ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Daniel dandan Safanovič

redaktor: ds 2010-03-30

 

 

.jeseň, zima a zase jeseň

 

 

. . .


  Čítaj, len čítaj starký. Síce sa stále opakuješ, ale nevadí. V podstate ho ceremónia ani nezaujímala, zbežne preletel tvárami pozostalých. V sychravom počasí pôsobili všetci maximálne uniformne.
“Prišli sme sa sem rozlúčiť s mladým človekom, ktorý mal ešte celý život pred sebou...” Neznášal, keď s ním musel na všetky pohreby. Strhol sa na jemné poklopanie na pleci. Zadíval sa do tváre ryšavej dievčiny.
“ A vy ste tu bol aj včera i minulý týždeň, vlastne ste tu stále.” Zahľadel sa na špičky svojich topánok. “Áno? A vy evidentne tiež.” Skúsil ju odbiť s nepotlačovanou iróniou v hlase. Rozosmiala sa. Ryšavé kučery sa jej roztancovali okolo tváre, keď pobavene krútila hlavou. Zopár smútočných hostí na nich s nevôľou pozrelo. “Áno, áno, mladý pán, ste tu stále a tvárite sa vždy tak zaneprázdnene.” “Hm.” Pohľad mu zaletel k čítajúcemu strýkovi.
“Ten je váš?”
“Nerozumiem.”
“No či ste tu s ním. Alebo on s vami?” “Mladý pán.” Dodala posmešne.
Obzrel si ju bližšie. Mala živé oči, na nose a lícach množstvo nevýrazných pieh. Po dokončení vety našpúlila pery a ukázala bezchybný chrup.
“Prečo vás to zaujíma, slečna?!” Zaujal obranný postoj.
Dievča sa nerozpakovalo, chytilo ho za ruku a vybralo sa smerom k urnovému háju. Štrk pod nohami vydával upokojujúce zvuky.
Prečo nie?
“Kam ideme?” Neodpovedala, len mĺkvo sklonila hlavu. Začalo pršať. Obzrel sa a videl ako sa ľudia rozutekali k autám. Strýko stál nehybne, v rukách rozmočené papiere. Už by si to mohol vedieť naspamäť.
Roztvoril veľký čierny dáždnik a dievča sa k nemu podvedome pritislo. Cez kabát pocítil jej bok a v slabinách pocítil ľahučké chvenie. Odkašľal si.
“Tak teda kam?”
“Neviem.” Pokrčila ramenami. “Len tak, aby sme nestáli.”
Aha. Ďalej kráčali bez slov.
“Neodpovedal si.” Tak dlho mlčali, že jej otázka ho vyviedla z miery.
“Uhm.” Nachádzal stratenú sebaistotu. “Ako znela otázka?”
“Nehraj sa na blbého, prosím ťa.” Naozaj ho prekvapilo, že mu začala tykať.
“Si zlá.” Zapýrila sa.
“Nie som, prepáč, nie si blbý.”
“Je to môj strýko.”
“Kto?”
“No ten čítajúci.”
“Myslela som, že je to tvoj otec.” Náhla spomienka na otca v ňom vyvolala nepríjemný pocit.
“Nie, nie je.” Črty tváre mu viditeľne stvrdli. “Je to môj strýko.” Zdôraznil.
“Okej.”
Je naozaj čudná.
“Nie som čudná?”
“Neviem.” Usmial sa.
“Som. Vidím to na tebe, že si to myslíš.”
“Tak si!” S hranou urazenosťou ho capla po ruke.
“Ty si džentlmen? Toto sa hovorí dáme?” Toto ho už vážne rozosmialo.
“Som rada, že sa bavíš.” Zatvárila sa veľmi urazene.
“Som Peter, a ty?”
“Ahoj Peter, už musím ísť.”
Ostal stáť neveriacky v strede chodníka. Dievča sa mu jemne vyšmyklo spod ruky s dáždnikom a rozbehlo sa k bránke.
“Uvidíme sa ešte?” Ani nespomalila. Podišiel k zhrdzavenej bránke. Nikdy si ju ešte nevšimol. Vyzrel na cestu, ale dievča už bolo preč.

 

. . .


  V tom dave ľudí sa cítil celkom stratený. Muži v bielych košeliach s fľakmi od potu. Obézne Nemky napchávajúce sa hamburgermi. Rozbolela ho hlava. Niekto vedľa neho neznesiteľne hlasno sŕka kávu zo sebou. Stúpil do niečoho, čo silne pripomínalo zvratky. Z asfaltu sálala horúčava a kyslý zápach rozkladu.
“Ahoj Peter.” Stuhol. Niekde vzadu v hlave pocítil ostrú bodavú bolesť. Len na chvíľu. Prvé, čo si všimol, že nemala podprsenku. Stála len v ľahkom tielku a bielych šortkách.
“Ahoj Peter.” Zopakovala. Založila si ruku v bok a pobavene sa rozkývala.
“Ahoj.” Odpovedal len zo slušnosti.
“Nespoznávaš ma?” Nemohol odtrhnúť oči od jej pŕs.
“Hm?” Zasmiala sa.
“Spomeň si, dlhé kučeravé vlasy...”
Osvietilo ho. Naozaj je to ona. Teraz však mala kratučký chlapčenský účes a pehy jej takmer úplne vybledli.
“Poznám ťa.” Rozosmial sa. “Kde si bola celý ten čas?”
“Ták, všade a nikde.”
“Nebola si na žiadnom pohrebe.”
“Nie.” Odkiaľsi vytiahla bagetu a začala ju hltavo jesť.
“Počkaj, pomaly, tuná ti to tečie.” Utrel jej kúsok majonézy z brady.
“Uhm.” Nenechala sa vyrušiť.
“Nepovedala si mi ako sa voláš.”
“Nie.” Prikývla. “Poď, sadni si.” Stiahla ho k sebe na lavičku. Zacítil, ako si sadol do niečoho mokrého. Boha.  Nič viac si už nestihol pomyslieť, lebo dievča ho znedazdajky pobozkalo. V ústach zacítil chuť majonézy, uhorky a lacnej salámy. Vzala mu ruku a priložila k prsníku. Vzrušene jej ho začal miesiť a druhou rukou sa ju pokúšal pritiahnuť k sebe.
“Pomaly.” Zasyčala.
Okolo nevšímavo prechádzali stareny s nákupnými taškami, plešatý chlap si otrel čelo vreckovkou a len znechutene zakýval hlavou.
“Uvidíme sa.” Pošepla a vyšmykla sa mu z objatia.
Bolo mu do plaču. Za chvíľu zmizla v dave, neostávalo mu nič iné, ako si zakryť zreteľne sa črtajúci stoporený úd aktovkou. Zahrešil.

 

. . .


  “Už vtedy som si ťa chcel vziať za ženu.”
“Ozaj?”
“Naozaj.” Zatváril sa úplne vážne. “A som rád, že si si nechala dorásť vlasy.”
“No nekrič hop, Petrík, nekrič hop, lebo pôjdem dohola cobydub.”
“Nijé.” Zamrnčal ako malé dieťa.
Pohladila ho po bruchu. Vo chvíli mal erekciu.
“Ty máš také vypracované brucho.” Obaja vyprskli od smiechu.
“Pozri, sneží.” Ukázala k oknu. Vo svetle lámp poletovali veľké chumáče snehu. “Zajtra bude bielo.”
Privinul ju k sebe. Striaslo ju. “Nemám rada zimu.” Pohladila ho po tvári. “Vezmi si ma.” Povedala s jemným smútkom v hlase. “Hneď tu a teraz.”
“Bojím sa, že mi opäť ujdeš.”
“Neboj sa.”

 

. . .


  Zo stromov ešte nestihlo opadnúť všetko lístie, keď prišiel prvý sneh. Vošli zadnou bránkou. Malé ryšavé dievčatko spýtavo hľadí na Petra.
“Len poď, neboj sa.” Vykročili.
“Tu sme sa spoznali s tvojou mamou.” Odvráti tvár aby dieťa nevidelo ako potláča slzy. V diaľke stál hlúčik pozostalých a smútočný rečník. Stále na jedno kopyto, strýko, stále na jedno kopyto.
Vzal malú do náručia a zamieril k ľuďom.

 

 

Daniel dandan Safanovič