ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

de Bure - Vyznanie

redaktor: sk 2010-03-03

 


V é r o n i q u e   d e   B u r e

V Y Z N A N I E

 

    Mala som dvadsaťosem rokov. Nič som od vás nečítala. Ani jediný  riadok. Sotva som tušila, aké témy rozvíjate vo svojich knihách. Vravelo sa o vás, že ste najväčším žijúcim kresťanským filozofom. Boli ste pápežovým dôverným priateľom, blízkym priateľom generála de Gaulle, dostávali ste osobné listy od Jacquesa Chiraca tak ako predtým od Françoisa Mitterranda, spájalo vás priateľské puto s japonskou cisárovnou a belgickým kráľom. A to je všetko, čo som o vás vtedy vedela.

    V televízii som sledovala literárny program Apostrofy, kde ste búrlivo diskutovali s feministkou Gisèle Halimiovou. Vyzerali ste oduševnene, zjavne vám vyhovovalo, že ste sa ocitli zoči-voči tej brilantnej žene sediacej vedľa vás a predsa takej vzdialenej svojím zmýšľaním. Nadšene som vás počúvala. V ten večer ste neobsedeli v kresle vedľa zúfalého (alebo pobúreného?) Bernarda Pivota, ktorý sa vás márne pokúšal umlčať, a načisto ste ma očarili.

    Spomínate si na moju prvú návštevu na Ulici de Fleurus? Prišla som k vám úderom deviatej hodiny. Sotva som zazvonila, otvorili sa dvere. Netuším, či boli vôbec zatvorené. Keď som vás neskôr pravidelne navštevovala, vždy ste ich nechávali pootvorené. Ktokoľvek k vám mohol vojsť. Známi vás varovali, že je to ľahkovážne, v dnešnej dobe človek nikdy nevie, všeličo sa môže stať... Nedbali ste na ich výstrahu. Keď som sa po vás zastavovala, už ste čakali za odchýlenými dverami, oblečený v tmavosivom kabáte s červeným šálom na krku a v plstenom klobúku na hlave.

    –  Ste presná ako hodinky!

    Boli to prvé slová, čo ste vyslovili na moju adresu. Prišla som spísať zoznam zahraničných vydavateľov vašich diel. Zamávali ste svižne paličkou a ukázali na skriňu vedľa vášho portrétu od Pascala, ktorý sa vynímal na stojane.

    –  Tam!

    Bez okolkov som ju otvorila s notesom v ruke, pripravená pustiť sa do práce. Na zem sa zosypalo zo desať zväzkov, ktoré mi zanechali na čiernej sukni sivé fľaky. Vôbec vás to nepriviedlo do pomykova. Nadvihla som si ju teda, sadla na koberec a načiahla sa po prvom zväzku.

    Moja úloha si, našťastie, vyžadovala minimálnu sústredenosť a v podstate nijaké úvahy. Len čo som totiž otvorila prvú knihu, pritiahli ste si kreslo, položili dlane na paličku, zakliesnenú  medzi oboma kolenami, a začali rozprávať. Zastavili ste sa po štyroch hodinách, keď už všetky zväzky stáli zase starostlivo zoradené na poličke v skrini a keď som sa s notesom pod pazuchou s vami lúčila.

Na druhý deň ráno – asi o siedmej – ma zobudil vyzváňajúci telefón. Zavolali ste mi a poďakovali, že som vám urobila poriadok v dome. Vzápätí ste mi poslali knihu, ktorá vám vyšla v roku 1961 pod názvom Žena v dome. Medzi „v“ a „dome“ ste urobili kvačku a dopísali do nej „mojom“. Na konci názvu „Žena v mojom dome“ sa skveli tri bodky a moje krstné meno „... Véronique“.

* * * * *

    –  Takže ste katolíčka!

    Nadskočili ste v kresle. Už si nespomínam, čím som vás podnietila k tomuto záveru. Každopádne ste neriskovali, že sa mýlite, lebo pochádzam z váženej rodiny. Dlho som vás však nenechala oddávať sa ilúziám. Isteže, vyrastala som v kresťansky založenom rodinnom kruhu, dokonca som bola pokrstená, ale nechodievala som na omše ani sa nesobášila v kostole, nanajvýš som zablúdila do svätostánku niekomu na sobáš alebo na pohreb.

    Raz ma kamarátka, zanietená katolíčka, nahovorila na púť do Chartres, odkiaľ  som sa vrátila strašne znechutená a odhodlaná nikdy viac nevstúpiť do kostola, zanevrela som na náboženskú vieru a sektárstvo akéhokoľvek druhu. Všetky hysterické prejavy kolektívnej eufórie v zajatí množstva zapálených sviečok, zhypnotizované tváre a ruky, vzpínajúce sa k nebesám pri modlitbe odriekanej nástojčivým hlasom, vo mne zanechali pocit príšernej nevoľnosti. Toto trápne predvádzanie ma len utvrdilo v presvedčení, že musím ostať nohami pevne na zemi.

    –  Ach tak... púť v Chartres... iste... často vyvoláva podobné  reakcie...

    Vaša poznámka ma prekvapila. Premerali ste si ma živými očami a zaskočili ďalšou otázkou.

    –  Ale veríte...?

    Opäť som vás musela sklamať. Pravdu povediac, z viery vo mne bohviečo neostalo.

    –  Počúvajte ma, Véronique... Musím vás na ňu obrátiť!

    Spočiatku som od vás odchádzala totálne zmätená. Počúvala som vaše náboženské  prejavy podfarbené úžasnou toleranciou, ktorá ma dojímala a nadchýnala, i vytrvalým úsilím polemizovať a vyvracať moje nepresvedčivé argumenty, ktoré sa redukovali na šagrénovu kožu. Počínali ste si obratne. Vaša intelektuálna veľkosť mi pomáhala rásť, lebo ste ma nenechávali klesať pod ťarchou svojich dôkazov a nezadupávali do zeme. Nikdy som sa necítila na takej vzdelanostnej úrovni ako v rozhovore s vami. Nenápadne ste ma nasmerovali, aby som prijala vaše názory, a vo mne paradoxne mocnel pocit, že som inteligentná. Keď som odchádzala z vášho bytu na Ulici de Fleurus, neobjavila som síce vieru, čo sa mi nepodarilo ani predtým, no prinajmenej som túžila byť veriacou. Celé hodiny som sa totiž ponárala do vašej mysle a vychádzala z nej celkom iná, znovuzrodená, akoby som podstúpila krst.

    Jedného dňa ste pred niekým spomenuli – pred mojím manželom či matkou, už sa nepamätám – že ste zo mňa chceli stvoriť „spirituálne médium“, žiaľ, márne ste sa namáhali, nepošťastilo sa vám obrátiť ma na vieru.

    –  To je strašné! – zvolali ste a poťukali paličkou po dlážke.

    Z našich dlhoročných stretnutí sa mi vštepila do pamäti hlboká úcta, lebo ste oplývali zázračným darom obohacovať ducha svojho poslucháča. Po každej rozlúčke mi chvíľu trvalo, kým som znovu „zišla“ na zem. Nepresvedčili ste ma síce o existencii Boha, no zasiali do mňa pochybnosti.

    Kde ste teraz? Počujete ma vôbec? Zase mám pocit, že ste pri mne, a pritom sme nikdy neboli od seba natoľko vzdialení. Teraz sa obaja nachádzame „na odlišných brehoch“, ako ste napísali bratovi Henrimu, vy ste na brehu neviditeľného a vzdialeného večného života, kým ja na brehu dočasného života. Vy ste už prenikli do „výsledného tajomstva“, kým ja ešte vždy vidím veci, ako vyzerajú navonok, zahalené hustým závojom pozemského života. A práve v tejto hmle sa mi zdá, že napredujem. Netuším, kam som dospela. Môj obzor sa stráca v sivej hmlovine a môj pohľad blúdi v temnote.

    Uplynulo toľko času, odkedy sme sa naposledy zhovárali! Naoko sa nič  nezmenilo. Stále som vydatá za muža, ktorého ste poznali. Moje dieťa rastie a vnáša mi do života jas. Už nepracujem vo vydavateľstve Payot, kancelárske úkony ma na smrť nudili. Prednedávnom som nastúpila do iného vydavateľstva, ktoré mi poskytuje samé výhody. Mala by som byť šťastná. A predsa trpím vinou svojej bludnej duše večnou nespokojnosťou. Som melancholička. Nabehla som na stabilný režim, pohybujem sa v hraniciach relatívnej normality a jednako sa moja duša kade-tade túla. Ak chcem charakterizovať ten pocit ustavičnej nespokojnosti a smútku bez zjavnej príčiny, tú nepretržitú rojčivosť, musím sa oprieť o výraz „svetobôľ“.

* * * * *

    Pôsobili ste ako fantastická bytosť, nevyčerpateľná studnica vedomostí, brilantný duch s črtami zarážajúcej prostoduchosti –  skutočnej či predstieranej, ktovie? – občas nepríliš  karteziánskej na filozofa zahĺbeného do mystéria a nadprirodzena, pripadali ste mi ako snob opovrhujúci hlupákmi, ale berúci na milosť skromné stvorenia, ako usmievavý a vrtošivý figliar. Z mladosti ste si uchovali roztomilú schopnosť sa oduševniť. Na okolie ste upierali detský pohľad, ktorý vás zbližoval s ľudskými dušami. Vďaka svojej čistote a úprimnosti ste si ľahko získavali dôveru. Zakríknutí ľudia sa vo vašej prítomnosti osmelili.

    Na sklonku vášho života takmer všetci považovali ten postoj za infantilný, za prvé znaky senility, čo by nebolo nič prekvapujúce vo vašom požehnanom veku. Ako sa len mýlili! Hrali ste vynikajúcu komédiu, znamenite ste sa zhostili úlohy naivného a dôverčivého dieťaťa. Vonkoncom ste – ako filozof uzatvárajúci svoje dielo – nepripisovali význam ich domnienkam a názorom. Šikovne ste miatli spolubesedníkov najmä v okamihu, keď ste sa náhle vžili do úlohy verejne známej osobnosti.

    Spomínam si, ako som vás jedno nedeľňajšie popoludnie sprevádzala do televízneho štúdia, kde ste mali vystupovať v programe Jeana Pierra Elkabbacha. V tom čase oslovoval veľké osobnosti a dobrú hodinu s nimi viedol rozhovor. Vás si pozval pri príležitosti vydania vašich Otvorených listov. Odjakživa ste zbožňovali televízne relácie. Priznali ste sa, že máte „ozajstné vlohy“ na herectvo. Zásluhou svojich pamätí Storočie, život, ktoré vyšli v roku 1991, ste vstúpili do verejného života. „Stal som sa verejným činiteľom a teda aj hercom, ktorý predstavuje samého seba.“ A jednako vás zaskočila tréma.

Keď ste učili na lýceu Théodore-de-Banville v Moulins alebo prednášali ako docent na Sorbonne, mali ste problém predstúpiť pred študentov. Určité obavy pred poslucháčmi vás nikdy neopustili. V Liste hercovi píšete, že ste zakaždým tápali zoči-voči tej nesúrodej a ľahostajnej mase poslucháčov, ktorá tvorila vaše publikum. „Vždy som prekonával zábrany, kým som sa konečne zmohol na slovo. A nikdy som sa pred publikom úplne neuvoľnil. Pomáhal mi jediný prostriedok, vlastne predstava, že sa ten dav zlial do jednej bytosti, ktorej sa dôverne prihováram.“ Rozhlas a televízia vám umožnili prehovoriť k poslucháčom a zároveň sa nevydať napospas ich tváram. A v televíznych programoch sa naplno prejavil váš talent vynikajúceho herca.

    –  V televíznom štúdiu sa cítim ako ryba vo vode. Niet tam divákov alebo ich nevidím, a tak ma zbytočne nevyrušuje ich prítomnosť. Podmaňujem si obrazovku. Počujú ma tisíce dostatočne vzdialených ľudí, čo považujem za ideálne. Vžívam sa do roly ich dôverníka.

    Jean-Pierre Elkabbach hneď po našom príchode zajasal, netajil sa svojím obdivom voči vám, zahrnul vás lichôtkami a uveličene presviedčal, ako mu imponuje, že vás môže privítať v štúdiu. Vychválil vás do nebies za úžasnú knihu, čo ste napísali. Vzápätí vás odviedol za maskérkou. Na vašu žiadosť som vás sprevádzala. Posadili vás oproti veľkému zrkadlu. Miestnosť pripomínala hereckú šatňu. Zjavil sa Elkabbach a ujasnili ste si témy, ktoré ste mali v úmysle rozvinúť. Kým vám pudrovali tvár a ruky, povzbudzoval vás do reči, aby sa vedel naladiť na vašu vlnu. Pri otázke „Prečo ste napísali tú knihu?“, som zbadala, že ste na znak oddanosti niekoľko ráz kývli hlavou ku mne.

    –  Prečo? Pre tu prítomnú madame de Bure. Jedného dňa za mnou prišla a...

    Ohromený  redaktor nezareagoval, zjavne očakával odpoveď hodnejšiu veľkého filozofa a člena Francúzskej akadémie, ktorý sa priatelí s kráľmi a pápežom. Venoval mi blahosklonný pohľad a položil vám inú otázku, na ktorú ste neodvetili honosnejšie. Potom ste sa odvrátili – ešte sa nezačalo vysielať a už vás unavoval – a prihovorili sa maskérke, vypytovali ste sa jej na povolanie, preberali kadejaké malichernosti, čo chudáka Elkabbacha úplne odrovnalo. Zatváril sa sklamane a vyšiel z maskérne. Na druhý deň sa priznal kolegyni, že mal pred sebou senilného starca, čo ho strašne rozčarovalo. Zaraz oľutoval, že vás pozval do štúdia skôr, než si preveril vašu mozgovú kapacitu, skrátka, zľakol sa, že utrpí fiasko.

    Začal sa rozhovor. Viem si predstaviť, s akými obavami vám položil prvú  otázku po stručnej, zato pochvalnej prezentácii.

    –  Jean Guitton, prečo ste tú knihu napísali?

    Rozbehli ste sa na plné obrátky a doslova ste ho omráčili. V každej odpovedi sa odrážala vaša bravúrnosť a duchovnosť. Elkabbach padal na zadok, a kým sa stihlo skončiť vysielanie, nečakane ste ho očarili. Keď sme sa rozlúčili, chytili ste ma pod pazuchu, no ešte vždy poklonkoval a nadšene vám ďakoval, medzi rečou nezabudol spomenúť svoju manželku Nicole Avrilovú, „tiež spisovateľku“. Mňa prehliadal ako vzduch, nemal nijaký dôvod adresovať mi čo i len pozdrav, ako káže elementárna slušnosť...


úryvok z francúzskeho originálu Une confession
preložila Vladimíra KOMOROVSKÁ

 


deburVéronique de Bure
(1963) je editorkou vo francúzskom vydavateľstve Stock, ktorá bola šesť rokov dôvernou spoločníčkou kresťanského filozofa Jeana Guittona (1901–1999), odkedy redigovala jeden z jeho textov Otvorené listy. Na jeho počesť napísala knižku Vyznanie (Une confession, Stock 2009).