ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Lucie Ceccaldiová - Nevinná

redaktor: milk 2010-03-03

 


basq    Lucie Ceccaldiová

    N E V I N N Á

 

    V roku 1998 ma navštívil priateľ, ktorý si zabudol na stole réunionský  denník. Keď som tie noviny otvorila, padol mi zrak na synovu tvár a na cudzie priezvisko, ktoré mi v prvom okamihu nič  nehovorilo. Už dávnejšie mi vyšumelo z pamäti rodné meno mojej svokry Henriette – Houellebecqová. Zahľadela som sa na snímku, bol to nesporne môj syn v tej istej vetrovke, v ktorej som ho videla pred niekoľkými rokmi. V článku sa písalo, že dostal literárnu cenu za román Elementárne častice, ktorý mu vydal Flammarion. Vzala som do rúk pohľadnicu a na zadnú stranu spontánne napísala: „Vidíš, nepotreboval si matku, ale literárnu cenu.“ Neposlala som ju však, lebo som netušila kam.

    V piatok som vošla do prvého kníhkupectva s úmyslom zistiť adresu vydavateľa. Kúpila som si knihu, ale otvorila som ju až doma, po príchode z kaviarne. Dofrasa, to sa mi sníva! Čo je to za somarina začať román takým stupídnym spôsobom? Starý profesor, vážený chemik sa pýta svojej sekretárky, či náhodou práve nemasturbuje... Také knihy zvyčajne odkladám nabok a viac po nich nesiaham. Tentoraz som čítala ďalej a natrafila na pasáže o svojich rodičoch, o sebe... samé táraniny! Zatmelo sa mi pred očami. Len-len že som neupadla do mdlôb. Rezervovala som si letenku do Paríža, rozhodnutá podať žalobu a vzápätí vtrhnúť k Flammarionovi, porozbíjať mu kancelárske zariadenie a rozmlátiť hubu. Cestou som sa, prirodzene, spamätala, naďalej odhodlaná zájsť za advokátom Jacquesom Vergésom a požiadať ho o radu. V kancelárii som ho však nenašla. Odporučili mi jeho kolegu Brossolleta, za ktorým som hneď neutekala.

    Vrelo vo mne ako v kotle. Nech si môj synátor trhne nohou, nech si robí,  čo chce, ale tie lživé pasáže prepíše, lebo mu to nedarujem.! Ako sa opovážil zahrnúť moje meno do takého paškvilu? Zaslúžil by si bakuľou po tekvici, päsťou do brady, aby sa mu vylámali všetky zuby! V odvete ma nezastaví ani Flammarion ani Fayard! Inak ma ani zamak nezaujíma! Naše osudy nemožno zvrátiť. Kto je vlastne ten Houellebecq? Úbožiak, čo jakživ krížom slamy nepreložil, čo jakživ nezatúžil po ničom poriadnom a nevedel objektívne posúdiť ľudí... Keď si predstavím jeho aroganciu a namyslenosť, s akou sa opája ilúziami, že je vyššia bytosť, intelektuál s mimoriadnymi schopnosťami, napína ma na vracanie! Pritom je obyčajný chudák, ktorý strká nos, kam netreba! A vraj môj syn! Zlaté oči! Veď je výslednicou štyroch nešťastných molekúl, s ktorými nemám nič spoločné! Môj syn je trkvas, ktorý ma neváhal vyhlásiť za mŕtvu! V istom interview sa ho pýtali, ako sa odvíjalo jeho posledné stretnutie s matkou, a ten chumaj pokojne zareagoval: „Myslím, že ma chcela pumpnúť... a sama mi nikdy nedala ani cenťák.“ Zinkasovala som taký úder pod pás, ako keby povedal, že má aids alebo rakovinu a pomaly umiera. Príšerné...

    A aký  je spokojný sám so sebou, no hrôza! V šestnástich rokoch by som dala dušu za Stalingrad. Bola som síce naivná, ale verila som v dobro. Môj syn mi v tom istom veku oznámil: „Radšej byť  bohatý a zdravý ako chudobný a chorý.“ A vyšlo mu to! Vyzerá mladistvo, nie je škaredý a má hromadu peňazí. Hurá! Prinajmenej prekypuje šťastím. Jeho bezočivosť si možno ľahko vysvetliť. Stará matka Houellebecqová nenápadne kvapkala jed do citlivého mozgu päťročného dieťaťa, keď v roku 1961 prešiel do jej opatery. Dovtedy býval s mojimi rodičmi v Alžíri, kde zažíval radosť, čo aj spomína v jednej knihe. Navštívila som ho napriek veľkému riziku, že ma chytia a poženú do plynovej komory, tak ako mojich známych Henriho Allega, Mauricea Audina a ďalších, ktorých neľudsky mučili a potom zavraždili. Matka sa zhrozila a zahrnula ma výčitkami: „Čo tu hľadáš? Nedávno rozštvrtili Fernanda Yvetona, s ktorým si piekla!“ Bol to jeden zo súdruhov, člen Spolku ilegálnej komunistickej mládeže, ktorého odsúdili na smrť a popravili, lebo Mitterand odmietol podpísať v roku 1957 jeho žiadosť o milosť. Okrem neho som úzko spolupracovala s Danielom Timsitom, zamestnancom alžírskej plynárenskej spoločnosti, ktorý zahynul v internačnom tábore.

    Vtedy Michel chodil do najlepšej súkromnej školy v Alžíri a harmonicky sa rozvíjal. Vedel čítať a vyjadroval sa ako minister. Všetko šlo ako po masle, kým sa život v Alžírsku nestal neznesiteľným. Svokra prepadala panike, že ju pre chlapca zabijú. Moja matka ju úporne presviedčala, že nič neriskuje. Nemohla som sa vzoprieť synovej repatriácii, lebo manžel sa chcel rozviesť. Nerobila som mu prieky. Nepripisovala som význam menu, ktoré mi dal po sobáši. Jemu však strašne záležalo, aby som ho už nenosila, lebo som čakala Catherine. Nemienil niesť za ňu zodpovednosť ani mi platiť alimenty. Ako keby mi niekedy niečo dal... Rozvod sa niesol v znamení výhražných listov, ktoré naformuloval jeho advokát. Prišla som o všetky práva, ktoré získal otec dieťaťa. Thomas bojoval o nášho syna a napokon sa mu ho podarilo dostať. Objavil sa v sprievode dvoch parašutistov, keď zúrila vojna v Alžírsku. Môjho nešťastného otca rozožierala rakovina a jednako sa ho pokúšal priviesť k rozumu. Jeden z parašutistov ho chlácholil: „Nebojte sa, otče, nikto vám vnuka nezožerie, vráti sa vám!“ Otec ustúpil. O tri týždne už mlel z posledného. Zabili ho tí špinavci, podlí vrahovia! A potom do chlapca zasievali nezmieriteľnú nenávisť. Nie je ťažké ovplyvniť dieťa, ktoré ničomu nerozumie, keď ho jednostaj podpichujú zlomyseľnými narážkami: „To vieš, tvoja matka... ešte šťastie, že si unikol z jej dosahu...“

    Keď  som prišla na návštevu, svokra ma prijímala s úctou, ale zakaždým zariadila, aby Michel nebol doma. Najčastejšie tvrdila, že je na rekreácii s otcom, hoci som včas avizovala, že prídem. Sústavne ma klamala, na čo ma upozorňovali aj ľudia z okolia. Neverila som im, kým som sa nepresvedčila na vlastné uši. Nechápala som, ako sa môže niekto predo mnou tváriť milo a za chrbtom ma ohovárať. Stará mamka Houellebecqová nepatrila medzi bezútešné vdovy! Vo veku päťdesiatpäť rokov sa znovu vydala. Jej druhý manžel vlastnil domček v zapadnutej dedine Villiers-sur-Morin v prekrásnom prostredí, kde im nič nechýbalo ku šťastiu, pravda s výnimkou roku 1940, počas vojny. Michel teda neprišiel k osamotenej a schudobnenej starej materi, ktorá musela slúžiť bohatým rodinám, aby s vnukom nepomreli od hladu.  Toho chlapca vytrhli z lona harmonickej rodiny a presadili do celkom iného prostredia. Som si istá, že utrpel šok a dlho sa nedokázal zmieriť s takou zásadnou zmenou. V Alžíri bol zvyknutý na súkromnú školu a deti z vážených rodín. Vo Villiers-sur-Morin sa ocitol medzi jednoduchými dedinčanmi, ktorí museli usúdiť, že je tvrdohlavý a nepochybne mu to dali pocítiť. Akiste utŕžil nejeden výprask.

    Podľa Paris Match pripravuje knihu s vedecko-fantastickým námetom. Je to vôbec možné? Veď o science-fiction nemá ani poňatia. Mohla by som mu poslúžiť ako černoška, keby chcel, lebo sa vyznám v neurofyziológii, ale to by ho draho vyšlo! Najhoršie je, že nemal zlú pamäť. Keby neprekypoval toľkou aroganciou a namyslenosťou, keby si tak nezakladal na hviezdnych manieroch, mohol dosiahnuť slušné vedomosti z oblasti vedy. Rýchlo by sa naučil abstraktne myslieť. Patrí k intelektuálom s matematickými schopnosťami, ktorí dokážu rozvádzať úvahy i sínuse, kosínuse, tangense... a z tohto zorného uhla sa díva na svet. Je veľmi nadaný a mohol by dávať kondičné hodiny profesorom. Ale science-fiction je preňho španielskou dedinou. Čo s takými románmi, kde sa nič nedeje, ak si odmyslím tie úbohé postavy, ktoré sa krížom-krážom pária? Nehovoriac o tých táraninách na tému klonov a transgenetických mutácií! Kde-kto, ba aj tá najposlednejšia pokladníčka v supermarkete, už pozná pochybné historky odrážajúce nulovú kultúrnu úroveň. To nemá nič spoločné so science-fiction. Ani dejovú osnovu románu Elementárne častice netvoria hodnoverné údaje. Ostatné knihy neviem posúdiť, lebo som ich nečítala.

    Dobre teda, nech sa pustí do vedecko-fantastického námetu. Bohviečo síce nezíska, ak sa mu nepodarí zosmoliť presvedčivú intrigánsku zápletku, ale možno sa to bude predávať. Nastane bitka medzi Fayardom a Flammarionom, čo istotne pošteklí jeho márnomyseľnosť. Ak to však medzitým vyjde z módy, skočia mu na krk a znosia ho pod čiernu zem. Aj pri Kapitole sa predsa nachádza Tarpejská skala, odkiaľ zhadzovali zločincov. Úspech Elementárnych častíc spočíva na lži, ktorá je v kurze. Pochovať matku patrí k starým osvedčeným trikom, v tomto smere nevymyslel nič nové. Hervé Bazin napísal Vretenicu v hrsti omnoho skôr. Rovnako nevidím nič originálne v hlavnej línii, ktorou sa ťahajú sexuálne problémy. Možno ich z nejakého tajomného dôvodu pociťuje na vlastnej koži. To sa stáva, keď človek stratí nevinnosť a prestane sa tešiť zo života. Možno sa cíti bezvýznamný a pripisuje to na vrub dnešnej uponáhlanej dobe. Našťastie je mladý, ešte sa môže zmeniť.

    Nikdy som nedostala príležitosť pozhovárať sa so synom. Určite by ma stále zahriakoval, lebo nie som vzdelaná intelektuálka. Nestačí si v pätnástich prečítať Dostojevského a potom si namýšľať, že držíme krok s dobou. A to ma oslovili viacerí autori. Lenže Michel sa oboznámil aj s dielami Spinozu a Schopenhauera, ktoré som nečítala. Možno sa mi niečo od nich priplietlo do rúk, ale kedysi som prišla o všetky knihy, a tak sa k žiadnej nemôžem po rokoch vrátiť. Navyše neprechovávam dôveru k filozofom, lebo ich ťažkopádny jazyk je sofistický. Šíriteľov veľkých myšlienok poháňal pud, ktorý zahmlieva logickú podstatu a neraz vyúsťuje do klamných a nevedomých záverov. Preto bývajú sny podfarbené násilím a v konečnom dôsledku také neznesiteľné. Preto ich radšej odmietame, ak sa po prebudení nesťažujeme, že nás gniavila nočná mora.

    Ešte by som mala spomenúť list z roku 1992, v ktorom som dostala ultimátum. „Skôr, než sa pominieš, ostáva ti niekoľko rokov, aby si sa pokúsila napraviť svoje skutky. Obtelefonuj všetkých známych, ktorí by mi pomohli finančne zrealizovať kinematografické plány! Pošli mi peniaze, z ktorých by sa dalo slušne vyžiť zo tri roky... Stačí, keď predáš nejakú nehnuteľnosť! Napíš mi prostredníctvom... Tvoje ospravedlnenia ma zaujímajú len do výšky sumy v priloženom šeku! Tvoj list bez šeku poputuje rovno do koša!“ Na podobné výzvy sa neodpovedá. Najmä keď za nimi cítiť vplyv nejakej neznámej ženy. O sedem rokov som sa dočkala odvety v podobe osočujúceho odhalenia v knihe Elementárne častice. Odvahu prekrútiť fakty v pedantne opísaných situáciách považujem za krajnú zvrátenosť.

    „Prečo si nepodala tú žalobu?“ pýtali sa ma známi. Isteže, ten zlomyseľný trpák ma očiernil! Obvinil ma, že som sfalšovala jeho rodný list a pritom sa sám omladil o dva roky. Dôvod si ľahko domyslieť. Často sa ma zmocňuje pocit, ku ktorému sa nerada priznávam, lebo sa týka môjho syna! Je to tvrdé, keď musím skonštatovať, že ním opovrhujem. Ten netvor, ktorý vyšiel z mojich útrob, je klamár, podvodník, parazit a najmä... karierista, schopný čohokoľvek, len aby sa dostal k bohatstvu a sláve. Natíska sa otázka, prečo som pristúpila na dehonestujúce podmienky otca svojho syna? Lebo som hlupaňa, hoc aj inteligentná (v centrálnej nervovej sústave sa nenájde zväzok inteligentných vlákien, márne by sme sa po nich usilovali pátrať). K nerozvážnosti vedú rozmanité cestičky. Môj nerozum odkrývajú nasledujúce riadky. Ľudí totiž možno rozdeliť do dvoch základných kategórií: jedni dovolia, aby s nimi niekto manipuloval, druhí sa uchyľujú k pomste. V zásade patrím do prvej kategórie. Nemám povahu na súdne ťahanice. Pomsta je trpká, vedie k žalúdočným vredom, ak rovno nerozožerie celý organizmus.

    Otec so synom majú príležitosť sa zamyslieť nad výrokom Nietzscheho: „Veľké záväzky voči blížnym nevzbudzujú  vďaku a uznanie, ale túžbu po pomste.“

 

úryvok z francúzskeho originálu L'innocente
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

ilustrácia: J.M. Basquiat - Cabeza (1992) 

 

lccLucie Ceccaldiová (1926 Alžírsko) vyštudovala medicínu a presťahovala sa do Paríža. V roku 1953 sa zosobášila s Michelom Thomasom a odišla na ostrov Réunion, kde 26. februára 1956 porodila syna Michela, ktorého vychovávali jej rodičia a neskôr svokra. Michel vydal pod pseudonymom Houellebecq (rodné meno otcovej matky) román Elementárne častice (Les Particules élémentaires, 1998), na ktorý Lucie zareagovala po desiatich rokoch autobiografiou Nevinná (L'innocente, Scali 2008), aby vyvrátila lži, ktorými ju opuncoval vlastný syn. Mimochodom, Elementárne častice spolu s Platformou označila kritika za predchodcov novodobého francúzskeho románu odzrkadľujúceho citovú a sexuálnu plochosť západoeurópskeho človeka 90-tych rokov.