ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Reinhardt - Na hrane života

redaktor: rk 2010-02-19

 


É r i c   R e i n h a r d t

N A   H R A N E   Ž I V O T A

 

    Patrick Neftel sa päť rokov zmietal v stave úplného vyčerpania, akoby ho sústavne oslepovali reflektory prudkým svetlom a otravoval roj dotieravého hmyzu. Niekoľko ráz sa pokúsil pokračovať v štúdiu na lýceu, lebo po maturite plánoval nastúpiť na vysokú školu, v čom ho povzbudzovala aj matka, ktorá nechcela, aby vyšli navnivoč jeho rozumové schopnosti kvôli nešťastiu, ktoré ich postihlo. Po návrate na lýceum však nevydržal chodiť do školy ani celý štvrťrok, lebo sa nestihol zmieriť s tragickou skutočnosťou. Potvrdil im to aj lekár. Je to príliš skoro. V takomto prípade trvá rekonvalescencia omnoho dlhšie. Potrebuje viac času, aby sa skonsolidoval. V nasledujúcom školskom roku, osemnásť mesiacov po nešťastnej udalosti, navštevoval školu až do Vianoc (jeho prospech sa nevymykal z rámca priemeru, aj keď triedny profesor upozorňoval matku, že jej syn sa nevládze sústrediť na hodinách a zasnene pozerá von oknom), potom sa znovu psychicky zrútil, bez príčiny vzlykal a duchom neprítomný hľadel na vonkajší svet. Čo sa mu preháňalo hlavou? Stratil všetok záujem. Pripomínal bezduché telo a realitu vnímal ako zákernú pascu, kde ľudské bytosti ovládajú nízke pudy a nečestné úmysly. Kam sa podieť? Čo robiť? Načo vstávať? S akým predsavzatím? Čo si počať so všeobecne platnými poučkami? Prestal masturbovať, hoci predtým vykonával túto činnosť šesť ráz denne nad erotickými časopismi, ktoré si kupoval v Corbeil-Essonnes; nahota naňho pôsobila rovnakým dojmom ako pštrosí krk. Jediný pocit, ktorý v ňom pretrvával v latentnej podobe po spáchanom delikte (stále mal pred očami otca v smrteľnej agónii, opierajúceho sa o stenu v kuchyni, pomaly sa zosúvajúceho na zem a pevne stískajúceho rúčku vidličky, čo mu v hneve zapichol do krku) bola vzbura, no vnímal ju ako cez sklo, ako číry pojem, na míle vzdialený od konkrétnych prejavov. Aká to teda bola vzbura? Proti nespravodlivosti, že bol výhradným percipientom finálneho trestu (čo ho zarážalo tak ako priznanie k úmyselne spáchanému trestnému činu), ktorý naňho uvalil ten človek s mäknúcim mozgom. A pritom sa otec odpísal sám vinou absolútnej zbabelosti, nezvládnuteľných slabín a neschopnosti postaviť sa zodpovedne zoči-voči skutočnosti, čo mu vynieslo celú sériu neúspechov, a zároveň vinou nárokov, ktoré kládol na svojho syna; adolescent bol iba vhodnou zámienkou (a vítaným prostriedkom, na ktorého preniesol zodpovednosť za vlastnú nerozhodnosť) jeho logickej a neodvratnej demisie. Tridsať mesiacov po tragickej udalosti zapísala matka Patricka na korešpondenčný kurz. Musela prijať prácu upratovačky, aby dokázala zabezpečiť chod domácnosti, lebo dostávala príliš malý vdovský dôchodok. Žili skromne, nedožičili si nijaké voľno, nijakú zábavu s výnimkou augusta, ktorý trávili pri mori. Patrickova sestra sa navonok prispôsobila rodine (popravde sa s ňou chystala prerušiť styky a zariadiť si život inde), ktorá sa ťažko spamätávala zo šoku, čo utrpela po tragickej príhode. Po maturite pokračovala v štúdiu na parížskej obchodnej škole, kde sa zoznámila s bezvýznamným chalanom, katolíkom s ordinárnym výzorom a konským chrupom, ktorý mal zálusk na pôvabnú dievčinu, zničenú prežitou tragédiou, a tak všemožne ju vtiahol do svojich úzkoprsých plánov, že ju brat nevidel dobré dva roky. Keď zanechal korešpondenčný kurz, nestretával sa s nikým a žil sám s matkou, ktorá zosobňovala jeho jediné puto s vonkajším svetom (kým dostával obálky s cvičeniami, ktoré musel vypracovať a potom opravovať podľa vyznačených chýb, mohol sa pokladať za skutočné indivíduum), ktorý mu pripadal lživý a potupný a navyše ho odsúdil na izoláciu. S ubiehajúcimi mesiacmi sa jeho samota prehlbovala medzi štyrmi múrmi pochmúrnej kutice, kam sa s matkou presťahoval. Zo dňa na deň sa obaja vzďaľovali od reálneho sveta, ktorý sa im zahmlieval, kým sa nestal nepreniknuteľným. Na jar 1986 sa Patrick pokúšal získať vodičský preukaz, ale po treťom pokuse sa tejto myšlienky vzdal. Jeho sestra sa chystala zosobášiť s tým degenerovaným tvorom, ktorý ju prakticky uniesol. Prijala katolícku vieru a navštevovala iba rodičov svojho nastávajúceho. Patrick s ňou za posledné roky niekoľko ráz telefonoval a z ich rozhovoru vyrozumel, že sa dobrovoľne rozhodla odovzdať do rúk Božej vôle, lebo to považuje za výhodnú náhradu slobodného rozhodovania, ktoré ju ťaží ako bremeno minulosti. Pokrytecká náboženská morálka prinútila snúbencov, aby pozvali na svadbu aj Patricka s matkou, ktorí ju uvítali ako blahodarné rozptýlenie. Prenajali si zámok sto kilometrov od Paríža, kde obaja rodičia snúbenice (uprostred početného a nepriateľsky naladeného rodinného klanu zloženého z dvesto predkov, strýkov, tiet i potomkov, bratancov, zaťov, neviest, čo sa rozmnožovali ako zajace) zaujali miesta pri stole mĺkvych starcov a mentálne retardovaných príbuzných na úrovni debility (v dôsledku striktne zakázanej antikoncepcie, ktorá by eliminovala duševne postihnuté potomstvo), čo sa zišli v kompletnej zostave. V duchu kresťanskej lásky k blížnemu sa poklepkávali po pleci a zahŕňali obligátnymi otázkami: Všetko v poriadku? Nič nepotrebujete? Patrick Neftel hojne popíjal a vyprovokoval senilných starcov pri stole (predtým ľahostajne cvakajúcich umelým chrupom) k rozhorčeným poznámkam za svoje škandalózne správanie. Spýtal sa debilov, či sa navzájom pooblizovali po výdatnom obede a sledoval, ako nadšene rozcvendžali vidličkami poháre a s jasotom skandovali: Ešte! Ešte! Opačná reakcia na jeho provokácie ho vyviedla z miery a vzkypel od zlosti. Keďže bol riadne podgurážený alkoholom, bleskovo podľahol agresivite a adresoval hosťom nezmyselné urážky. Stiahol dementov na tanečný parket a predviedol im choreografiu ako vystrihnutú z upírskeho filmu, kým s vytreštenými očami nevycerili zuby na svojich spolustolovníkov a neohrozovali ich vystrčenými pazúrmi. Rozjarený Patrick prehovoril jednu obmedzenú hlupaňu na striptíz. Sotva sa jej mohutné prsia vyliali z podprsenky, pritisol sa k nej tvrdým rozkrokom a pred zmätenými hosťami ju bezostyšne ohmatával a častoval nadávkami (úplne sa odviazal z reťaze, akoby zabudol, kde sa nachádza), kým k nemu nepodišiel novomanžel s úmyslom vykázať ho zo sály. Patrick sa v živote s nikým nebil, a tak len požiadal novopečeného švagra, aby ho pustil, keď ho však stále zvieral ako v kliešťach a vliekol von k parkovisku, prudko sa zahnal a vybil mu dva zuby, ktoré dopadli na štrkom vysypaný chodník. Odvážnejší svadobčania sa pokúšali Patricka upokojiť a vychrstli naňho spŕšku studenej vody, kým kresťansky založení príbuzní mladoženícha sa usilovali nájsť v štrku oba konské zubiská. Zanedlho dokvitli policajti a všetci ukázali prstom na nespratného bitkára. Patrick musel fúkať do balónika. Jedna stará teta sa začala modliť za nešťastníka. Majte zľutovanie s úbohým hriešnikom a nezabúdajte, že Pán je milosrdný! Kašlem ti na to, ty stará bosorka, a zavri hubu, lebo ti ju rozmlátim! zahriakol ju Patrick, ktorého rozčuľovala jej pokora. Radšej sem pošlite ďalšieho sviniara, nech mu rozbijem papuľu! Potom uvidíte, čo mu z nej ostane! Do smrti bude piť vodu cez slamku! A pustite ma, kreténi! dodal na adresu policajtov, čo ho pevne držali za plecia. Pustite ma! Nie som vrah, čo sa zakráda nocou! Založili mu putá a odvliekli ho do policajnej dodávky. Viezli ho tmavým, nehostinným lesom, plným lesnej zveri obliehajúcej zámok. Patrick strávil noc na záchytke. Matka vyjednávala s rodičmi mladomanžela, aby zahladila nepríjemný incident. Čerstvo vydatá dcéra sa s plačom stiahla do úzadia a nevenovala jej ani slovko. Zaplatíte výdavky na zubára! pobúrene vykrikoval ženíchov otec. Všetky náklady na keramický chrup najvyššej kvality! Zaplatím, ako si želáte. Môj zať bude mať krajšie zuby ako predtým. Váš zať! zvrieskol svat a jeho sardonický smiech sa odrážal od okolitých stromov. Ešte sa ho odvážite nazvať zaťom? To je na smiech! Nikdy ním nebol ani nebude! Počujete? V živote vás nechceme ani vidieť! Ani vás, ani... toho... toho... duševne rozháraného... psychopata... čo ste vyvrhli na tento svet! Mali by ste ho dať zatvoriť do blázinca! Vaša dcéra nám už rozprávala, čo je zač... ten váš podarený synáčik! Jeho výstrednosti presahujú všetky medze! Ako sa opovážil vybiť zuby môjmu nevinnému synovi, oddanému kresťanovi a zanietenému športovcovi vo svadobný deň? To je nehoráznosť! Patrickova matka sa utápala v slzách a na druhý deň išla po syna na záchytku, kde strávil dvanásť hodín v prísnej izolácii. Bola v takom úbohom stave, že mala sto chutí spáchať samovraždu. Výborný nápad! Len do toho! Nič iné mi nechýba, len nadobro osirieť! Nezdržala sa a vytkla mu, že všetko pokazil. Kvôli tebe už nikdy neuvidím dcéru... zadúšala sa plačom. Aj tak už nie je sama sebou! Natlačili jej do hlavy kaleráby! Úplne ju zmanipulovali a teraz vstúpi do sekty! Pane Bože! Všimol si si ju na omši? Stála uprostred sviec a jednostaj opakovala, že je Božia ovečka... Ten podliak ju vohnal do pasce! Zaplietla sa do jeho siete! Určite netuší, čo jej vyviedli! Vôbec nerozmýšľa... Čo to táraš? Jednoducho miluje manžela, inak by sa zaňho nevydala! Čože? Ako sa mohla zamilovať do takého mizerného hňupa s konským ksichtom a zamrznutým mozgom? Do takého úbohého primitíva bez jediného záblesku inteligencie? Veď je dutý ako bambus! A ty si zrazu múdry ako Šalamún! Kde si nechal rozum na jej svadbe? Nemala začať strečkovať... a nemusela sa za nás hanbiť. Vieš, koľko ma bude stáť tvoj výstrelok? Aký výstrelok? Zuby! Zuby tvojho švagra! Nevieš, aké sú implantáty drahé? Veď ich mal hnilé! Nestáli ani za fajku močky! Stačí mu zohnať u mäsiara konské kopále! Buď už ticho, konečne! Kto ťa má stále počúvať? zvolala a buchla do stola. Po tejto výmene názorov spolu tri týždne neprehovorili ani slova. Prvý raz odvtedy, ako sa ich život prestal odvíjať ustáleným smerom...


z francúzskeho originálu Cendrillon
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

 


reinhartdÉric Reinhardt (1965 Nancy) francúzsky spisovateľ a editor umeleckej literatúry žije a pracuje v Paríži. Je autorom románov Polospánok (Demi-sommeil, Actes Sud 1998), Manželská morálka (Le moral des ménages, Stock 2002) a Existencia (Existence, Stock 2004). Úryvok Na hrane života je z rozsiahleho sociologického románu Popoluška (Cendrillon, Stock 2007), v ktorom autor paralelne rozvíja tri dejové línie z prostredia strednej spoločenskej vrstvy v zmysle životnej rozprávky. Asociál Patrick Neftel, traumatizovaný vraždou otca, sa neváha vrhnúť do terorizmu, Laurent Dahl, rojčiaci o umeleckej dráhe, sa márne pokúša uspieť vo svete financií a geológ Thierry Trockel uviazne v pazúroch erotománie.