ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

I. Jarry - Jedenásťročný

redaktor: sk 2010-02-20

 


I s a b e l l e  J a r r y

Jedenásťročný stolistník

 

    Vlani na jar som dopísala román, s ktorým som sa trápila dva roky a ktorý mi dal riadne zabrať, čo sa bežne stáva, keď si človek vezme do hlavy, že daný námet musí stoj čo stoj spracovať. Román mal vyjsť v septembri, na začiatku literárnej sezóny ako všetky predchádzajúce. Rukopis som priniesla vydavateľovi s vedomím, že je pozorný a zároveň bleskový čitateľ. Vedela som, že nebudem dlho čakať na jeho konečný úsudok. O dva dni zazvonil telefón, ako som predpokladala, ale jeho reakcia nesplnila moje nádeje, čo som vonkoncom nepredvídala.
    Nepatrím k ustráchaným autorkám, netápem v pochybnostiach a úzkosti, no keď dokončím knihu, nedokážem si vytvoriť náležitý odstup, vysloviť prijateľný názor a už vôbec neviem posúdiť, či si text vyžaduje minimálne alebo zásadné úpravy, ktoré môžu trvať aj štvrť roka. Akurát sa pokúšam odovzdať čo najlepšie vypracovanú verziu a potom do autorskej korektúry zakomponovať kritické poznámky vydavateľa. Ako zvyčajne, ani tentoraz som neoplývala prílišnou sebaistotou.
    Keď sa teda v telefónnom slúchadle ozval familiárny hlas vydavateľa, ktorý mi oznámil „Isabelle, takto by to naozaj nešlo“, v prvej chvíli som sa nazdávala, že si strúha žarty. Vzápätí ma zaplavili pochybnosti a po obligátnej otázke, čo mu vlastne nesedí, mi energickým hlasom, v ktorom zarezonovala ľútosť, odmietol prijať rukopis. Až vtedy som konečne pochopila, že sa mu vonkoncom nepáči. Ostala som  omráčená, ako keby som si z celej sily buchla kladivom po prste. V prvom okamihu som necítila absolútne nič. Keď teda zakončil rozhovor slovami: „Dúfam, že som vás príliš nesklamal“, pokojne som odpovedala niečo v tom zmysle: „Ale kdeže, vy predsa za nič nemôžete“. Dôležité je zachovať bontón za každých okolností.
    Taká mrzutosť sa predsa môže stať každému spisovateľovi. Niečo napíše a na vydavateľa – sprostredkovateľa medzi autorom a čitateľmi, ktorý zákonite preberá štafetu – to nemusí zapôsobiť presvedčivo. Je to ťažká a ponižujúca situácia, ktorá vie človeka odradiť a vziať mu vietor z plachát, takže razom stratí pevnú pôdu pod nohami. Ponorila som sa do nekonečných úvah, obracala som to zo všetkých strán. Do noci ma prenasledovali dotieravé myšlienky, ale nikam som sa nedostala a ráno som sa prebudila vyčerpaná. Celý deň som sa snažila ovládnuť negatívne emócie, vypudiť z mysle telefonát, ale vôbec sa mi to nedarilo. Bol to strašne nepríjemný pocit.
    Najhoršie ma však ešte len čakalo. Sklamanie. Príšerné rozčarovanie. Vlny hnevu, zlosti a hnusu sa striedali s trpkými pochybnosťami a vyústili do totálnej bezmocnosti. V druhej etape som sa zapodievala myšlienkami, že sa na všetko  vykašlem. Prestanem písať. Ak nie som schopná za dva roky napísať súci román, hoci mám na konte pätnásť kníh, je načase zavesiť tvorbu na klinec. V jednom kuse som si to vtĺkala do hlavy. Keď som sa prechádzala po ulici a videla vo výkladoch vylepené oznamy obchodníkov hľadajúcich predavačky, v duchu som si vravela, že by som sa mala radšej zamestnať a zaradiť do nejakého kolektívu. Moja spisovateľská kariéra sa skončila a basta. Najvyšší čas venovať sa poriadnej práci.
    Svoj rukopis som mohla, prirodzene, ponúknuť inému vydavateľovi, ako mi radili všetci, ktorým som sa zdôverila so svojou trpkou skúsenosťou, alebo sa o to aspoň pokúsiť, ale rozhodla som sa zachovať vernosť pôvodnému, s ktorým som spolupracovala štrnásť rokov. Nepríjemná záležitosť nami oboma otriasla. Navrhol mi, aby som rýchlo napísala niečo iné, a tak mi preletelo mysľou, či sa nespráva ako dospelý, ktorý núti dieťa, čo spadlo z bicykla alebo koňa, aby naň zase bleskovo vysadlo a pokračovalo v jazde skôr, než mu prenikne do vedomia strach z pádu. Povedala som si, že to bude moja posledná kniha. Po nej nadíde definitívny koniec. Nemohla som sa vzoprieť, lebo som podpísala zmluvu a prijala zálohu. Musela som si splniť záväzky.
 Bez meškania som sa teda pustila do práce, lebo som nemala na výber a dostala v podstate poslednú šancu. Netrúfla som si však písať román. Stále mi neschádzal z mysle text, ktorý som nezvládla; prinajmenšom sa minul cieľa ako lopta hodená do neznáma, ktorú nik nechytil. Ustavične som si opakovala, že som niekde urobila chybu, ktorej sa v ďalšom texte musím nevyhnutne vyvarovať, a kládla som si otázku, kde som sa zmýlila. Premietala som si v mysli vlastný spôsob tvorby, bez akejkoľvek prípravy, bez akejkoľvek apriórnej predstavy a vopred zvolenej metódy. Možno som zanedbala nejaké teoretické postupy, podcenila dôležité nástroje. Chýbala mi sebadôvera.
    Usilovala som sa prísť na koreň veci, na dôvod zamietnutia rukopisu. Hľadala som slabé miesta a zakaždým som sa vracala k typickej forme knihy, k jej štruktúre. Chcela som sa odpútať od predchádzajúceho románu a zrejme to mi vydavateľ zazlieval. Utešovala som sa tou myšlienkou, lebo v podobných situáciách potrebujeme nájsť nejaké východisko, ubezpečiť sa o vlastných schopnostiach. Rovnako som sa povzbudzovala do každého ďalšieho románu. Keďže sa nerada opakujem, v nasledujúcej knihe najčastejšie zaujímam opačné stanovisko. Prechádzam do protismeru. Stále hovorím, prirodzene, o forme, nie o jadre, ktoré ostáva približne rovnaké, lebo sa stále krútim okolo tej istej kaše.
    Neunávne som sa bombardovala otázkami, kde som sa dopustila chyby, čo som zanedbala, kde som sa tak osudne potkla. Umárala som sa vo dne v noci, čo ma hrozne vyčerpávalo. Márne som sa pokúšala zahnať z mysle dotieravé myšlienky, nejasne som cítila, že musím zistiť, kde je pes zakopaný, lebo nenájdem nikde pokoja. A tak som v tej kalvárii pokračovala.
    Večer, keď som zaspávala, viseli nado mnou otázniky, v noci sa mi o nich snívalo a deň sa neodvíjal o nič lepšie. V hlave som mala príšerný chaos, akoby sa v nej preháňali splašené kone, hoci som si túžila konečne odpočinúť, len čo odovzdám rukopis, s ktorým som sa toľko natrápila. A keď som sa postupne spamätávala zo šoku, ktorý som utrpela po nečakanej reakcii vydavateľa, mimovoľne som sa vracala do začiatkov svojej tvorby, do čias, keď som začala smoliť prvé vety.
    Spomienky ma priviedli do detstva, do obdobia, keď som ešte netušila, že sa stanem spisovateľkou, ale kadečo nasvedčovalo, že sa pustím práve tou cestou. Celé roky mi to driemalo v pamäti a zrazu sa to predralo na povrch a ostalo trčať ako šupka v hrdle. Rozhodla som sa prebádať tieto zabudnuté zákutia, ktoré dlho ležali úhorom, nešetrila som závlahou, aby ožili. Zdalo sa, že zapadli prachom zabudnutia a odrazu sa vynorili ako plávajúce ľadovce a žiarili do tmy. Sčista-jasna som mala pred sebou prelomové obdobie detstva, keď som skončila prvý cyklus základnej školy a na prahu puberty prešla do druhého pavilónu. Šlo o kľúčový okamih, keď sa prakticky rozhodlo o mnohých dôležitých veciach v mojom živote.
    V úpornej snahe prísť na dôvod svojho rozčarovania, automaticky som zamierila k prameňu, teda do obdobia, keď som začínala objavovať svet…

predslov z francúzskeho originálu Millefeuille de onze ans
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

 


jarryiIsabelle Jarry (1959) francúzska biologička a spisovateľka, ktorá zasvätila tri diela prírodovedcovi a ochrancovi prírody Théodorovi Monodovi (Plon 1990 a 1991, Payot 1993). Je autorkou románov Muž z mostíka (L'Homme de la passerelle, Seuil 1992 a 1994), za ktorý získala Prix du Premier Roman, Zblúdený archanjel (L'Archange perdu, Mercure de France 1994 a 1996), odmenený Prix Anna-de-Noailles de l'Académie française, Uneste ma, ale nedolámte (Emportez-moi sans me briser, Fayard 1996 a 1999), Záhrada Yamata (Le jardin Yamata, Stock 1999 a 2001), Nezvestné meno (J'ai nom sans bruit, Stock 2004 a 2006). V románe Jedenásťročný stolistník (Millefeuille de onze ans, Stock 2007) zaviali autorku spomienky do študentských čias.