ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Antilopie básne - recenzia

redaktor: milk 2010-06-23

 

 

Kateřina Bolechová – Antilopa v moři k majáku daleko má

(Psí víno, edice Stůl, 2009)

 


Po prekvapivo sviežom debute Rozsvícenou baterkou do pusy z roku 2007 sa poetka Kateřina Bolechová hlási opäť. Opäť básnickou zbierkou, opäť v alternatívnom podaní českého Klubu přátel Psího vína, ktorý popri už dobre zabehnutom literárnom časopise Psí víno vydáva sľubné literárne počiny autorov, prevažne svojho okruhu, v edícií Stůl. Každopádne by bolo neuváženým krokom zmiesť zo stola nenápadne pôsobiacu knihu, ktorá s mierne “pošahaným“ názvom Antilopa v moři k majáku daleko má vystihuje (zámerne ne)vyvážený a z istého uhla pohľadu originálny prístup potenciálne zrelej autorky. Bol som úprimne zvedavý ako sa Kateřina vysporiada so svojou poetickou minulosťou. Tradičná komparácia umeleckého textu však môže byť nevďačnou úlohou alebo zavádzajúcim a neopodstatneným prístupom najmä pre tých, čo čítajú knihy ako na bežiacom páse. V tomto prípade som sa rozhodol neporovnávať. Na prvý pohľad je totiž zrejmé, že autorka má svoj identický rukopis; suverénne, a pritom nenásilne a prirodzene narába s vlastnou nanohistóriou - píše tak, ako vie. „Antilopa“ je teda evidentným, voľným pokračovaním „Baterky“.
Štyridsať básní písaných voľným, neviazaným veršom predstavuje opisy osobitého sveta, pardon, svetov, ktoré iba potvrdzujú axiómu, že za všetkým treba hľadať ženu. A to od intímnych výpovedí inteligentne “líznutých“ emancipovaným(?) postojom „Za každýho se večer desetkrát pomodlím / ale za toho hajzla ne“ (str. 21), až po snahu odtrhnúť sa od subjektu a prikloniť sa stroho a cielene ku konštatácii typu: „Edémová lýtka na čas švestek / v koši s návleky / vestibul nedělních návštev.“ (str. 15). Treba zdôrazniť, že pohyb medzi týmito dvoma pólmi prebieha v relatívne krátkom čase a čitateľ/divák sa môže stať priamym účastníkom zaujímavej a nečakanej oscilácie. Autorkin “VJ-ing“ je však znesiteľný; vznáša sa nad každou situáciou s dostatočným odstupom, dianiu akoby prenechávala vlastný priebeh. Prínosným je práve spôsob, akým Kateřina zapisuje a variuje okamžité a zažité. Jej básnický text je akoby scenárom k poetickým videoartom, krátkym sekvenciám preblikujúcim na relatívne malej ploche/obrazovke, ktoré je možné vnímať aj ako jeden holistický celok. Preto je možné otvoriť túto zbierku na akejkoľvek strane bez toho, aby čitateľ/divák stratil kontextuálnu niť. Zdravá dávka cynizmu a (seba)irónie, ktoré sú autorke blízke, dynamicky podčiarkujú, na určitých miestach dokonca prečiarkujú výsledný umelecký efekt. Bezmenná báseň na str. 9 je ukážkou zásadného prozaického naturelu poetky, a síce vystavania jedno-duchého nanopríbehu, ktorý v podstate nikde nezačína ani nekončí. Esencia poviedkovosti je “patrná v každém patře“ tu spomínaného paneláka, ktorý sa hmýri nevinnými šialencami. Enumerácia v básni zo str. 8, ktorou autorka zahlcuje banálny priestor, akým je kúpelňa je zas šikovným a vydareným celkom, v závere vypointovaným: „Neznám jiné místo / kam by se stěsnal celý váš život.“ Kateřina pokračuje podobnou “banalitou“ aj v básni Zátiší (str. 42), kde je však hranica medzi umeleckým záznamom a “čistou“ reprezentáciou tenká ako najtenší vlas a môže vyvolať tradičné obavy z toho, čo sa ešte dá považovať za umelecký prístup. Podobným no pochopiteľným riskom je aj „třískot poklic o sebe / vždyť víš / tak to dělávají děti / praskot bublin za víčky“ (str. 27), alebo báseň s názvom OK 766 (str. 29). Na inom mieste nás Kateřina zaskočí presnosťou či vtipnou kauzalitou: „Sázela stromky v lese / a náhle usazená / na židli ústavu...“ (str. 14). Avšak na tento prozaický lep sa dá poľahky naletieť; občas tak neumožní vnímať ucelenosť očakávanej syntaxe, ktorá s prózou nemá veľa spoločného a bežne rozbehnutý čitateľ/divák to môže veľmi rýchlo vzdať. Na druhej strane by sa to nemalo stať tam, kde s ním Kateřina otvorene komunikuje a sťažuje sa na život básnika: „A kdybych třeba jednou / úplně zobézněla do samoty / začnu chodit do hospody na rohu / budu psát na pivní tácky / a staří dělníci bez zubů / budou dělat / že mi rozumějí“ (str. 31). Existenciálny podtón v štýle „Sestro, zvažte mně, / já se pořád lekám“ (str.18) je jednou z esencií, ktorá je citeľná v pozadí celej doterajšej tvorby Kateřiny Bolechovej a za ktorou sa skrýva raz vlastná, inokedy cudzia, empaticky prispôsobená (auto)biografia: „něčí smrt blízká vlezla mi do huby“ (str. 22). O tom, že básnik je tu nielen preto, aby neúnavne zapisoval svoje (i)racionálne, možno univerzálne vnútorné pochody, ale aj tvorivo reflektoval okolitú neúnavne dobiedzajúcu realitu, svedčí práve filozoficko-štatistická Úvaha o lajně: „Běžkyně na protějším břehu / jakoby spolkla pravítko / či snad blokace SI skloubení / a řeka teče si / nic nalajnováno“ (str. 38).
Pochopiť tieto “antilopie“ básne, znamená vytušiť spôsob, akým autorka (de)formuje a nanovo vyhmatáva obojstrannú realitu. V časopriestorovom mixe spomienok a momentálnych stavov subjektu, kde sa natvrdo stretáva abstrahované predmetné s konkrétnym situačným (neraz vyjadreným priamou rečou), vzniká silný emočný náboj a jemné frekvencie, na ktoré sa treba naladiť: „uviděla jsem barevné dráty / a vzpoměla si na otcovo staré rádio / … / vypadalo hrozivě / ale celkem slušně hrálo“ (str. 30).
Dobré a sympatické je, že Kateřina zbytočne “nemluví“ - hneď v úvode vysadí na svojom dvorčeku astry, Marii Rottrovou aj sanitární keramiku (str. 7) a oboženie ich plotom, ktorý nie je nepreskočiteľný. Takže celé by to mohlo znamenať aj zámernú recesiu v rámci autorkinho estetického snaženia sa, ale… V kontexte slovensko-českej poetickej enklávy je Kateřina Bolechová živým zjavom a netreba jej držať palce(!) Už len preto, aby mohla ďalej písať – tak, ako vie. Zdá sa, že táto autorka je práve z tých, čo tvoria za každých okolností, no zároveň permanentne riskujú, že prídu o súčasného, hladom presýteného čitateľa/diváka. Už je to raz tak. Pre antilopu v mori je maják väčšinou to posledné, čo ju zaujíma.

 

Richard Kitta

(z pripravovanej recenzie pre časopis Dotyky)