ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Hľadanie stredu

redaktor: rk 2010-04-05

 

 

Predvlani ti vyšiel výber z poézie, zbierka Púšte a oázy, z ktorej si dovolím zacitovať: „Za čím/ Či pred čím/ Unikáme/ Čo nám uniká/ Hľadáme seba...“ Básne však tvoria zaujímavé predely medzi poviedkami aj v tvojich prozaických dielach...

Báseň je to, čo v nás znie, keď sme veľmi šťastní, alebo veľmi nešťastní, je to zvláštna a komprimovaná forma toho, čo spracúvame v rozšírenej podobe, povedzme v próze. Tak som začala kombinovať básne s poviedkami, buď ako doplnok, alebo ako kontrapunkt (v Tíši). Áno, hľadáme seba cez druhých, len tak možno k sebe dôjsť. Poézia býva však aj meditácia, či sebareflexia, keď si ujasňujeme vlastné postoje, stanoviská, činy... kladieme si priame otázky, aby sme sa sami sebe nemohli vyhnúť...   


Ako vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV v oddelení teórie a dejín slovenskej literatúry si sa zapojila do kolektívneho diela, ktoré vyšlo pod názvom Biele miesta v slovenskej literatúre a ktoré je prvou súvislejšou sondou do slovenskej literatúry doplnenej o literárne portréty proskribovaných autorov, kde si spracovala dve kapitoly: o slovenskej literatúre a kultúre v rokoch 1939—1945 a o katolíckej moderne...

Ten projekt editoval profesor Jozef Hvišč. Štúdie sú výberom z mojej dizertácie, ktorú som obhájila po troch rokoch výskumu na sklonku perestrojky (vyšla v monografii Roky úzkosti a vzopätia). Do ústavu som prišla s cieľom skúmať počiatok moderny – fin de siècle, ale dostala som túto tému, o ktorej som nevedela nič, len to, že je nebezpečná. Tiež v roku 1985, keď som konečne mohla nastúpiť do ašpirantúry (po šiestich rokoch, čo som získala to miesto v prvom konkurze 1979, ale komunistická strana mi nepovolila nástup), som vedela, že túto tému musím urobiť materiálovo a striktne literárnohistorickou metódou. To sa za tri roky aj podarilo a v máji osemdesiateho deviateho roku som bola s touto už obhájenou témou v Umenovednom ústave na konferencii, kde som rozoberala Tatarkovu novelu Pach (Slovenské pohľady 1943). Téma bola nová a obidve knihy slúžili začiatkom deväťdesiatych rokov ako odporúčaná literatúra pre vysoké a stredné školy.


Vedeckú hodnosť doktorky vied si obhájila doktorskou prácou-monografiou J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre, ktorá vyšla aj v doplnenom a prepracovanom vydaní v nemeckej verzii, kde  komparatívne skúmaš slovenskú literárnu modernu, začleňuješ ju do európskej literárnej moderny a Cígera Hronského predstavuješ ako autora „povestného iróniou a sarkazmom v románoch pre dospelých“, ktorý sa „v detských rozprávkach ľahko mení na hrajúce sa dieťa“...

Hronský je unikátny autor vo viacerých smeroch, ale viaceré z našej literatúry by sa malo znova takto interpretovať. Keď vyšla monografia o Hronskom, mnohí mi hovorili, že je výborne napísaná a číta sa ako bestseller. A mnohí zas s nedôverou a aj kolegiálnou závisťou ohovárali metódu, ktorú som si pre porovnania vymyslela. Teraz po niekoľkých rokoch sa zabávam nad pokusmi, opakovať tento zložitý proces po mne. Nie je to totiž také jednoduché, ako sa to jednoducho číta. Je to úplne nový, dlhotrvajúci, teoreticky aj prakticky zložitý typ komparácie, ktorá je typologická, čo je legitímne, avšak pred ňou sú dôkladné textové analýzy (v prípade Hronského všetky publikované v Romboide a zborníkoch z konferencií) vybratých diel porovnávaných autorov. Ukázalo sa, že do „ducha doby“, alebo toho, čomu sa hovorí svetová literatúra, zapadá motívmi a poetikou aj slovenská moderna. Načo to konštatovať, keď inde je to samozrejmé? Musíme si uvedomiť, že tu o moderne nebolo nič samozrejmé, tu ostávali a ostávajú dodnes veci nevyslovené, neinterpretované v reálnom rozmere, nielen o moderne. Hronský bol dlho zámerne, z politických dôvodov, držaný ako „rurálny“ autor. Pritom je to autoreflexívny moderný rozprávač, s nedoziernou psychologickou drámou moderného človeka vo veľkých románoch a s modernými detskými rozprávkami. Kto pozná americký film Prasiatko Babe mi iste dá za pravdu, že je to motív Budkáčika a Dubkáčika, len vznikol o päťdesiat rokov neskôr.   


Titul univerzitnej profesorky ti „vyniesla“ literárnovedná monografia Paradoxy Pavla Straussa, autora literárnej moderny, ktorý celý život prežil na Slovensku, hoci ovládal niekoľko svetových jazykov (na rozdiel od Hronského vrasteného do slovenskej zeme, ktorý predsa len emigroval), kde analyzuješ autorskú intenciu básnika a esejistu, ktorý podľa vlastných výpovedí pocítil na vlastnej koži dve totality 20. storočia – fašistickú a komunistickú i dve konverzie – marxistickú a katolícku...

Monografia o Pavlovi Straussovi bola len pokračovaním môjho dlhodobého výskumu tabuizovaných tém. Nepotrebovala som ju už na profesúru. Ktovie, prečo jeden človek emigruje a iný nie... Hronský urobil strašne veľa pre túto kultúru. Založil Neografiu, široko ďaleko najmodernejšiu tlačiareň, založil vedecké odbory, sám napísal čítanky a knihy pre žiakov od najmladších po maturitu, ktoré ilustroval Martin Benka. Písal všetky žánre. Bol až neuveriteľne mnohostrannou osobnosťou. Nebol to človek, ktorý sa zaoberal nízkou politikou. Preto bol sklamaný z agresie, s akou sa k nemu správali. Ale pomery vonku mu nesedeli. Pavol Strauss ostal vo vnútornej emigrácii, písal svoje veci pre seba. Dôsledne konvertoval, ale tomu ľudia nerozumejú, takže spoločensky skončil medzi oboma presvedčeniami. Sám sa sťažoval, že jedni ho odsúdili a druhí neprijali... Je to celkom inak zvláštny autor, so zložitým  myslením v kruhu. Zlé je však zriadenie, ktoré jedného vyženie a druhého umlčí. Takýmto vylučovaním sa decimuje náš malý intelektuálny fond neustále.


Absolvovala si mnoho študijných pobytov a pracovných ciest v zahraničí (Viedeň, Stokholm, Berlín, Kolín nad Rýnom, Frankfurt nad Mohanom), aktívne sa zapájaš do medzinárodných vedeckých projektov a zúčastňuješ na medzinárodných kongresoch, sympóziách a kolokviách (Ľubľana, Göttingen, Kolín).  V súčasnosti zameriavaš vedecko-výskumnú činnosť na „vnútornú emigráciu“ disidentského autora Dominika Tatarku, ktorého prezentuješ na pozadí historicko-politických a spoločensko-kultúrnych udalostí vtedajšieho Československa...

Tatarka je zvláštny prípad v našej literatúre, fascinujú ma jeho premeny a jeho nemenné postoje. Obraciam to z mnohých strán, napríklad nedávno na medzinárodnej konferencii o identite som ho použila ako kľúčový príklad. Ten výskum robím znova inak – v širšom historicko-politickom rámci disentu, štúdie mi narastajú a dúfam, že bude z toho výstižná monografia o tomto našom výraznom autorovi, ale nielen o ňom...


Si vo svojom odbore jediná a vlastne prvá žena, ktorá dosiahla najvyššie tituly. Akademický aj pedagogický...

Áno, po osemdesiatom deviatom roku akoby sa bolo všetko otvorilo. Profesionálne intenzívne dvadsať rokov žijem aj tvorím. Tie tituly som si bola riadne obhájiť a naozaj je za nimi prerozmýšľaný čas a koncentrovaná práca, ktorá ma nenudí ani dnes, ani pri čítaní či analýzach, ani v rozhovoroch so študentmi, s ktorými si výborne rozumiem. Výskum a prenos jeho výsledkov do pedagogickej činnosti je ideálny stav. Škoda, že naši študenti na FiFUK nedostanú to, čo odo mňa získavajú povedzme v Brne.


Na akademickú pôdu si vsadila aj poviedku Happy End zo zbierky Tell, kde zachytávaš kontroverznú obhajobu habilitačnej práce doktorky Viery Vrátilovej, niekdajšej straníckej funkcionárky, ktorá by mala viesť katedru a vychovávať odborný dorast. Nemohla som si nevšimnúť, že komparatistická metóda, ktorou pracuješ ako literárna vedkyňa, sa ti premietla aj do umeleckej tvorby a že aj ako autorke sa ti nádherne podarilo zobraziť pendant socializmu a demokracie i jej dopad na univerzitné pracovisko. Zrejme pokračuješ v týchto témach aj dnes...

Komparácia je môj základný metodologický prístup k životu, pretože veci vidíme len vtedy úplnejšie, keď ich viaceré porovnáme. Neznášam očividné kamufláže a nerada sa ocitám v pozícii, že pri nich mám asistovať. Spoločenské procesy, to, ako sa ľudia chovajú v istých situáciách, žmurknutie, alebo len pohľad ponad plece, ich premeny, zjavné mimikry, názory, to, čo život prináša, je permanentne v mojom zornom poli. Takto to bude aj v románe Stred, ktorý už len upravujem a ktorý vyjde v Ikare v tomto roku. Pracujem na ňom sporadicky niekoľko rokov, koncentrovane niekoľko mesiacov. Je to syntéza viacerých mojich poetík.


Katarína Bednárová charakterizovala tvoju prozaickú tvorbu ako „drobnokresbu priestoru ducha, intelektu a citovosti vyrastajúcej na pozadí ťaživej a do istej miery krízovej životnej situácie“. V poviedke Démon zo spomínanej zbierky Tell vystupuje mladá „ženská“, ktorá najprv balila otca a vzápätí začala chodiť s jeho synom. Matka sa chopí iniciatívy a napíše jej: „Ak zotrváte vo vzťahu s naším synom, staviate sa medzi otca a syna, teraz už aj medzi matku a syna.“ Skrátka, rozvíjaš v nej úvahu, že sa nemožno postaviť medzi minulosť a prítomnosť partnera...

Možno to risknúť, ak tam stojíme sami. Konkrétne táto úvaha v Démonovi sa týkala, myslím, detstva – prvej rodiny – toho muža, ktoré žena nereflektuje. Tým často stráca mužovu priazeň. A naopak, on jej priazeň, ak robí to isté.


Bola a si členkou redakčných rád slovenských i zahraničných literárnych časopisov (World Literature Studies, ZRL – vedecký časopis Univerzity v Lodži),  Slovenské pohľady, Penové novinky), Slovenskej literárnovednej spoločnosti pri SAV, Vedeckej rady Ústavu svetovej literatúry SAV, Vedeckej a umeleckej rady Fakulty dramatických umení UMB v Banskej Bystrici, oborové rady FF MU v Brne, Slovenského syndikátu novinárov, Slovenského centra PEN, predsedníčkou stálych komisií pri MŠ pre udeľovanie DrSc. a PhD., si autorkou mnohých odborných článkov a štúdií, literárnych scenárov, fejtónov, esejí, článkov a reportáží z oblasti kultúry, ba nachádzaš si čas i na recenzie beletrie a odbornej literatúry...

... a ešte na všeličo iné dobré...


O tom vôbec nepochybujem. V tomto roku osláviš aj významné životné jubileum, ako ťa poznám, určite originálnym spôsobom...

Či je oslava prácou-tvorbou originálna, neviem... Stále ma to baví. Čaká na mňa podľa výskumného plánu ďalšia štúdia o Tatarkovi a román Stred. Aj keď mám rada spoločnosť, najmä dobrých kamarátov, jubileá nejako zvlášť neoslavujem mimo rodiny. A tam je ten najmenší – náš prvý vnúčik Adam – najväčší gratulant!

 


za rozhovor ďakuje Vladimíra Komorovská

 

 

prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. (1950 Trenčín) je literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka a vysokoškolská pedagogička. Externe prednášala na Katedre slovenskej literatúry PF UK v Bratislave i na Akadémii umení v Banskej Bystrici, vedie doktorandské štúdium v ÚSvL SAV, externé semestrálne prednášky so seminármi z komparatistiky a textové analýzy na tému Stredoeurópska literárna moderna v Ústave slavistiky na Masarykovej univerzite v Brne, je autorkou knižných literárnovedných monografií Biele miesta v slovenskej literatúre (SPN 1991 v spoluautorstve s Jozefom Hviščom, Viliamom Marčokom a Vladimírom Petríkom), Roky úzkosti a vzopätia (Causa editio 1992), Jozef Cíger Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (Veda, Vydavateľstvo SAV 2000), Jozef Cíger Hronský und die Moderne (Peter Lang 2004, prémia Literárneho fondu a SAV), Paradoxy Pavla Straussa (PETRUS 2006), v ktorých novou komparatistickou metódou spracováva problematiku tabuizovaných tém slovenskej literárnej histórie 20. storočia a miesto slovenskej literárnej moderny v kontexte európskej literárnej moderny, ale i prozaických kníh Zvony v kameni  (USPO Peter Smolík 1993, Kanadská literárna cena Hronský ´92), Tíš (VSSS 1996), Tell (VSSS 1999, Cena Literárneho fondu a Cena Spolku slovenských spisovateľov), Biele steny (VSSS 2003) a básnickej zbierky Púšte a oázy (Petrus 2008). Vydavateľstvo Ikar pripravuje na tohtoročné vydanie jej román Stred.