ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Multimediálna performancia

redaktor: rk 2010-05-31

 


Multimediálna performancia a súčasný tanec


V poslednej dekáde sa javisková performancie nesie v znamení kolaborácie performerov s programátormi. Výsledkom sú najmä interaktívne performancie, skúmanie schopností technológie ako rovnocenného partnera performera.
Umeleckou skupinou tvoriacou na základe týchto princípov je Recoil, v Copenhagene pôsobiaca skupina performerov. Bola založená v roku 2003 choreografkou Tinou Tarpgaard a skladateľom Pellem Skovmandom s úmyslom ustanovenia kolaboračnej platformy pre umelcov rôznych žánrov. V roku 2008 mala premiéru ich javisková performancia s názvom Body Navigation (obr. č. 6). Autorom choreografie bola Tina Tarpgaard, dizajn videozložky vytvorili Ole Kristensen a Jonas Jongejan,  Scénografický rámec zahŕňa dvoch tanečníkov a ich digitálne reprodukcie, obsahom je humorný a emocionálny obraz ľudských vzťahov. Založená na pravidlách a štruktúre hry, performancia otvára dialóg medzi mužom, ženou a ich digitálnymi „odtlačkami“, ktoré za sebou zanechávajú. Technologická stránka využívala infračervený zameriavací systém a interaktívne videoprojekcie.
 
Javisková performancia má svoje korene v radikálnom americkom divadle päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ktoré výrazne ovplyvnili režisérske osobnosti predchádzajúceho obdobia: Vševolod Meyerhold, Konstantin Stanislavski a Jerzi Grotowski. Krok k performancii, čiže podnet k zásadnému prehodoneniu samotných základov predstavení však udali avantgardní umelci, hudobníci a tanečníci.
V tejto súvislosti je zreteľný podiel a dôležitosť súčasného tanca v javiskovej performancii. Oslobodenie tela od zväzujúcich predpísaných figúr a tanečného oblečenia sa naplno  začalo v Spojených štátoch už v päťdesiatych rokoch myšlienkami a dielom Mercea Cunninghama.  V línii jeho nasledovníkov a žiakov tvoriacich v šesťdesiatych rokoch sa objavujú mená ako  Trisha Brown, Deborah Hay, Steve Paxton, Yvonne Rainer, David Gordon, Judith Dunn, Ruth Emerson, Meredith Monk a Lucinda Childs. V sedemdesiatych rokoch sa choreografi a tanečníci začali zaoberať konceptuálnym prístupom k ich tvorbe, idea stojaca za dielom nadobudla rovnaký význam ako jeho samotné prevedenie. „ Tanec bol využívaný na výskum zmyslu hmoty samotnej...“(14) 

Konceptuálny základ má aj pôvodne japonský tanec butoh – spoločný názov pre široký záber aktivít, techník a motivácií pre tanec, performanciu alebo hnutie. Za jeho zakladateľov sa považujú legendárny tanečníci Tatsumi Hijikata (15) and Kazuo Ohno. Zvyčajne ide o hravú a grotesknú obraznosť, tabuizované témy, extrémne alebo absurdné prostredia a tradične je predvádzaný s nabielo natretým telom a pomalými, výrazne kontrolovanými pohybmi. Nie je však presne určený štýl a môže byť dokonca čisto konceptuálny, bez akéhokoľvek pohybu. Počas renesancie butohu v osemdesiatych rokoch sa vykryštalizovala skupina Sankai Juku pracujúca som starými japonskými mýtmi. Vo svojich ranných prácach jej členovia vystupovali ako holohlavé biele postavy visiace na lanách z budov symbolizujúc prechod medzi životom a smrťou. Status butohu v súčasnosti je diskutabilný. Hoci vo svete je akceptovaný ako performancia, v Japonsku ostáva pomerne neznámym.

O aktuálnosti tejto pohybovej filozofie svedčí aj predstavenie vo Francúzsku pôsobiacej japonskej protagonistky Yum. Študentka klasického baletu, moderného tanca a butohu začala svoje sólové performancie v roku 2000. Ako členka Sennichimae Blue Sky Dance Club (/neo/Butoh tanečnej skupiny) sa objavila v ich performanciách  v Japonsku, Kórei, Francúzsku, Amerike, V jej sólových vystúpeniach sa prezentuje v nedivadelných priestoroch a improvizuje v galériách.
7.4. 2010 som mala v KASÁRŇACH/Kulturparku v Košiciach možnosť zhliadnuť je ponímanie butohu – tanca temnoty. Tanečná formácia obsahovala prvky tragickej japonskej histórie a pohrávala sa s analógiami metamorfóz miesta (jeho deštrukciou) a tela zmietaného vnútornými vášňami. Homogénnou súčasťou diela bola projekcia a efektný zvukový dizajn. Minimalistická scéna obsahovala len biele štvorcové pódium a projektor na strope miestnosti. Yum bola na pódiu už niekoľko minút pred samotným začiatkom  performancie, skrútená do klbka a obalená v jemnej bielej látke však pripomínala skôr akýsi zámotok, než ľudskú bytosť.  Počas nasledujúcich minút sa postupne tejto zábrany, obmedzujúcej ju v pohybe zbavovala, pričom choreografia vychádzala z princípov butohu, podľa ktorých má pohyb fungovať skôr ako externý/ interný činiteľ hýbajúci telom tanečníka, než súbor naučených úkonov.

Počas hodinu trvajúcej performancie vystriedala hlavná aktérka biele, červené a čierne šaty, a tieto farby udávali tón aj vizuálnej stránke projekcií. Obrazy projektované na podlahu javiska vymedzovali tanečnú plochu, útočili na performerku, zalievali ju krvou alebo ju chránili.
K zvláštnej tiesnivej, a zároveň všetky hranice bežného vnímania boriacej atmosfére prispievalo aj osvetlenie – v určitých momentoch fungovalo ako stroboskop, rozkladajúc pohyby tanečníčky na jednotlivé fázy.  Svetlo slúžilo aj na zmrazenie kľúčových výrazových bodov tanca, zastavujúc Yum vždy v istej expresívnej pozícií a ukazujúc ju exponovanú v ostrom svetle. Rovnako aj hudba, pohybujúca sa od rytmického elektra až k experimentom s vysokými a nízkymi frekvenciami, prispievala k vytváraniu predstavy novej reality, čistého umeleckého prejavu schopného uviesť diváka do stavu, v ktorom je zvlášť zraniteľný, a tým náchylnejší k nezaujatému vnímaniu diela. 


Performa

„Založila som PERFORMU, neziskovú interdisciplinárnu umeleckú organizáciu aby som ustanovila  osobitú platformu, bienále pre široký okruh performancií  vysokej úrovne, tvorenými vizuálnymi umelcami z celého sveta.“ (16) Pre RoseLee Goldberg je performancia dôležitým katalyzátorom vývoja umenia dvadsiateho storočia.  PERFORMA je jej dielom, spolu s kľúčovou knihou Performance Art: From Futurism to the Present (1979 & 2000), ktorá otvorila dvere štúdiám performancie a bola preložená do deviatich jazykov. Jej publikačná činnosť spolu sa kurátorskými aktivitami v The Kitchen (17) v neskorých sedemdesiatych rokoch menili pohľad verejnosti na živú performanciu ako vizuálne umenie.

PERFORMA bola založená v roku 2004 v New Yorku. Jej prvý ročník, PERFORMA 05 (3 – 21.novembra 2005),  poskytol program zložený z performancií, výstav, sympózií, filmových premietaní organizovaných spolu s konzorciom vedúcich múzeí, galérií, alternatívnych priestorov a nezávislých kurátorov. Toto prvé bienále zaznamenalo enormný úspech u kritikov aj spoločnosti a udalo nový štandard pre umiestnenie živej performancie v súčasnej medzinárodnej umeleckej komunite. Počas troch týždňoch trvania ho navštívilo viac ako 25,000 ľudí, ktorí naplnili viac ako 20 lokácií v New Yorku.
Druhá edícia, PERFORMA 07, obsiahla úctyhodné množstvo sto performancií, s priestormi rozšírenými na šesťdesiat miest . Boli tu okrem iných prezentované práce umelcov ako Allan Kaprow, Yoko ono, Isaac Julien, Vitto Acconci, Carolee Schneeman a Yvonne Rainer. 
Zaujímavým momentom bol re-make 18 Happenings in 6 Parts Allana Kaprowa. V roku 2006, pár týždňov pred svojou smrťou, autorizoval Kaprow toto nové vydanie založené na desiatkach originálnych strán hudby, pohybových záznamov, kresieb, textov a skíc z leta a jesene roku 1959. Výsledné dielo bolo prezentované pri príležitosti veľkej výstavy Kaprowovho diela v mníchovskom Haus der Kunst v jeseni 2006. Toto dielo a jeho prítomnosť medzi ostatnými performanciami otvorilo možnosti prehodnocovania vzťahu performancie k jej minulosti.
 
Ďalšie z akcií na PERFORME 07 boli Spoken Word Exhibition a Series of Spoken Word Retrospectives  Mathieua Copelanda. Týkali sa možností hovoreného slova v súvislosti s umením, pamäťou a výstavníctvom. Vzdialené a paralelné s tradičnou performanciou, Copelandov program integruje choreografiu vnímania jazyka. Tieto divácky náročné prezentácie navracajú performanciu späť k jej jadru a skúmajú krehký vzťah medzi divákom a predstavením.  Výstava pozostávala z hovorených umeleckých diel opakovaných zamestnancami galérie na vyzvanie divákov. Tieto diela, vymieňané ako gestá medzi dvoma ľuďmi, vytvorili prchavú výstavu, ktorá zmizla hneď ako boli slová vyslovené. Umelci podieľajúci sa na výstave boli: Vito Acconci, James Lee Byars, Nick Curris (aka Momus), Douglas Coupland, Karl Holmqvist, Maurizio Nannucci, Yoko Ono, Mai-Thu Perret, Emilio Prini, Tomas Vanek, Lawrence Weiner, and Ian Wilson.
Zatiaľ posledným ročníkom bola  PERFORMA 09. Z programu vyberáme niekoľko zaujímavých akcií. Prvým projektom je Without Sun Brodyho Condona (2006). Je to editovaná kolekcia „nájdenej performancie“, found footage videí ľudí nahrávajúcich sa pri ich psychodelických stavoch. Pätnásťminútové video bolo nasledované jeho performačnou reinterpretáciou v podaní tanečníčky Lindy Austin a herca Russela Edgea. Podnetnou je umelecká stratégia: použitie originálneho videa ako podkladu pre choreografiu a scenár, performerov simultánne opakujúcich gestá jednotlivcov, hercov zachytávajúcich hlasy a tanečníkov napodobňujúcich pohyby tela.
 
Druhým dielom je multimediálna performancia Lilibeth Cuenca Rasmussen The Present Doesn't Exist In My Mind and the Future is Already Far Behind inšpirovaná feministickými textami Valentine de Saint Point a Miny Loy,  reflektujúcimi minulosť, súčasnosť a budúcnosť vízií žiadostivosti, romantizovanej sexuality a zotročovania žien. Performerka vystupovala v bielom kostýme odhaľujúcom len tvár ruky a chodidlá. Ženské telo je projekciami integrované do architektonických štruktúr – virtuálnych kostýmov – ktoré si bielu hmotu tela podrobujú a uzatvárajú ju do čiar a mriežok. Týmto performatívnym  zobrazením umelkyňa popiera fakt, že architektúra je najmä mužskou doménou.
Ďalšou premiérou na PERFORMA 07 bola veľkolepá performancia Joan Jonas Reading Dante II inšpirovaná elementmi z Danteho  Božskej komédie, spájajúca videomateriál nakrútený v štyroch lokáciach – V kanadských lesoch, v New Yorku sedemdesiatych rokov, v ruinách okolo lávového poľa v Mexico City a v Taliansku. Ich spoločný účinok vytváral víziu Jonasovej vlastného „pekelného raja“.

 

Ivana Kohlhammerová
autorka je študentkou Akadémie umení v Banskej Bystrici
text je urývkom z jej bakalárskej práce "PERFORMANCIA – ŽIVÉ UMENIE"
(vedúci: M. Murin, konzultant: K. Rusnáková, oponent: R. Kitta)

 
 
použitá literatúra:

14) GOLDBERG, R. Performance (live art since the 60s) str. 160
15) Tatsumi Hijikata bol autorom prvého butoh predstavenie Kinjiki /Zakázané farby),  pojednávalo o problémoch pedofílie a homosexuality, 1959
16) RoseLee Goldberg, . [online]. [cit. 2010-04-11]. viď URL: <http://performa-arts.org/blog/who-we-are/letter-from-the-director/>
17) Umelecké centrum založené v roku 1971 manželmi Woodym a Steinou Vasulkovcami v Greenwich Village. Z účinkujúcich spomenie Philipa Glassa, Laurie Anderson, Petera Greenewaya a Cindy Sherman