ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Beigbeder - Odpustite mi

redaktor: milk 2010-03-03

 

 

    F r é d é r i c  B e i g b e d e r

O D P U S T I T E   M I ,  P R O S Í M
 

 


    V štyridsiatke som sa úplne zbláznil. Predtým som sa aspoň tváril normálne. Pravé šialenstvo prepukne v okamihu, keď sa skončí spoločenská  komédia. Po druhom rozvode som prišiel k nejakým peniazom, a tak som sa porúčal z Francúzska. Mal som ho rád, ešte vždy ho mám rád, ale pokojne sa môžem zaobísť bez lásky „toho smiešneho citu, ktorý sprevádzajú neohrabané pohyby“, ako sa vyjadril Théophile Gautier. Navyše som sekol s tvrdými drogami a nevidel som dôvod udeliť láske výnimku. Ocitol som sa sám, prvý raz od malička, a mienil som to zúročiť. Uznal som, že žiť bez chrbtovej kosti je strašná otrava. Netuším, ako sa s podobnou situáciou vyrovnávajú bezstavovce. Pochádzam z rozvrátenej rodiny a podarilo sa mi zničiť aj vlastné rodinné hniezdo. Nemal som vlasť, ani korene, nijaké príbuzenské zväzky okrem zabudnutého detstva, fotografií zaváňajúcich falošnosťou a notebooku s wifi, čo vo mne podnecovalo iluzórnu predstavu, že som napojený na celý svet. Amnéziu som považoval za vrcholný stupeň slobody, čo je v dnešných časoch značne rozšírená choroba. Cestoval som bez batožiny a prenajímal si zariadené byty. Pripadá vám nepochopiteľné, že ma obklopoval cudzí nábytok? Mňa zas obchádza závrat, keď si pomyslím, že by som trávil dlhé hodiny v obchodoch a zvažoval kúpu stoličiek. Nenadchýnajú ma ani limuzíny. Muži, čo si navzájom porovnávajú výkonnosť a značku vozidla, vo mne vzbudzujú ľútosť, lebo príšerne mrhajú časom. Čítal som knižky vreckového formátu, podčiarkoval si dôležité vety perom a potom som ich hádzal do smetníka. Snažil som sa uchovať ich obsah v hlave, lebo som nič nemienil vláčiť so sebou, veci ma zaťažovali a myšlienky tiež, prenasledoval ma pocit, že zaberajú priveľa miesta. Starý televízor a iné haraburdy som napchal do kartónových škatúľ a odviezol do skladu na predmestí. V zápisníku som poctivo prečiarkoval uplynulé dni ako väzeň, ktorý vyrýva čiarky do steny v cele. Prestal som čítať dennú tlač a všetky novinky som sa dozvedal so značným oneskorením. Celé týždne som nevystrčil nos na ulicu, len som sa napájal na zopár webových stránok. Túžil som sa striasť minulosti, ako sa zbavujeme ženy – zbabelo, poza jej chrbát. Vžíval som sa do roly svetového občana. Európa mi pripadala ako starý pomník, ktorý si môžem obzrieť bez sprievodcu. Kupoval som pohľadnice, ktoré som nikam neposielal. Hromadili sa mi v škatuli od topánok aj s vrátenými, ktoré pošta označila nálepkou „adresát neznámy“. Chcel som zahnať smútok, ale to nejde na rozkaz. Neviem, prečo to spomínam. Popravde som zistil, že zármutok nás nevyhnutne sprevádza životom.

* * *

    Moje povolanie si vyžadovalo špeciálne schopnosti. Platili ma, aby som hľadal najkrajšie dievčatá na svete a v Rusku je bohatý výber. Občas sa ma zmocňoval nástojčivý pocit, že som parazit, pašerák alebo dohadzovač, sup, ktorý sa živí čerstvým mäsom, kapitán Achab, ktorý svoju bielu veľrybu prezýva raz Miriama, inokedy Ľuba alebo Varvara. Moja profesionálna budúcnosť závisela od ideálnych mier, od ladných kriviek, od zaujímavého profilu. Na prvý pohľad som rozoznal ovisnutý nos, vzdorovité ústa, zakukleného motýlika. Hľadal som ukážkové rozpätie medzi očami, labutí krk, dokonalý kontrapunkt medzi rodiacim sa poprsím a krehkou nevinnosťou. Krása je matematická rovnica, lebo napríklad vzdialenosť medzi koreňom nosa a bradou musí byť taká istá ako medzi výškou čela a obočím. V tejto brandži platia striktné pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Stredobodom postavy je pupok, lebo jeho vzdialenosť po temeno hlavy i po chodidlá musí byť približne rovnaká. Inak je kráska nepoužiteľná.

    Dni mi plynuli v monotónnom rytme. Dopoludnia som mohol vyspávať, okolo druhej som sa musel vykotúľať z postele, popoludní som chodieval na kastingy a do fotoateliérov, večer som rozdával vizitky. Mojím vzorom bol Dominique Galas, slávny Francúz, ktorý v roku 1987 objavil na düsseldorfskej diskotéke Claudiu Schifferovú. Videl som ju na saintbarthélémskej pláži, kde pózovala ako 43-ročná, stále šarmantná a zachovalá, aspoň z hľadiska muža, ktorý sa za dvadsať rokov nevyspal s poriadnou ženskou. Nie je také jednoduché byť estétom. Koľkokrát som zajasal v nádeji, že som natrafil na vzácnu perlu, budúcu topmodelku s krivkami storočia, a keď som sa k nej priblížil, bola povädnutá alebo poďobaná, mala spľasnuté lýtka, mastné vlasy či nohy do x alebo beznádejne zakrpatený mozoček. Galas sa pridržiaval zásady „Nedôveruj prvému dojmu, lebo nikdy nie je presný“, čo je pravý opak výroku, ktorý vyslovil Oscar Wilde. Claudia Schifferová rozhodne nevzbudzovala na tanečnom parkete dojem, že raz zažiari ako topmodelka. A jednako z nej vedel vyčariť druhú Bardotku, lebo odhalil jej skrytý potenciál. Podobné šťastie postretlo Giu, gruzínskeho lovca krások, ktorý objavil v Nižnom Novgorode Nataliu Vodianovú, a Arménca Tigrana, ktorý roztiahol siete v Moskve a skúseným zrakom jastril po vhodných koristiach. V tejto brandži sa improvizácia nevypláca, treba vchádzať správnymi dverami, nadviazať užitočné kontakty a rešpektovať základné pravidlá, ku ktorým patrí predovšetkým zásada, sexuálne nezneužívať dievčatá, pokiaľ sex neprebieha na dobrovoľnej báze, nikdy sa nedožadovať ich telefónneho čísla, ak už podpísali zmluvu s Giom alebo Tigranom, prevážať sa na aute so šoférom a telesnými strážcami, nikdy nebaliť dievčatá, ktoré v noci nosia slnečné okuliare, nešňupať kokaín a najmä sa v žiadnom prípade nezamilovať.

    Fotogenická  tvár je veľkým tajomstvom. Z niektorých dievčat vyžaruje jas, ktorý sa na snímke neodzrkadlí. Vtedy sú súce nanajvýš na jednu noc. Najoslňujúcejšie dievča nemusí priťahovať svetlo, kým do všednej tváre s vypúlenými očami a so splašteným nosom sa môže kamera úplne zblázniť. Je to totiž aj záležitosť osobnosti, vôle, životaschopnosti a celkového postoja. Preto nikdy nevychádzam na ulicu bez starého dobrého Polaroidu. Numerické fotoaparáty vyhládzajú reliéfy, kým digitálne hádžu tiene. Corinne Dayová objavila Kate Mossovú, ktorú stretla na newyorskom letisku, vďaka polaroidným snímkam pre londýnsku agentúru Storm od Sarah Doukasovej. Mladučká Angličanka mala štrnásť rokov, túžila sa stať letuškou a teraz zarába tridsať miliónov libier ročne, z čoho kvapne desať percent jej objaviteľke. Občas sa mi v noci sníva o takých rozprávkových sumách. Ktovie, či sa Kate Mossová naďalej prepravuje bežnými leteckými linkami?

* * *

    V rámci svojho povolania som sledoval, čo zvyšuje mužskú potenciu. Mužov najviac vzrušujú dievčatá, čo sa práve premieňajú  na ženy. Začiatok dvadsiateho storočia sa teda niesol v znamení  nevinnosti. Celý svet sa zameral na čistotu, lebo ľudia na seba navzájom pôsobia znechucujúco. Mužov priťahoval detinský výzor, a tak sa ženy rad radom prestrojili za dievčatá v ružovom. Odjakživa som prechovával nedôveru k mužom, ktorí sa verejne prezentovali s nezrelými dievčatami; šlo buď o chronických plejbojov, alebo utajených homošov. Predvádzali sa s nimi ako hrdí majitelia nových športiakov so sklápacou strechou. Na večierkoch sa odohrával súboj lovcov, lebo pekná žena symbolizovala trofej. Vyhrával, prirodzene, šťastlivec, ktorý si pod pazuchou priviedol najčerstvejší úlovok. Muži si vzájomne porovnávali spoločníčky, ich postavu, vlasy, celkový výzor.

   – Všimni si moju snúbenicu, aký má jasnomodrý pohľad! Tvoja sa nápadne ponáša na porcelánovú bábiku s umelými riasami!

   – Vyzerá ako zvädnutý ostarok! Mal si radšej zbaliť jej mladšiu sestru.

Ženy si tiež premeriavali svoje sokyne ako prostitútky, čo šliapu chodník.

   – Pozri, mám väčšie prsia ako ty!

   – Možno, ale do mojich aspoň chirurg nenastrkal silikón!

    Na spoločenských podujatiach sa vyjednávalo ako na trhu. Všetci túžili byť jedineční a v skutočnosti sa chceli podobať na rovnakú obálku vychyteného časopisu. O citoch nemohlo byť ani reči. Každý sa slepo podriaďoval neľudskej sexuálnej kampani a lásku zaháňal do úzadia. Bola to éra všeobecného porovnávania, v ktorej vládla ideológia egocentrizmu a na celej čiare víťazila žiarlivosť; epocha, kde sa za jedinú utópiu považoval vonkajší zjav.

* * *

    Dievčatám nadbieham osvedčeným spôsobom. Namierim na ne objektív a šťuknem skôr, než mi to dovolia. Poväčšine protestujú, pokladajú ma za bezočivého votrelca, čo im vtrhol do súkromia. Až potom im s typickým francúzskym prízvukom vysvetlím, že v rámci svojho povolania ustavične pátram po kráse. Takto som sa predstavil Tatiane, Ane i Oľge. Spytujem sa, či počuli o Russian Fashion Week, či sa chcú vidieť na fotografii a či sa netúžia stať ikonou masmédií. Občas sa pri prvom kontakte uchyľujem k mlčaniu. Rád si predstavujem, ako pózujú na móle. Keď sa zameriam na vhodnú korisť, nepredbieham čas, správam sa ako zamilovaný sup, ktorý predčasne neútočí na obeť. Všímam si chrup, či je zdravý alebo si vyžaduje implantáty. Odhadujem farbu vlasov, či je prirodzená alebo umelá. Prechádzam pohľadom po nechtoch, či sú upravené alebo zanedbané. Pokúšam sa identifikovať parfum, odhadnúť dĺžku nôh, ktorú skresľujú sandále na nízkych podpätkoch, i spôsob chôdze. Zameriavam pohľad na tvar prsníkov i zadku, na kvalitu pleti a mnohé iné drobnosti. Ak mám chuť korisť pobozkať, je to dobré znamenie, ak ju túžim uhryznúť do krku, je načase podpísať exkluzívnu zmluvu.

    V súčasnosti sú všetky ženy pekné na prvý pohľad, lebo vedia zakryť svoje nedostatky. Mojou úlohou je odhaliť, či nenosia farebné kontaktné šošovky, umelé riasy alebo zoštíhľujúce odevy, či si tekutým púdrom nezatierajú znamienka na tvári, skrátka, musím rozpoznať kvalitný výrobok od dobre maskovaného nepodarku. Nemám právo na nijaký omyl. Uchytiť sa totiž niekde nie je lacná záležitosť, prenájom parížskych bytov a letenky stoja hriešne peniaze, nehovoriac o šampanskom v nočných baroch či drogách a najmä o prípadnej nutnosti poslať rozorvanú, ak nie rovno zničenú Natašu späť do rodnej tundry. Skrátka, nemôžem si dovoliť hrať sa na anjela strážneho a finančne vydržiavať budúce striptérky z Jekaterinburgu alebo Kaliningradu. To by vám potvrdili aj machri, čo majú v oku ideálne miery modelky a čo si najlepšie počínajú v našej brandži, David Kane z agentúry Reservoir Tops, Jean-François Blondel z Melody, John Vegas a Bertrand Folly z Arista, Andrej Krapotkin zo Starsystemu, Xavier Antoine z Marylou i chalani z agentúry Lumière v São Paulo. Postupne som sa zžil s týmto čarovným svetom, pripisujem veľkým význam belosti, z ktorej presvitá zázračná aura, slovom, vážim si tento svet s dômyselne zorganizovanou štruktúrou.

    Schopné  dievčatá treba objaviť skôr, ako natrafia na naftového magnáta alebo bankára, pri ktorom zákonite spohodlnejú. Potom sa im už nechce pohnúť zadkom, zaujímajú sa len o luxusný  apartmán a špicové fáro. Netvrdím, že všetky sa dobrovoľne živili prostitúciou, mnohé prinútila chudoba predávať telo, ktoré je ich jedinou účinnou zbraňou. V Moskve sa treba svižne obracať a vyňúrať ich predtým, než im Peter Listerman stihne zavesiť na krk diamanty. Nepoznáte Listermana? Izraelčana, ktorý má lyžiarsku dráhu a olympijský bazén vedľa chaty? Žiadna baba mu nevie odolať, každá sa totálne zblázni a odmieta mi pózovať za sto tisíc eur na hodinu. Vezmite si príklad Anny Kuznecovovej, star Avant Agency, ktorú vytiahli zo zapadákova zvaného Medvecevo. Veru, zaplietol som sa do labutej vojny...

 

úryvok z francúzskeho originálu Au secours pardon
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

ilustrácia: screenshot z japonského filmu Air Doll (2009)

 

 

 

Frédéric Beigbeder (1965 Neuilly-sur-Seine) je francúzsky novinár a literárny kritik (Elle, Paris Match, Voici, VSD), autor kníh Spomienka na rozorvaného mladíka (Mémoire d'un jeune homme dérangé, Table Ronde 1990), Prázdniny v kóme (Vacances dans le coma, Grasset 1994), Trojročná láska (L'Amour dure trois ans, Grasset 1997), Poviedky pod vplyvom extázy (Nouvelles sous Ecstasy, Gallimard 1999), sfilmovaného diela 99 frankov (Grasset 2000, zadaptovaného pod názvom 14,99 eur, neskôr 6,20 eur),  i románov Windows on the World (Okná do sveta, Grasset 2002, preložený do viacerých jazykov, za ktorý dostal Prix Interallié 2003) a Romantický egoista (L'égoïste romantique, Grasset 2005). V románe Odpustite mi, prosím (Au secours pardon, Grasset 2007) zachytáva zážitky z pobytu v metropole Ruska, v meste Stratených nádejí, kde pracoval ako talent scout modelingovej agentúry.