ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Alexakis - Athoský vrch

redaktor: sk 2010-02-20

 


V a s s i l i s   A l e x a k i s

A T H O S K Ý  V R C H

 

    Utorok 7. marca 2006 svätila ortodoxná cirkev pamiatku Vavrinca z Megary, Efraima a Eugena. Ani o jednom z nich som nič nevedel, ale domyslel som si, že žili v rovnakej dobe, keď mali sviatok v jeden deň. Predstavil som si ich uprostred rímskej arény, presne napoludnie, lebo svätci zriedka umierali v posteli na starobu. Efraim stál v strede a podopieral svojich súpútnikov, aby im dodal odvahy. Vôbec nevnímali divé šelmy, ktoré ručali za železnou mrežou. Plebs netrpezlivo vyčkával, zazneli fanfáry. Cézar pokynul hlavou. Mreža sa so škripotom zdvihla. Pozoroval som výjav cez škáru dubových, črvotočou rozožratých dverí. Legionári mi nevenovali pozornosť, sotva si ma všimli. Mohol som sa smelo rozbehnúť za Efraimovou matkou a zvestovať jej tragickú novinu.
    Na mojom písacom stole sa týčila hŕba kníh venovaných athoskému vrchu. Niektoré spísali mnísi, iné historici. Väčšina diel mala plátennú, čiernu alebo tmavomodrú pevnú väzbu. Možno z nich niečo vyčítam o Vavrincovi, Efraimovi a Eugenovi, ale nemal som naponáhlo. Už som zbežne prelistoval tri diely, no ani jeden som zatiaľ dôkladnejšie nepreštudoval, hoci ma o to požiadala moja bytná Nausicaa Nicolaidisová.
    Jedného večera asi pred dvoma týždňami prejavila záujem o Svätú horu. Sedeli sme v salóne osvetlenom stolovou lampou. Pritiahol som si k nej kreslo, aby som lepšie videl na text, ktorý som jej čítal. Šlo o Príbeh cisárovnej Alžbety, vydaný v roku 1929, ktorý napísal Constantinos Christomanos. Dočítal som kapitolu a chystal sa jej zaželať dobrú noc.
    „Ostaňte ešte chvíľu, prosím,“ zadržala ma, „zamýšľam vás o niečo požiadať.“
    Keď chcela pani Nicolaidisová vysloviť niečo dôležité, mimovoľne stíšila hlas. Naklonila sa ku mne a takmer nečujne vyšepla:
    „Potešilo by ma, keby ste zohnali literatúru o athoskom vrchu a zistili podrobnosti o mníchoch a kláštoroch. Za knihy, ktoré budete potrebovať, vám samozrejme, zaplatím a zároveň vás odmením za vynaložené úsilie. Nazdávam sa, že to pre vás nebude ťažký oriešok, keď študujete dejiny Byzancie.“
    Hoci som u nej býval už päť rokov, zanovito mi vykala. Nezdalo sa mi, že by ku mne prechovávala menšie sympatie ako k Sophii, ktorá sa starala o domácnosť a ktorej bez problémov tykala. Zrejme mi prejavovala úctu ako študentovi, keďže prikladala značný význam univerzitnému vzdelaniu.
    Upozornil som ju, že byzantskej histórii som sa venoval iba dva semestre v druhom a treťom ročníku a že mi z nej bohviečo neutkvelo v pamäti, lebo väčšinu času sme strávili nad takmer nečitateľnými rukopismi, ktoré sme sa pokúšali dešifrovať.
    „V skutočnosti ma dejiny Byzancie neupútali,“ dodal som. „Ostala mi iba spomienka na hrôzostrašnú atmosféru, ktorá vládla v súdnych sieňach. Obžalovaných bez milosti šľahali bičmi zakončenými olovenými špičkami. Na dlážku vystrekovala krv a rinula sa v pramienkoch. Ak nejaký nešťastník zíval na audiencii, podstupoval riziko, že ho naskutku vykážu z dvora a bezohľadne vyženú z mesta. A o athoskom vrchu viem len toľko, že prvé kláštory vybudovali pred tisíc rokmi, koncom 10. storočia.“
    Nausicaa sa vystrela, razantne sa zaprela do operadiel kresla a mlčala. Zahľadel som sa na jej tenké prsty, ktoré nepoznačil vek, a na nádherný prsteň vykladaný tromi diamantmi, ktorý si nikdy nesťahovala. Jej požiadavka vo mne vzbudila zvedavosť, lebo dovtedy nedala ani slovkom najavo, že by ju zaujímal kláštorný život. Ani raz sme sa nezhovárali o pravovernosti, hoci sme obaja pochádzali z ostrova Tinos. Vo veľkej knižnici v salóne, odkiaľ som si brával knihy, z ktorých som jej potom čítal, nebolo ani jedno dielo o živote svätcov, ani jedna príručka o pápežoch, zato v jej spálni sa nachádzala byzantská ikona svätého Dimitrisa. Všimol som si ju, keď som raz vošiel dnu, aby som vyhnal mačku, ktorá k nej vliezla oknom. Moja bytná mala príšerný strach z mačiek. Hneď ma poverila, aby som za každou tuláčkou hádzal kamene.
    „Ak si zvyknú chodiť do našej záhrady, sme stratení,“ pravidelne mi pripomínala.
    Možno sa večer pred spaním modlieva, pomyslel som si.
    Z kuchyne, kde Sophie sledovala televíziu, sa ozvalo niekoľko výbuchov. Pani Nicolaidisová sa otočila k dverám a zakrátko prerušila ticho.
    „Uzavreté spoločenstvá bývajú zahalené tajomstvom. Bola by som rada, keby ste ho odhalili a priblížili mi osobnosti athoských mníchov, ich pôvod a zdroje obživy. Otázne ostáva, či si nájdete trochu času a či máte chuť pustiť sa do tej práce.“
    Chcel som sa jej priznať, že nemám čas ani chuť.
    „Tento semester mám jediný seminár o predsokratickej filozofii. Zároveň si musím potrápiť pamäť a konečne nájsť vhodnú tému na diplomovú prácu.“
    „Tak to nechajme. Istotne by ma nectilo, keby som vás prinútila prijať nesprávne rozhodnutie.“
    Jej láskavosť ma podnietila, aby som jej ju odplatil rovnakým dielom. Nemohol som jej odmietnuť pomoc.
    „Pokojne môžem preštudovať niekoľko kníh navyše,“ ubezpečil som ju. „Kedy by ste potrebovali tie náležitosti?“
    Opäť sa ku mne nahla.
    „Čo najskôr,“ vyhŕkla s radosťou v hlase. „Nemyslite si, že som netrpezlivá, ale v mojom veku sa už nevypláca zbytočne odkladať veci.“
    Okamžite siahla do vrecka šiat, vytiahla celkom novú päťstoeurovú bankovku a rovno mi ju podala, aby som náhodou nezmenil názor. Vtom mi zišlo na um, či netúži preniknúť do života mníchov, aby ich mohla ustanoviť za svojich dedičov.
    Keď som prechádzal cez kuchyňu, zistil som, že sa Sophia nepozerá na televízny seriál, ale na nočné spravodajstvo. Oznámila mi, že Američania zase rozbombardovali Irak.
    „Nečakaj, že ti Nausicaa niečo odkáže,“ podpichol som ju. „Majetok poputuje na athoský vrch.“
    Nezareagovala. Nemala zmysel pre humor, na všetko sa dívala vážnymi očami sklamanej ženy. Ustavične sa utápala v pochmúrnej nálade. Zlé správy ju v istom zmysle tešili viac ako optimistické predpovede. Vyšiel som do záhrady. Býval som vzadu v domčeku s kuchyňou a kúpeľňou, ktorý ostal po záhradníkovi.
    Na druhý deň ráno som musel zájsť do centra a kúpiť Slovník predsokratickej filozofie, ktorý vydala Aténska akadémia, a tak som zamieril aj do kníhkupectva s náboženskou literatúrou na Ulici Zóodochos-Pégé. Prekročil som prach proti svojej vôli ako dieťa, ktoré prinútili ísť do kostola. Na nejednej obálke vystavených kníh sa skveli ilustrácie byzantských ikon, zachytávajúce buď Ježiša Krista, alebo Pannu Máriu. Vôbec ma neprekvapil svietnik s horiacimi sviečkami, ktorý som si všimol pri vchodových dverách. Predavačka so sivými vlasmi okolo štyridsiatky mi pripomínala mníšku, ale vzápätí som zmenil názor. Hoci bola oblečená v čiernom, na nohách mala elegantné lodičky na vysokom podpätku.
    Ponúkla mi niekoľko titulov kníh vrátane troch albumov s čiernobielymi fotografiami a poukázala na ich kvalitu. Prezrel som si podobizne nebohých svätcov s ich menami a dátumami, potom ma upozornila na starého mnícha s otepom raždia na chrbte, kráčajúceho cestičkou vydláždenou kameňmi.
    „Čiernobiele snímky odrážajú kláštorného ducha lepšie ako farebné,“ zdôraznila.
    Jej vecná poznámka ma upokojila, spadla zo mňa ťarcha neistoty.
    „Neviete náhodou, či bol athoský polostrov osídlený už v staroveku?“
    „Musel byť, lebo keď tam zavítala Panna Mária, natrafila na antické sochy, ktoré ju nesmierne šokovali.“
    Neopýtal som sa jej, ako sa Panna Mária dostala na Svätú horu. Zrejme sa tam doplavila na loďke poháňanej silným vetrom, lebo som si nevedel predstaviť, že by sa ta vybrala pešo.
    Kúpil som niekoľko kníh vrátane albumu svätcov a minul polovicu z Nausiciiných peňazí. Vzal som si aj vizitku kníhkupectva, ktoré nieslo názov Pantocrator. Do Kifissie som sa vracal taxíkom. Sedel som vedľa taxikára, ktorý sa ma spýtal, čo to nesiem, a tak som mu ukázal kúpené knihy. Povedal mi, že pred ženbou chodieval na athoský vrch najmenej raz za rok.
    „Potom som sa zoznámil s manželkou a narodilo sa nám dieťa, ale často myslím na Svätú horu. Raz som tam stretol starca, ktorý presne vedel, kedy vypustí dušu. A naozaj zaspal večným spánkom v predvídaný deň a hodinu.“
    Prekvapil ma spôsob, akým mi oznámil, že umrel. Vedel som, že mŕtvi odpočívajú v pokoji, ale nie, že zaspia večným spánkom. Na athoskom vrchu sa teda neumiera.
    „Poznal som aj pustovníka, ktorý žil v jaskyni vyhĺbenej do skalného útesu. Vchádzal do nej po povraze. Na štedrý deň som s ním jedol v chyži jedného mnícha. Na nohách mal zodraté onuce, ktoré náhle vzbĺkli, lebo sedel vedľa ražňa. Odmotal si ich s absolútnym pokojom. Na koži nemal ani náznak popáleniny.“
    Od istého času ma všetci ľudia zasväcovali do historiek o mníchoch. Na spätnom zrkadle visela miniatúrna ikona Panny Márie, ktorá sa rozhojdala zakaždým, keď taxikár zabrzdil.
    „Dozvedel som sa, že Panna Mária osobne zavítala na athoský vrch.“
    „Veď práve preto si vyslúžil všeobecne známy názov Záhrada Panny Márie a zasvätili ho Matke božej.“
    „Ako ostrov Tinos.“
    „To je niečo iné. Na ostrove Tinos zasvätili Panne Márii dva sviatky ročne. Nanebovzatie pripadá na pätnásteho augusta a Zvestovanie na dvadsiateho piateho marca, kým na athoskom vrchu ju oslavujú každý deň.“
    Priznal sa, že jednu z kúpených kníh čítal, a poradil mi, aby som si ešte zadovážil dielo Večer na pustom athoskom vrchu.
    Po príchode do Kifissie som si považoval za povinnosť ukázať pani Nicolaidisovej, čo sa mi podarilo získať. Položil som knihy na jedálenský stôl, lebo práve obedovala. Postupne ich ohmatkávala, pohládzala obálky a poťažkávala, ako keby sa snažila zachytiť niečo z ich obsahu.
    „Vyzerajú pútavo,“ vylúdila úsmev.
    Moja bytná bola takmer celkom slepá. Tvrdila, že rozoznáva tiene, ale nemohol som jej uveriť, lebo nepostrehla, že som sa usadil oproti nej. Vôbec ku mne neobrátila hlavu. Pred piatimi rokmi si ešte dokázala prečítať titulky v novinách, ako sa vyjadrila Sophia. Zdá sa, že pozvoľna strácala zrak, že časom vnímala čoraz menej predmetov. Kedysi trávila celé hodiny pri okne v salóne, z ktorého mala výhľad na ulicu. Možno sa predo mnou usilovala zatajiť, že už nič nevidí.
    „Preštudujete ich dôkladne, však?“ spýtala sa láskavým hlasom, keď hmatom preskúmala knihy.

úryvok z francúzskeho originálu Ap. J.- C.
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

 


Vassilis Alexakis (1943 Atény) grécko-francúzsky novinár, spisovateľ a karikaturista žije striedavo v Paríži a Aténach. Je autorom karikaturistických diel Moja láska (Mon amour, Città Armoniosa 1978) a Slepec a filozof (L'Aveugle et le philosophe, Quiquandquoi 2006), aforizmov King Kongov syn (Le Fils de King Kong, Les Yeux ouverts 1987) a Vynález bozku (L'Invention du baiser, Nomades 1997), noviel Prečo plačeš? (Pourquoi tu pleures? Romiosini-Schwarze Kunst 1991), Aljašská prepelica (Le Colin d'Alaska, Paris 1999) a Ocko (Papa, Fayard 1997 a 1999), odmenený Prix de la Nouvelle de l'Académie française, a románov Mačacia hlava (La Tête du chat, Le Seuil 1978), Kontrola totožnosti (Contrôle d'identité, Le Seuil 1985 a Stock 2000), Paríž-Atény (Paris-Athènes, Le Seuil 1989 a Stock 2006), Materinský jazyk (La Langue maternelle, Fayard 1995 a Stock 2006), ktorý mu vyniesol Prix Médicis, Margueritino srdce (Le Coeur de Marguerite, Stock 1999 a 2002), Cudzie slová (Les Mots étrangers, Stock 2002 a 2004), Každý deň na teba zabudnem (Je t'oublierai tous les jours, Stock 2005 a 2007). Athoský vrch je úryvkom z románu Po Kr. (Ap. J.-C., Stock 2007), za ktorý autor dostal Grand Prix du roman de l'Académie française.