ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Neriešim celosvetové problémy

redaktor: rk 2010-06-17

 

 

Niekto cestuje priamo z bodu A do bodu B. Si typ, ktorý radšej pôjde do B okľukou? Napríklad cez Ä? Na to, aby si bola slobodná potrebuješ obmedzenia?

Hm, neviem, nenávidím obmedzenia, dokonca aj tie prirodzené, ktorým sa nevyhneme... A áno, určite by som šla okľukou, nevediac, že si to komplikujem, pretože si často sama vyrábam problémy a vymýšlam hororové scenáre, spojené s obavami, ako to celé skončí, čo ma potom zbytočne spomaľuje a vyčerpáva... Bohužial si s tým zatiaľ neviem dať rady.


Na čom momentálne pracuješ? Plánuješ nejakú zaujímavú výstavu?
 
Výstavu nie. Som síce na dve skupinové „objednaná“, ale to je ešte dosť ďaleko. Inak je teraz akosi ticho - takže skúšam troška experimentovať, kreslím si a rozmýšľam čo ďalej. Z maľby som trošku unavená, potrebujem si od nej nachvíľku oddýchnuť.


Si absolventkou Fakulty umení v Košiciach. Na čo si za tie roky prišla? Aký má pre teba zmysel to, čo robíš?

Škola mi otvorila oči vo vnímaní umenia. Počas štúdia som sa snažila pochopiť o čo vlastne v tom umení ide a o čo ide mne. Čiastočne sa mi začalo vyjasňovať, keď sme boli pracovať v zahraničí. Uvedomila som si, že nemám chuť riešiť celosvetové problémy, ani „veľké“ myšlienky, kedže si žijem svoj každodenný život, chodím do práce, mučí ma stereotyp a nutnosť zarábať peniaze, stáram sa o domácnosť a v blízkej budúcnosti pravdepodobne založím rodinu. Kedže neustále riešim v duchu tieto problémy, začala som sa postupne cez hľadanie vlastnej identity a spomienky na detstvo venovať veciam, s ktorými sa bežne stretávam. To, čo robím má pre mňa veľký zmysel: filtrujem, hrám sa, unikám z reality, objavujem, som pri tom sama so sebou, pracujem na sebe, učím sa a snažím sa stále zdokonalovať. Všetko sa mi potom zdá pestrejšie.


Na tvojich maľbách je styčným bodom s realitou neraz dobre kamuflovaný autoportrét...

Často pracujem so svojím autoportrétom pretože:
1. keď sa snažím komentovať pocity ženy, mnohokrát neviem, či tam mám vymýšľať ako figurantku brunetku či ryšavku - nemá to pre mňa žiaden význam.
2. na autoportrétoch prezentujem svoje vnímanie a keď použijem ako hlavnú protagonistku seba, diváka takto nasmerujem. Nebude mať tak pocit, že zovšeobecňujem a nechcem ho ani o ničom presviedčať.
3. je dokázané, že každý kto maľuje, automaticky prispôsobuje portrét svojej podobizni - tak prečo to nepriznať úplne?


Nakoľko sa má mať výtvarník rád? Má myslieť aj na diváka?

Keď maľuješ autoportréty, nemusí to znamenať, že sa máš práve rád. Myslím, že výtvarník by sa mal mať rád aspoň do tej miery, aby bol schopný prezentovať svoje myšlienky a mať pocit, že by niekoho mohli aj zaujímať... Pri príliš nízkom sebavedomí človek asi nemá pocit, že by jeho názory mohli niekoho zaujímať, čo je niekedy veľká škoda. Na tom sa však dá pracovať. A keď vás niekto pochváli, hneď sa ide lepšie s „kožou na trh“ - to všetci poznáme.


          

 

Ako by si nazvala svoj štýl?

Môj štýl by som nazvala vývojový, lebo sa stále vyvíja...


Takže kde pramení košický výtvarný punk, ktorý tak úspešne stiera rozdiely medzi vysokým a nízkym?

V povahách košičanov.


Spolu s výtvarníkom Jožom Tušanom ste založili umeleckú skupinu hartworker.org. Ako by si ju definovala? Máte aj spoločné projekty?

Áno, udialo sa tak v spomínanom zahraničí, kde sme pracovali vo fastfoode a pokúšali sa popritom aj o nejaký „artík“ - z toho vtip hardworking – hARTworking. Pracujeme tvrdo a snažíme sa aj robiť umenie. Mali sme pár spoločných projektov, niekoľko videí i maľbu v Moravskej Galérii a tiež v Žiline, kde sme hartworkerov pochovali.


Znamená to, že hartworker.org je pochovaný a žije ďalej ako virtuálny zombie na nete? Alebo sa vám už nechce tvrdo pracovať?
 

Presne. Hartworkeri sú virtualni zombíci. Ale nemali sme to srdce definitívne ich zničiť. Pevne verím, že ešte ožijú... Pracujeme stále tvrdo, len obaja sme individualisti a dosť ťažko sa nám spolupracuje.


Čo je podľa teba choré na súčasnej vizuálnej kultúre? Čo je ešte živé a zdravé?

Trend sa akoby prispôsobuje väčšinovému vkusu – to vidno najmä na klipoch. Väčšina spevákov/speváčok stavia na tom, čo proste „fičí“ - polonahé fešandy, autá, krásna tvár... Prenáša sa to úplne všade, dokonca aj do zvučiek na reklamu, kde sú missky „naštylizované“ - toto mi fakt veľmi lezie na nervy a čakám, kedy sa toho ľudia konečne prejedia, pretože sa robia fakt výborné a zaujímavé veci, ale takmer sa k nim nemáte ako dostať, ak po tom nepátrate. Na to samozrejme, v uponáhľanej dobe, nie je čas. Tu som odpovedala aj na to, čo je podľa mňa živé a zdravé. Nemyslím si, že je umenie v kríze alebo niečo podobné. Internet mi umožňuje stretnúť sa s prácou, ktorú urobil niekto včera v Brazílii... Minimálne raz za tyždeň mám štastné zimomriavky z toho, aké skvelé veci sa robia a akí sú ľudia šikovní.

 

za rozhovor ďakuje Richard Kitta

(pôvodná verzia rozhovoru vyšla v časopise Dotyky 4-5, 2010)

 


Lucia Dovičáková (*1981) absolvovala Ateliér Súčasnej Maľby R. Sikoru. V súčasnosti sa venuje prevažne maľbe, príležitostne videoartu. Vystavovala doma i v zahraničí (Kunstverein v Heilbrone – Nemecko, Dom súčasného umenia v Zlíne, Galéria Cik-Cak v Bratislave a ďalšie). Žije a tvrdo pracuje v Košiciach. Viac na www.dovicakova.hartworker.org