ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Pridobre vychovaný chlapec

redaktor: rk 2010-03-14

 

 

J e a n - D e n i s  B r e d i n

P R I D O B R E  V Y C H O V A N Ý  C H L A P E C

 

     „Vo svojich útržkovitých spomienkach sa pokúšam o návrat do detstva. V poslednom čase sa mi často vybavujú v mysli tváre, gestá, príhody, ba i celé vety, ktoré som sa rozhodol zachytiť, skôr než nadíde úplná tma. Nie preto, že by som sa nazdával, že zážitky mojej maličkosti si zaslúžia mimoriadnu pozornosť v obrovskom mravenisku všetkých čias, jednoducho som nadobudol dojem, že by mi neuškodilo, keby som sa trochu rozptýlil a zahodil za hlavu falošnú skromnosť a ľahostajnosť. Aj vo mne drieme byľka pýchy, i keď sa vo mne skrýva viacnásobná totožnosť, predovšetkým v sebe nezapriem to zarmútené a večne choré chlapča, ktorému od útleho detstva vštepovali dobré spôsoby, toho búrlivého dospievajúceho chalana, ktorého vedela rozhádzať každá maličkosť. Skrátka, usiloval som sa opísať prvé roky svojho detstva, pridobre vychovaného chlapca, jeho pocity a zmýšľanie v lone maloburžoáznej rodiny a na pozadí predvojnových čias. Snažil som sa oživiť dôverne známe postavy, ktoré som miloval a ktoré ma dobrou výchovou nechtiac uvrhli do samoty a izolácie.“
    „Ospravedlňujem sa, že vám zavadziam. Narazili ste na mňa len preto, že som sa vám priplietol do cesty. Mrzí ma, ak som vám pokazil náladu, ale neviem, ako sa dá žiť, dýchať a zároveň nikoho nevyrušovať. A tak vám klopem na dvere a vstupujem dnu s neodmysliteľným úsmevom, lebo ani za celý život si človek nestačí odpykať holú existenciu.“

* * *

    Keď súd rozvádzal mojich rodičov, zveril ma do opatery otcovi. Rodičia si rozdelili moje dve sestry medzi seba, každý si vzal jednu. Až do ockovej smrti som netrpezlivo očakával štvrtok, ten úžasný deň, ktorý som podľa súdneho rozhodnutia mohol stráviť s matkou od jedenástej do osemnástej hodiny. Skôr než ma vychovávateľka odviedla do jej bytu, otec mi pre istotu odmeral teplotu a rovnakým mukám ma podroboval po príchode domov, aby zistil, či som náhodou nepodstúpil priveľké riziko a nenakazil sa nejakou ťažkou chorobou. Mamička a sestrička stelesňovali v mojich očiach krásu, nehu, ale aj únik pred krutou realitou. Zakaždým, keď som večer odchádzal, vyhŕkli mi slzy a mama mi kládla na srdce, aby som ich dobre zamaskoval pred otcom.

* * *

    Dnes si na ocka spomínam iba hmlisto, vďaka niekoľkým fotografiám. Umrel desiateho mája 1939, krátko pred mojimi desiatimi narodeninami. Pamätám si na jeho vážnu tvár poznačenú starosťami, na jeho dioptrické okuliare, ktorými vyvažoval svoju krátkozrakosť, a na jeho zovreté pery. Neostala mi nijaká spomienka na jeho gestá, neuchovalo sa mi v pamäti ani jediné slovo, ktoré vypustil z úst. Bol to prísny a pedantný technik, ktorý sa odobral z tohto sveta vo veku tridsaťsedem rokov, lebo príliš pracoval a príliš trpel, jednoducho nevedel alebo nechcel žiť. Omnoho neskôr som sa o ňom dozvedel viac z náhodných útržkov, ktoré som sa radšej nepokúšal poskladať, aby som sa vyhol utrpeniu. Ocko ma mal nepochybne rád, hoci mi to nikdy nedal najavo. Dusil v sebe akékoľvek city, lebo to patrilo k základnej mužskej výbave, a tak som mu nikdy nemal možnosť nazrieť do srdca. Teraz je rad na mne, aby som mlčal a neprezrádzal podrobnosti o rodine. Ocko je pochovaný v hlbokej zemi. Keby som si zaumienil, že z nej vytiahnem jeho truhlu, potreboval by som strašne veľa síl a prirodzené sklony k indiskrétnosti. Niektoré slová sa totiž snúbia iba so smrťou.

* * *

    Moja mamička dlho starla, a jednako sa nevedela zmieriť so starobou. Pozorne som ju sledoval a počúval, preto viem, že ju predčasne vyčerpalo nešťastie. Všeličo som sa o nej dozvedel na sklonku jej života, všeličo mi prezradila o svojom pohnutom živote a životných skúškach, ktoré jej podlomili zdravie – odjakživa veľmi citlivo reagovala na všetky útrapy, až kým sa jej nevzbúrilo srdiečko – ale nechávam si to pre seba, ako som jej kedysi sľúbil. Nikdy nezabudnem, že sme spolu uzatvorili nepísanú zmluvu. Viedli sme dlhé rozhovory, ktoré sa dali navonok považovať za reťaz banalít, a predsa som ich odložil do najhlbšieho priečinka svojho vnútra ako vzácnu rodinnú pamiatku, na ktorú nesmie padnúť ani smietka špiny. Keď sa mamička lúčila so životom, keď som už pomaly nespoznával jej hlas ani tvár, začala mi prekážať naša tichá dohoda. Odrazu som si uvedomil, že postupne pomrieme, odídeme na onen svet jeden za druhým a nikto sa nikdy nedozvie, ako veľmi sme sa milovali, hoci sme si svoje city navzájom neprejavovali.

* * *

    Prvých päť rokov svojho života som si prakticky nič neuvedomoval, ešte šťastie, že mi ich pripomínajú rodinné albumy fotografií. Prezerám si jednotlivé zábery nádherne zariadeného interiéru a zrazu sa započúvam do hudobných tónov, ktoré vyludzovala moja stará mama na klavíri. Nepohnute stojím so svojimi sestrami vedľa mamičky a naše tváre odzrkadľujú celkom prijateľnú unudenosť. Stará mama vedela veľmi dobre hrať skladby Gabriela Faurého, Henriho Fouquesa-Duparca a Reynalda Hahna, ako som neskôr zistil. Poznala tých skladateľov osobne a rada sa prezentovala ich vrcholnými hudobnými dielami. Patrila k vzácnym priateľkám literáta Marcela Prousta. Oplývala veľkou krásou, za ktorou sa ukrývala tajomná bolesť podfarbená útrapami. Od malička nás učili, aby sme pomáhali svojim blížnym a poslúchali na slovo, aby sme sa na ľudí usmievali a zahŕňali ich lichôtkami...
 

z francúzskeho originálu Trop bien élevé
preložila Vladimíra Komorovská

 


Jean-Denis Bredin (1929 Paríž) napísal vyše dvadsať diel. Jeho slávna Aféra (L'Affaire, Julliard 1983) zachytáva justičný a politický škandál súvisiaci s francúzskym dôstojníkom Alfredom Dreyfusom, neprávom obvineným zo špionáže, ktorý inšpiroval Émila Zolu k protestnej nóte, uverejnenej v tlači pod názvom Žalujem (J'accuse!). Z jeho prác treba spomenúť prózu Vinník (Un coupable, 1985), súbor poviedok Poslanie (La Tâche, 1988), román Poslušné dieťa (Un enfant sage, 1990), ale aj Tlkoty srdca (Battements de coeur, 1991), Ešte trochu času (Encore un peu de temps, 1996), Zvláštna rodina: Jacques Necker, Suzanne Necker a Germaine de Staël (Une singuliére famille: Jacques Necker, Suzanne Necker et Germaine de Staël, 1999), Koniec stávkam (Rien ne va plus, 2000), List Bohu Synu (Lettre à Dieu le Fils, Grasset 2001), Zbytočné slová a kroky: obrazy Paláca (Mots et pas perdus: images du Palais, Plon 2005), v neposlednom rade autobiografiu Pridobre vychovaný chlapec (Trop bien élevé, Grasset 2007).