ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Silvia Lili Gelvanicsová

redaktor: ds 2010-03-30

 

 

 

 

vieš že

zajtra budú zvoniť
všetkým nedospelým
v chráme
ktorého podlaha
je vydláždená kvetmi

a vieš že
mám dnes naponáhlo
pretože
už včera bolo neskoro
povedal

a tak sme si
obuli hnev
a dali sa na cestu
ibaže
každý iným smerom

 

 


bude ďalej?

zmráka sa
tiene sú stále dlhšie
a bližšie

vystierajú ku mne
(nenásytné a slizké)
vlákna

ako

 

 

 
prazvuk

v priestore medzi mnou
a tebou
niekde za stenou sa chveje
animálna struna

a v diaľke ozvena
dávno predbehla výkrik

len ty si naďalej
brnkáš na základ
môjho nevyliečiteľného
optimizmu

 

 


možno áno – možno nie

modlíš sa v tajnom chráme
ako ten pustovník
čo láme kúsok z neba

až pohľad do plameňa
nastolil otázku

boli by zachytili
tie tvoje plaché zmysly
to čo sa stratilo?

kým bolo vyrieknuté

 

 


nablízku

už nevírim prach
v slnečných hodinách
(niekto ich ukryl vo veži)

a netancujem valčík
v tvojej záhrade
(tak veľmi potrebuje dážď)

som iba visiaci úlomok
obrazu
(v tom veľkom kaleidoskope)

ktoré si každé ráno
otáčaš
(len aby sa nepovedalo)

vzdialim sa
ale len natoľko
(aby som vždy bola)

 

 


to

hovorili sme o tom
niekoľkokrát
ale vždy to bolo v prítmí
alebo v polotieni

a potichu
(čo ak by nás niekto počul?)
potom by sme
museli skákať do studne

ale teraz
sa konečne rozsvietilo
a aj keď tá žiara
páli rany priamo zo stredu

svetlo
je predsa len lepšie ako tma

 

 


keď raz umriem

nebudem klásť otázky
aké by to bolo keby...

a svet
bude naďalej fungovať

som len zrnko piesku
v oku fatamorgány

a keď si ma raz zažmúri
budem vedieť aké to je

 

 


galéria

vzduch je presýtený
vôňou bergamotu
po stenách stekajú slzy
neviditeľných
(prekročili prah)

a každá z týchto tvárí
rozpráva
celkom iný príbeh
len obrazy mlčia

tak
akoby im to niekto

prikázal

 

 


Silvia Lili Gelvanicsová