ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Tematizácia vecnosti

redaktor: rk 2010-03-03

 

 

Tematizácia vecnosti ako možnosť náčrtu expozície slovenského výtvarného umenia
v období od polovice 60. rokov 20. storočia

 

I.

Nebýva u nás zvykom tematicky kódovaná zbierka umenia, štátna či súkromná – väčšinou sa nesú v chronologickom radení, alebo sa sústreďujú na jedno (spravidla kompaktnejšie) médium. Divízia zbierky ArtFriends, z ktorej výber prezentujeme, tento limit presahuje. Jej centrálnou témou je fenomén vecnosti, čo na jednej strane rozširuje mediálnu škálu možných prírastkov, no na druhej krotí ich obsahovú bezhraničnosť. Zvolená téma je však dosť široká na to, aby nebránila zbierať žiadnu z kvalitných polôh slovenského, alebo aj medzinárodného výtvarného umenia, naopak, jej hlavným kritériom je autentickosť, ktorá musí byť vnímaná ako hlavný oporný bod pre vecnosť akéhokoľvek druhu.

Sú v našom výtvarnom umení a jeho dejinách témy, ktoré generujú množstvo často aj protichodných otázok. Spomeňme romantizmus alebo realizmus, oba prameniace ešte v 19. storočí sú dnes plnohodnotne čitateľné v umení celej 2. polovice 20. storočia. A tiež v jeho súčasných polohách – už však nie ako štýly alebo kategórie, ale ako fenomény, ktoré môžu pomenovávať autorom zamýšľané aj nezamýšľané metaforické vzťahy. Do tejto skupiny patrí aj vecnosť, veľmi bohatý a rôznorodý termín, pomenúvajúci ako Novú vecnosť pôvodne značne heterogénnu post-expresívnu vetvu nemeckého umenia obdobia Weimarskej republiky. Rozhodne sa týmto nesnažím hľadať vzory pre autorov tejto výstavy, skôr sa pokúsim aplikovať konštrukt spomínanej heterogénnosti Novej vecnosti ako určitú otvorenú štruktúru, ktorou chcem nabúrať na Slovensku časté, schematické, alebo aj výhradné (jediné) vnímanie, ktoré sa participujúcich autorov v mnohom dotýka. Stanovená konštrukcia zohľadní nasledovnú triádu a v jej rámci si položí nasledovné otázky:

1. Realistická, ak chceme, veristická škola – vybraní realisti (Šimurda, Filo, Srna / miestnosť 1, Rónaiová / miestnosť 2) nereprezentujú žiadnu konformnosť, v ich tvorbe je prítomná veľká dávka irónie a sarkastickej kritiky, ktorá spolu s rôzne popisným vizuálnym aparátom veľmi zaujímavo sprostredkúva svoju dobu a v nej zažívaný dobový pocit. Ako blízko sú si teda pojmy realizmus a skutočnosť (vecnosť)?

2. Interpretačná, ak chceme, skutočnosť „atakujúca“ škola – Fila / miestnosť 2, Sikora, Bartusz, Tóth / miestnosť 4 – autorov s rôznou dynamikou a rôznym temperamentom spája intenzita postoja ku konštantám, k faktom a znakom, vrátane relativizujúcej snahy ovplyvniť ich, provokatívne spájať a prípadne aj meniť ich zaužívaný zmysel. Čo je v tomto procese dominantné a čo sa podriaďuje? Autor, aktér, konštanty?

3. Univerzálna, ak chceme, geometrická škola – Dubay, Klimo, Sedlák / miestnosť 3 – v určitom smere umožňujú, alebo priam navádzajú na viaceré súbežné čítania ich tvorby. Existuje platné čítanie abstraktného diela, alebo je aj ono súčasťou paralelných dejín, ktorých merítkom je viacvrstvová skutočnosť či jej pohyblivá symbolika?

Ak sa ešte na moment vrátime do histórie, potom nie je naznačovaná relativizácia nepodobná kontrastu Novej vecnosti a príkladu časovo súbežného Bauhausu, v zmysle sociálno-kritického ladenia maľby v kontraste k bauhausovskej ľavicovosti, čím vzniká nečakaný paradoxný kontrast akoby elitnosti v zmysle obmedzeného dosahu na publikum v prípade medzivojnového nemeckého obrazu verzus masovosť dizajnu („života“), podobného a prirovnávaného k masovosti populárnej (mediálnej) kultúry. Ak tento kontrast pochopíme ako štruktúru vzťahov, ak ho prípadne rozmeníme, alebo ak doň dosadíme iné premenné, vyjde nám model, ktorý sa v niečom dá chápať ako univerzálny pre súbeh viacerých štýlov umenia aj v inej z etáp 20. storočia. Napríklad ohybné či menlivé významy pojmu formalizmus, ktorý bol v ideologickom zmysle nástrojom na potláčanie experimentu a individuality umenia (a autora) počas obdobia socialistických diktatúr a dá sa ľahko negovať, keďže je použiteľný na takmer všetko, čo v modernistickom umení a jeho období vzniklo (aj hoci v odvolávke na predmodernú formu). Jednou z takýchto zásadných a u nás vlastne doteraz nie dôsledne pomenovaných dichotómií je otázka realizmu a skutočnosti, ktorú som sa pred časom snažil naznačiť v bývalej stálej expozícii umenia 20. storočia Galérie mesta Bratislavy (100 rokov reality, 2003–2006). 
 

II.

Pre naznačenú  štruktúru možných relativizácií, a ako opozit voči u nás typickým „pojmológiám“ a ich konštitučnej nerozbitnosti, som si dovolil vnímať pojem vecnosti čo najotvorenejšie – v podstate otvorene do troch smerov. Chcel by som nimi zdôrazniť (nijak revolučný) fakt, že súbežne môžu jestvovať aj viaceré interpretačné modely, že môžu byť odlišné a zároveň pravdivo pomenúvať jedno alebo viac diel. Vedie ma k tomu existencia mnohých klišé a opakujúcich sa omylov, ktoré z nedostatku odborných kapacít, nadnárodnej komparativistiky, mechanického odvodzovania od tendencií umenia vo svete a podobne, v našich dejinách umenia pretrvávajú. Na druhej strane, stopovo sa dnes už zjavujú iniciatívy a názory, ktoré naznačujú možné smerovania takýchto nových čítaní – aj tejto reinterpretácii chceme touto výstavou prispieť.

Prvému z troch modelov dominuje realistický výrazový aparát (Srna, Filo, Šimurda a Rónaiová). Približne do roku 2000 išlo o pomerne zaznávanú kapitolu vývoja nášho umenia, okrem realistického stvárnenia najmä preto, že sa jedná o maľbu, ktorá sa považovala za prekonanú. Pritom, pri hlbšej úvahe nájdeme u Šimurdu skôr afinity k symbolizmu, Srnove banálne a privlastnené situácie ako „zátišia“ (či figuratívne alebo nie) vyžarujú (okrem ťažiskovej témy samoty) silný ironický podtón, Filova pesimistická „ne-estetika“ a priebežná, niekoľko-vrstvová (psycho-)analýza motívu a nadnesená expresivita je spoločenským rozborom par excellence. Ako v týchto troch prípadoch, tak aj v prípade Rónaiovej hovoríme o autorke, ktorá sa počas normalizácie dokázala pohybovať na hrane vtedajšej spoločenskej tolerancie – práve pre realistický jazyk tvorby, v ktorom režim nedokázal odhaliť kritickú či ironickú stopu. Kontext vecnosti má okrem významového čítania diela aj iné prejavy – sú nimi dobové referencie, detaily a odkazy, ktoré nám môžu pripadať bezvýznamné, ale ktorých podprahový efekt vieme čítať ako dobovú kulisu, ako legitimizáciu cesty k úplnému chápaniu diela, ktoré vzniklo v tak komplikovaných dobových súvislostiach.

Druhý  model nám môže spájať dnes azda až preťažený pojem intepretácia (Fila, Bartusz, Sikora, Tóth). Interpetácia je v našom umení chápaná ako prejav vyššieho stupňa vnímania skutočnosti, ako určité intelektuálne meradlo, čo príjemným spôsobom rozširuje perceptorove pásma možných úvah. Všetci štyria autori môžu byť za určitých okolností považovaní za aktérov druhej (medzi-)vlny konceptuálneho umenia na Slovensku, tej, ktorá nasledovala po radikálnej prvej, dematerializovanej. Všetkých štyroch totiž spája akoby mimoestetický, ergo konceptuálny vstup a prístup, počin, ktorého výsledkom je však dielo dôslednej výtvarnej a možno povedať aj estetickej kvality. Znak, cez ktorý sa ich komentár / citácia / interpretácia formuje a komunikuje je u každého veľmi odlišný, ale vždy pramení z konkrétneho vzoru či kvality – existujúce dielo (Fila), existujúca symbolika a určitá sémantická konštanta (Sikora), pôdorys ako mentálna skratka priestoru (Monogramista T.D.), či nepredvídateľnosť a prirodzený limit vlastného gesta (Bartusz).

Treťou časťou je v našom umení už dnes pevne zakotvený, od polovice 60. rokov 20. storočia prvý a vlastne jediný prejav dôslednej abstrakcie, ktorý u mnohých pretrval vo forme umeleckého programu. Zoznam autorov využívajúcich jazyk geometrie ako odrazu neo-konštruktívnych tendencií je v tomto zastúpení, prirodzene, len náznakový (Klimo, Dubay, Sedlák), no i tak sa tu dajú veľmi jasne vystopovať dva jeho krajné póly – iluzívny, smerujúci k určitej forme dokonalosti, presnosti a úplnosti formy (Sedlák) a druhý individualistický, dekompozičný, popierajúci uhladenosť až hraničiaci so spochybnením hermetickosti či dohotovenia takéhoto diela (Klimo). V Dubayovom prípade ide len o krátku op-artovú epizódu, kde je neodškriepiteľný popisný / odkazový základ každého diela, no napriek tomu ide o cenný príklad pokusu o zovšeobecňujúcu grafickú štylizáciu. 

Do každého okruhu bol vpustený jeden infiltrát – svojho druhu vírus, ktorého úlohou je nabúrať možnú prílišnú uzavretosť danej časti, pretože tu naozaj nejde o postulovanie pevne stanovenej dogmy, hoci by sme za jej spoločný menovateľ mohli vecnosť považovať. Prítomnosť konceptu Dezidera Tótha v geometrickej časti môže byť vnímaná ako symbolický pokus o parafrázu mondrianovskej analýzy tvaru, avšak aj napriek tomu je citeľné, že sa nejedná „len“ o náhodné formálne generované spojenie. Odhalenie spočíva v priznaní, že sa autori nechajú viesť kompozičnými pravidlami, napriek tomu, že s nimi svojim spôsobom polemizujú – v jednom i druhom prípade. Prítomnosť Rónaiovej v miestnosti s Rudolfom Filom je, pochopiteľne, konštatovaním spoločnej stratégie citácie a apropriácie, navyše sa jedná o učiteľa a žiačku. Napokon, pričlenenie Sikoru k maliarom realistom zas ponúka porovnanie, hovoriace o snahe čo najpodrobnejšie analyzovať (pitvať) skúmaný objekt / subjekt.

Prirodzene, táto výstava nemôže podať ucelenú predstavu hoci aj o takto vymedzenom umeleckom fenoméne – nebolo by to v silách ani mnohých podstatne väčších zbierok. Na druhej strane je dôležité poukázať na takúto možnosť zberateľskej stratégie – očividne totiž môže v ktorejkoľvek fáze svojho priebehu podať správu, o ktorej sa dá od samého začiatku rozmýšľať nielen ako o hodnotnej komodite, ale ako o odbornej hodnote, ktorou sa nie každá zbierka môže bez výraznej nadpráce pochváliť. 
 

Richard Gregor

autor projektu a kurátor výstavy
Nová zbierka - Tematizácia vecnosti v slovenskom výtvarnom umení po roku 1968 zo zbierky ArtFriends
(v Galérii Cypriána Majerníka do 31.3.2010)

Vystavujúci autori: Bartusz, Dubay, Fila, Filo, Klimo, Rónaiová, Sedlák, Sikora, Srna, Šimurda, Tóth
Literárna spolupráca: Pavel Sibyla