ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Reutersdrámy

redaktor: Zk 2010-06-26

 

 

R e u t e r s d r á m y

Interview s výtvarníkom Radovanom Čerevkom

 

Si fascinovaný (nad)národnými konfliktmi, či napätím podporujúcim zbrojný priemysel, krajšie povedané - ich mediálne skreslenou podobou... Túto tematiku podporuješ aj samotným výrazom diela, ktoré často kreuješ na spôsob detskej hry – plastoví vojačikovia, autíčka, stavebnice, makety, „lacné“ papierové objekty...

V mojich predchádzajúcich prácach bolo jasne cítiť modelára. Vieš, ja som sa od útleho detstva hrával so stovkami plastových vojakov a keď som prvýkrát videl v televízii Stoneovu Čatu, tak som chcel okamžite napodobniť vojnu vo Vietname a tak som odbehol von a priniesol kopu tráv a rastlín, ktoré pripomínali stromy a vytvoril tak dosť realistický vietnamský prales s množstvom bunkrov skrýš a pozorovateľní. To čo som vtedy robil, bolo istým druhom modelárstva. Oveľa slobodnejším aj s možnosťou deštrukcie. Tá ventiluje kopec negatívnej energie, ktorú v sebe vystresovaný modelár za normálnych okolností dusí, zaujatý a napäto pohrúžený do drobnej práce, aby sa nebodaj nepomýlil. Modelárstvo je zároveň témou samou o sebe. Je to malý voodoo svet vo veľkom svete. Vytvoriť taký model je vlastne pokusom o zrekonštruovanie udalosti formou zmrazenej momentky. Má to čo dočinenia s mediálnym informovaním a aj preto sa mi tieto dva svety prirodzene prepojili. Napríklad, keď som v cykle Reutersdráma vytváral modely pomocou 3D plánikov agentúry Reuters. Agentúru som v rámci konceptu chápal ako výrobcu modelárskej stavebnice, ktorej som sa ako modelár – konzument a vazal mediálneho spravodajstva úplne podriadil. Zostavil som jej verziu reality ad absurdum.    

 

Aký máš vôbec názor na existenciu vojny a prítomnosť svetového vojnového stavu? Je tento fenomén z pohľadu histórickej hystérie nevyhnutný? Ide v prípade Iraku, či Severnej Kórei naozaj o kataklyzmickú hrozbu?

To si naozaj netrúfam hodnotiť a maľovať čerta na stenu vie hocikto. Keby som vyslovil názor o nevyhnutnej regulácii ľudstva, tak som za extrémistu. Prikláňam sa skôr ku pojmu konflikt civilizácií, ktorý je zároveň konfliktom veľkých náboženských zoskupení. Napríklad konflikt medzi Izraelom a arabským svetom môže pokojne trvať aj dalších 100 rokov a vyvolať 3. svetovú. Čo ja viem. Zároveň z pozície občana štátu, ktorý stále nemá problémy s migráciou, pozorujem Západnú Európu ako sa mohutne multikulturalizuje. Liberalizmus je síce ideál všetkých ideálov, ale nemusím byť Kotleba, aby som necítil bežnú obavu či nás to v budúcnosti nebude mrzieť. K tejto téme som sa vyjadril v rámci monumentálnej site specific inštalácie (die Blackade) priamo v centre EU v Bruseli. O severnej Kórei mám prichystaný jeden výstavný cyklus postavený na prekonaní izolovanosti tejto krajiny, a jej lepšej prezentácii v zahraničí bez toho, aby ma tým niekto poveril.

      

Je zaujímavé, že práve takýto hlas vychádza z  bukolickej „mierumilovnej“ krajinky akou je Slovensko. Nepripadajú ti tiché orálne mediálne vojny v našej krajinke ako forma istého rovnocenného teroru? Nie je to téma, ktorá je silnejšia, oči(ne)vidnejšia, možno dôležitejšia a príťažlivejšia aj pre diváka?

Mňa fascinoval odjakživa ten moment nasadenia života a vedomie toho risku a straty všetkého pre nejaký vyšší ideál. Koľko takých hrdinov sa premlelo dejinami. Z toho idú zimomriavky. Mám modrú knižku, ale ak by som si musel vybrať formu svojho skonu, tak asi s flintou v ruke, v nejakom boji za lepšiu vec. Vojna je hrozná, ale priťahuje ako magnet pozornosť okolitého sveta. My žijeme v relatívnom mieri, kde sa logicky väčšina nezaoberá problémami, ktoré sa jej netýkajú. Sme odolní a máme teplé papuče, na stole sú dnešné noviny, televízor je zapnutý a vybuchujú v ňom granáty. To nás charakterizuje. Ja chcem vypovedať práve za túto masu, prostriedkami, ktoré sú jej médiami naordinované. Potom sú tu angažovaní aktivisti, ktorý sú väčšinou z krajného politického spektra, hŕstka humanisticky orientovaných a nakoniec miestna politická garnitúra s jej politickými záujmami. Činnosť týchto ľudí by sme mali registrovať, pretože reálne ovplyvňujú náš život. „Teroristi“ u nás dosiahli svoje: ľudia si ich znechutene prestávajú všímať a im to zjavne vyhovuje.  

 

Si spoluzakladateľ „ďalekovýchodnej“ umeleckej skupiny Kassaboys. K vašim posledným výstupom patrí aj Kassaboys Museum v pražskej galérii NOD, kde ste vycerili svoju pravú (seba)ironickú tvár. Aké boli ohlasy? Rozmýšľali ste aj nad vlastnou inštitúciou, alebo je pre vás väčší fun parazitovať v zatuchnutých priestoroch napr. štátnej galérie?

Kassaboys je jeden vynikajúci projekt, ktorý ma veľmi naplňuje. Je v tom kopec srandy, dlhých špekulatívnych rozhovorov a nárazovej práce bez odpočinku. A keď sa vyliahne produkt, tak to vždy okázalo oslávime. Zároveň nespolupracujeme permanentne, máme všetci vlastnú prácu a vlastnú tvorbu a tak sú naše spoločné výstupy v rámci Kassaboys sviatkom. Mám jednoduchý pocit, že si spolu môžeme dovoliť viac a viac aj dosiahnuť. V NOD-e sme vytvorili kabinet kuriozít, ktorý bol zostavený zo zhmotnených dehonestujúcich výrokov Jána Slotu na adresu maďarov. Turul ako polodravec polopapagáj alebo výrok „To boli mongoloidné typy s krivými nohami a ešte škaredšími koňmi, dokonca koníkmi“ sme zostrojili ako náučnú dejepisnú mapu o pôvode, čím sme podčiarkli jeho démonizujúci charakter. Podobne rasovo lustrovali nacisti. České publikum zaujala už samotná bizarná forma exponátov a mnohí neznajúc politický kontext sa o nich chceli dozvedieť viac. K dovysvetleniu im okrem popisiek, ktoré boli vlastne úplnými Slotovými výrokmi slúžil aj kratučký text. Na Slovensku táto kolekcia ešte vystavená nebola a nik o ňu ani neprejavil záujem.

 

Akcia City lights gallery zhasla len celkom nedávno. Mestečko Kassa malo možnosť ožiť nevídaným spôsobom. Na svetelných pútačoch sa zrazu objavili čudesné i menej čudesné bilinguálne plagáty. Ako hodnotíš ako „kurátor“, priebeh a výsledok tejto pouličnej výstavy? Bude aj pokračovanie?

So Citylight gallery máme so spolukurátorom Tomášom Makarom jasný zámer vytvoriť špičkovú galériu vo verejnom priestore, orientovanú na súčasné vizuálne umenie. Preto to takto obšírne označujem, pretože vedenie EHMK Košice 2013, ktoré o využití citylightov rozhoduje, preferuje rozšírenejšiu koncepciu s možnosťou prezentácie, literatúry, architektúry, výsledkov rôznych workshopov a v neposlednom rade aj reklamných partnerov projektu 2013. Chápeme ich potreby aj pohľad na vec, ale tým sa identita galérie a kontinuita výstav s istým obsahom otupí. Chceli sme nadviazať na projekty Artwahl a Billboart Gallery Europe a vystavovať hlavne projekty so spoločensko – kritickým akcentom, ktoré verejnému priestoru svedčia. Po výstave National Pills na tému slovensko – maďarských vzťahov sme pozvali českú umeleckú skupinu Podebal, ktorá pre Citylight Gallery vytvorila slovenský remake projektu Flagelanti. Fotografie detí s tabuľkami odsúdencov na ktorých sú odkazy dokumentujúce naše zlyhania a zločiny počas totalitnej minulosti s dodatkom detí, že túto hanebnú vinu zdedia. Vynikajúca bodka za cirkusom okolo výročia 17. novembra.


za rozhovor ďakuje Richard Kitta

(pôvodná verzia rozhovoru vyšla v časopise Dotyky 4-5, 2010)

 

 

Radovan Čerevka (*1980) je všestranný výtvarník. Absolvent Ateliéru slobodnej kreativity 3D J. Bartusza na Fakulte umení TU v Košiciach. Momentálne je doktorandom na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave. Pracuje v rovine neokonceptuálneho umenia, vytvára objekty, inštalácie, skulptúry a videoart. Vystavoval doma i v zahraničí (Múzeum moderného umenia v Saint Étienne – Francúzsko, Kunstverein v Heilbronne – Nemecko, Galéria Jelení v Prahe, Múzeum Vojtecha Löfflera v Košiciach a mnoho ďalších). V roku 2008 získal 1. miesto v site specific súťaži Urban Impact pre Košice - Európske mesto kultúry 2013. Žije v Košiciach. Viac na www.cerevka.com