. Netuším, kto koho opustil. Som na vážkach. Pracujem. Človek si vždy nájde prácu, ak sa nebojí, že si ušpiní ruky. Aj moje sú stále špinavé od výlučkov a slín. Ale našla som svoje miesto, kde ma čakajú. Mám stály plat. Čo viac by som si mohla želať?

   Všade je utrpenie, ktoré valorizuje nepatrný kúštik šťastia. V nedeľu prichádzajú niektorí rodičia. Na Vianoce nikdy. Stretnutia sú vzácne perly. Naše sú čierne ľalie. Vtedy deti vyobliekame a navoňavkujeme kolínskou, ktorú dostala ošetrovateľka od dcéry ako vianočný darček. No nie je v našich silách zmeniť ich pôvodný vzhľad. Ich ohyzdnosť bije do očí. Ani najudatnejší rodič nedokáže prejaviť radosť pri pohľade na svojho syna. Zakaždým to skončí fiaskom. Splodil som monštrum. Moje dieťa je monštrum.

   Väčšina sa navonok ovláda. Tí najslabší nám plačú na pleciach. Ale nepokúšame sa ich chlácholiť. Veď nám prehodili na plecia vlastné bremeno. Jeden otec ma obzvlášť potešil. Na vlastné uši som počula, ako nás puncuje na suky. Nečudujem sa mu. Suka sa naozaj dokáže postarať o cudzie mláďa. Aj keď šteniatko nevrhne, ochotne sa ho ujme a chráni ako vlastné. Nikdy som nevidela suku zavrhnúť šteňa, čo jej zverili. Takže, ďakujem, pane, dobre ste nás odhadli.

   Adamkovi rodičia už neprídu. Zase odriekli návštevu. Neskoro. Dieťa sme pripravili. Netrpezlivo čaká. Magda mu vysvetľuje, že apa a mama nemôžu prísť, lebo im skrížila plány vážna vec. Adam plače. Celé telo sa mu otriasa vzlykmi. Kladiem mu ruku na srdiečko. Chudáčik, pozná len život na invalidnom vozíku. Nevie si vybaviť tváre svojich rodičov. Neplač, Adamko. A nehryz ma. Keď je smutný, hryzie mi ostrými zúbkami palec. Už mám na ňom jazvičku. Odťahujem sa od neho, aby mi nezakusol do krku. Nakoniec ho beriem na ruky. Je ľahučký ako pierko. Má ochabnuté svalstvo. Len kosť a koža. Vkladám ho do postele na bok, lebo hrb mu bráni ležať na chrbte. Ešte plače, ale hnev ho už prešiel. Už im odpustil. A zas bude čakať na oboch. Donekonečna. Držím ho za ruku, kým nezaspí. Prvý raz ma pri pohľade na dieťa pochytí túžba stať sa matkou.

   Doma niet nikoho. Sestra odišla. Apa ju nútil, aby sa vydala za Bélu. Potrebuje pomocníka do sadu. Ale Dora sa nedala. Neľúbi Bélu, nechce drieť v sade ani v nemocnici. Často mi píše. Na listy jej neodpovedám. Ublížila mi. Nenávidím ju. A strašne mi chýba. Keď sa apa s mamou odoberú na onen svet, budeme musieť dom so sadom predať. Dom, ktorý sa dedil z otca na syna. Inak ho obrastie tráva a zrúti sa povala. Vietor vyvalí vráta na sýpke. V kuchyni sa zahniezdi had. A všade sa rozplieni hmyz.

   Po čase si niekto spomenie, že v ňom bývala naša rodina. Nikto nebude mať o nás správy. Staršia dcéra odišla, len čo dosiahla plnoletosť. Mladšia sa tu chvíľu ponevierala, kým sa nevyparila do neznáma. Nik nebude ani tušiť, kam sme sa podeli. Dom už nebude vhodný na predaj. Ostanú z neho len ruiny. Aj deti sa budú báť doň vkročiť. Keby moji rodičia splodili syna, nestihol by ho taký smutný koniec...

úryvok z francúzskeho originálu Les inattendus
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

 

 

mindszEva Kristina Mindszentiová (1974) vyrastala v rodine výtvarných umelcov (otec Maďar a matka Nórka), žije, maľuje a fotografuje v Toulouse. Vydala dva fotografické albumy Fenomenálny Kuťa (Phénomenal Kutyu, Art Media 2005) a Dobrodružstvá Kuťa (L'aventure Kutyu, Art Media 2006). Novela Les inattendus (Neočakávaní, Stock 2007) je jej literárnym debutom.