ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Flávia - Odvrátená tvár (2)

redaktor: ds 2010-05-29

 

 

ODVRÁTENÁ TVÁR ZUNY

/prvá časť/

 

(pokračovanie)

Chápeš o čom hovorím? Kašlime na predtým, potom, na blbý bontón
zbližovania, vyschnuté formality, oficiálnu vzdialenosť. Aj čas je
teraz len nezaujímavý svedok, som tu pre Teba a Ty tu na mňa čakáš
celú večnosť. Teraz chcem Tvoje telo, mám živočíšny hlad,
túžim po extáze z Tvojich klikov, chcem sedieť bez sedla na Tvojej
chrbtovej kosti, mať zodratú pokožku od Tvojej nedočkavosti a drsnej
vášne, chcem to, strašne to chcem." Roztriasol sa na celom tele a
nevedel, čo skôr. Jasné, že chcel ochutnať jej ženské menu,
utrieť si ústa do obrúska z jej hebkej pokožky, ale on to mal v
hlave tak krásne naplánované, všetko postupne, nepodupať vzácne
chvíle, chcel sa rozprávať, hladkať dôverou, smiať sa
bezprostredným prejavom, popíjať bordó a vyfukovať dym do
spomienok. A ona na neho ako raketoplán pri štarte. Nevadila mu táto
extrémnosť, ale nebol na ňu pripravený. Vtedy sa ho dotkla, tam,
presne na to miesto ,o ktoré sa trel už dávno jej rukami, slastne
zastonal, z očí vyrobil štrbinku a oddal sa náruživému aktu,
postŕhaným šatám naposledy zamával boxerkami a keďže ona o
spodnej bielizne len tušila, že existuje, ležali zrazu nahí na
medvedej kožušine a plameň z krbu im obkresľoval kvapôčky potu,
tvrdosť bradaviek a poddajnosť morskej choroby do točiaceho sa sveta.
Bolo to divoké, spontánne a neskutočne krásne, s oblinami a krivkami
v lačných ústach, jedno klbko sťahov a potom len dychčanie do
hormónu šťastia. "Neskutočné" pomyslel si, inak volal sa Bazil a
jej vravel v duchu Zuna. Nikdy nezažil čosi podobné, on preferujúci
nehu a kamasútru zdĺhavej predohry, on, čo mal svoje rituály ako
dvojhodinová svätá omša. Odcudzoval rýchle, mrštné spojenie muža
a ženy len pre chvíľkové potešenie. Ale teraz, opojený nepoznanou
tinktúrou z rozdráždenej miechy, mľaskal ešte aj obtieraním
hemisfér o jej pach feromónov.
Cítila sa ako znovuzrodená, s doplnenou klímou na extrémne teploty,
ponaťahovala sa do vyprahnutých úst a roztopašne luskla prstami na
tekutú konzistenciu v neotvorenej fľaške. Bazil s vysmädnutými
bruškami prstov, ešte stále nasával vlhkosť odpočívajúceho tela.
Vtom sa ležérne narovnal do zástery z obsluhy, šarmantne odzátkoval
promile a klokotajúco nalial takmer po okraj. Zobrala si podávaný
pohár, cinkla ním o uspokojenie a nechala si jeho sladkotrpkú chuť
ustlať na podnebí. Potom len dva prúžky dymu hovorili za nich. Keď
označkovali popolník, ľahla si do jeho lona a nechala si ískať
vlasy, pokoj sa rozprestrel nad ich pulzom a vtedy prišla tá momentka,
keď sa cíti človek silný, pretože sa opiera o spriaznenú dušu.
Zrazu chceli rozprávať, obaja naraz, všetko, o zlomoch v živote, o
bezvýznamných veciach, o ľuďoch z ich pokrvného príbuzenstva, o
susedovom psovi, neochotnej predavačke, o ich nenaplnených
očakávaniach. A tak počúvali, skákali si do reči, pýtali sa, boli
ako malé deti a vzápätí ako filozofi z éry Homéra, boli natoľko
zanietení do nepoznaného pocitu, keď ten vedľa vás je akoby časť
vášho ja a až s ním tvoríte celok, že existovali len slovká
teraz, tu a ako dobre je na svete. Vtedy nevedome ju oslovil Zuna.
Pozrela na neho rozšírenými zreničkami a nechápala ako môže takto
pošpiniť ich intímnu zónu inou ženskou, ale hneď vysvetlil tento
neočakávaný zvrat priznaním, že on ju pozná len ako Zunu a ňou aj
navždy zostane.
Nadľahčil to vetou: "Vieš, pozostatky z predposlednej reinkarnácie."
Chytil jej dlane do svojich, zadíval sa von oknom a zašepkal: "Ty si
moja osudová žena. Si rebro z môjho tela, som duch z Tvojho ducha, si
tá, ktorú poznám od nepamäti." Jej nosné dierky zasmrkali do
jeho mokrých zreníc a keďže nespoznávala svoje rozcítené
spôsoby, odtiahla sa k stolu s chutnými kalóriami. Odľahčená o
bôľ svojho sveta, odpíjala si už z tretieho pohára a údila pľúca
s
labužníckym poťahovaním z bieleho filtra. "Zuna?" "Hmm?" "Ja
nechcem, aby si odišla" "Zase začínaš s cestou?" "POTOM, tento
význam príde, či chceš alebo nie, tak načo mu už teraz podsúvaš
naše súkromie, nezabudnuteľné hodiny? Ozaj, dám si na svoj dom
namontovať slnečné hodiny. Nechám mu voľné pole pôsobnosti a ono
ukáže svoju dobrú vôľu, nepáči sa mi, keď ho ľudia chytajú
do náramkových skleníkov." "Zuna, Ty tak úžasne táraš, ja Ti
verím všetko. Kľudne mi povedz, že vieš predpovedať budúcnosť, a
ja Ti poviem: Samozrejme, o tom by som si v živote nedovolil
pochybovať." Ešte mi rozprávaj. Vieš čo? Podaj mi ruku, musím
vidieť akú dlhú máš čiaru života." Zuna mu poslušne podala
ľavú ruku a čakala na verdikt jeho zistenia. Vedela, že jej čiara
je dlhá, ale po dvoch tretinách sa rozdvojuje a vytvára akési oko.
Presne také isté mala jej mama, mala... A nechcela počúvať o dlhom
a šťastnom živote, naprogramovala sa inak.
Skôr ako začal básniť svojou fantáziou, odtiahla dlaň a zaťala ju
v päsť. "Bazil a na chodidle nie je prilepená dĺžka života, že by
si skúsil skúmať tam?" To bola typická ona, ak ju niekto nachytal v
slabosti, už aj lovila v známych vodách úlovky na odpútanie
pozornosti. "Ty si myslíš, že keď sa niekto dožije deväťdesiatky a pritom už
od šesťdesiatky je z neho len troska, bez blízkych, s nechutnými
diagnózami, s pár eurami na prežitie, že žil do deväťdesiatky? Nie, on sa len
dožil 90 a tam je ten rozdiel. Načo sa zaoberať rokmi, keď sami
nevieme, aký budú mať obsah? Či to budú zdravo rodiace jablone,
alebo len vyschnuté pahýle privolávajúce požiar? Máš pekné meno,
zoberieš ma raz do Tvojho mesta? Do Bazileja?" "Zuna, Teba zoberiem kam
len chceš." "Vážne? Tak práve v tejto sekunde chcem ísť na Tvoju
hruď. Popestuj ma, možno sa chytím a Ty ma budeš už len obtáčať
vôkol Tvojej osi." Doťahovali sa a vymieňali si ľahkosť bytia. Bolo
to nevšedné stretnutie, s plným vrecom nálad a jednými sánkami
nezištného citu. Nepotrebovali sa jeden druhému zapáčiť, siahnuť
do vrecka afektov, či vyvolať údiv, boli spontánni ako ešte nikdy,
vraveli o takých útržkoch zo života, o ktorých si mysleli, že
dávno z ich z pamäti odskočili do nenávratna, alebo práve naopak,
chceli ich vykynožiť z pamäti a oni sa svojou odolnosťou sprosto
vysmievali. Padali slová ako hlavy z gilotíny za čias kata a tak s
vreckovkou tichého počúvania, utierali si kvapky vytekajúce z
otvorených žíl. Jedno vedeli už dávno a teraz sa o tom
presvedčili, bez toho, aby zostali spolu, budú už len akýmisi
polovičníkmi. A taká budúcnosť ich nelákala.

Večný pach hľadania
zmoknutý do drkotajúcej túžby.
Závan z vystlanej nory,
rev do ucha ilúzie:
Bazil už nevládze.
Opretý o machový kmeň,
oddychoval od prevísajúcej bolesti.

Zlomené krídlo
a príliš našponovaný ideál,
to bola Zuna.
Chrbtom vrastená do dreva,
stružlikala mŕtve slzy.
Hlava blúdiaca v podstate seba
a ruky natiahnuté
za sladkotrpkými černicami otázky:
Čo ďalej?
Vtom, vyrušená mravčími tykadlami,
obišla hrúbku stromu,
prsty zlepila miazgou odpovede
a z dlane vyrástla ďalšia.

Vychádzanie z tieňa,
drkot a rozštiepená kosť
stratené v tráve.
Aha, dubák a ukázala
na vydúvajúce sa lístie.
Pozri, srnka v húštine lásky
a objal ju.

 

Flávia