ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

eNRARV2019SK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Žijeme banálne

redaktor: rk 2010-06-30

 

 

ŽIJEME BANÁLNE

interview s výtvarníkom Martinom Dernerom

 


Jedným z posledných experimentov boli aj tebou manipulované knižné objekty - „objet-trouvé“. Si knihožrút? Alebo prečo to „parafrézovanie“ buchlí? Čo je scenárom pre tvoje diela?

Knihožrút ani nie, ale knihy mám rád. Vychutnávam si ich aj ako čitateľ aj ako výtvarník - vizuálne. Ale to je práve to, čo som už spomínal. S knihami som začal pracovať preto, lebo som niektoré veci potreboval urobiť práve v tomto materiáli. Kniha ako objekt... Niektoré veci inak neurobíš. Ale väčšinou je to obsah či samotný názov knihy, ktorý inšpiruje. A zatiaľ ich takto vzniklo zopár, takže som sám zvedavý dokedy ma to bude baviť. Nie som typ, ktorý vydrží na jednom mieste strašne dlho. Venujem sa paralelne aj iným projektom.


Patríš k tým nespokojným grafikom, ktorí potrebujú väčší priestor a preto sa doň „tlačia“? Je pre teba umenie v ploche niekedy naozaj ploché? (Žeby v našich hlavách vznikali myšlienky 2D aj 3D?)

S tým označením „grafik“ sa veľmi nestotožňujem. Necítim sa byť prioritne grafikom, cítim sa byť hlavne výtvarníkom. V mojich veciach sa prejavuje grafické myslenie, ale nevenujem sa výhradne grafike. Grafika je pre mňa len technika, ktorou sa okrem iného tiež zaoberám. Keď vec – idea potrebuje byť urobená v 3D, tak hľadám možnosti ako ju tak urobiť. Netlačím veci do techniky, neznásilňujem (nezneužívam) techniku na niečo, na čo sa nehodí, ale hľadám ten najvhodnejší variant. Experimentujem s viacerými možnosťami.


Titulovanie, názov obrazu, sochy často inšpiruje, no môže aj dopovedať, alebo zámerne popierať samotné dielo. Do akej miery je pre teba ako výtvarníka dôležitý text? Je podstatný pre diváka? Je to nevyhnutné „HTML“ každého diela?

Zaujímavá otázka, keďže o tejto téme sa veľmi často nerozpráva. Akoby ostávala v súkromí ateliérov. Je to už taká samozrejmá vec, že dielo má názov. Aj keď aj dielo „bez názvu“ má už vlastne názov. Ale áno, myslím si, že v dnešnej preinformovanej dobe je názov často dôležitou súčasťou diela. Mne sa stáva veľmi často, že potrebujem zadať to HTML, ako vravíš. Mám to rád a zvykol som si to robiť už pri prvom nápade. Asi je to tak, že keď na niečom pracujem, tak názvy vznikajú samy od seba. Robím si pracovné názvy vecí, ktoré mením podľa toho, ako sa práca vyvíja a ako vznikajú ďalšie. Nesnažím sa všetko dopovedať, doilustrovať, ale skôr, ak to vec potrebuje, tak ju podporiť názvom. To je ale môj osobný prístup. Neplatí to všeobecne, lebo napríklad dobrú maľbu, tak ako ju vnímam ja, si viem predstaviť aj bez názvu.


Spomínal si, že sa venuješ aj iným projektom. Na čom momentálne pracuješ?

V apríli som otváral svoju samostatnú výstavu v Bratislave v Galérii Cypriána Majerníka, ktorú kurátorovala Alena Vrbanová pod názvom „Žánre“ a minulý týždeň som sa vrátil z Porta, kde som bol otvoriť svoju ďalšiu samostatnú výstavu pod názvom „Žiletkou“.
V súčasnosti pracujem na už dlhšie rozpracovanom cykle vecí, ktoré pracovne volám „komentáre“. Komentujem rôznymi spôsobmi privlastnenú realitu cez rôzny obrazový materiál. Najbližšie pripravujem ďalšie malé objekty na výstavu „Socha a objekt“.
Popri svojej tvorbe sa ešte venujem grafickému dizajnu a pre produkčnú spoločnosť Artileria sa graficky podieľam na príprave DVD k filmu Osadné, ktorý táto spoločnosť vyrobila. Súbežne s týmto projektom pracujeme spolu s Ivanou Laučíkovou na novom a zároveň prvom slovenskom odbornom časopise o animovanom filme s názvom „Homofelix“, ktorého grafické riešenie je v mojej réžii. Ten by mal byť hotový v júli tohto roku.


Čo núti umelca vystavovať? Kto núti teba? Je v dobe internetu rozumné, ekologické a vôbec slušné ísť do kamennej galérie a pozrieť si výstavu za 1,- €?

Výtvarné umenie je na pozeranie ako stvorené a preto je dobré, aby to čo vytvoríme niekto videl a na to sa samozrejme dá využiť aj priestor internetu. Nie všetko je však prezentovateľné na internete. Väčšinou to plní informatívnu úlohu, no pre niektoré projekty je práve internetový priestor ako stvorený. Je veľa projektov, ktoré internet využívajú na maximum a ktoré nemajú šancu byť odprezentované v klasickej kamennej galérii.
Ja to vnímam veľmi slobodne, nemám vôbec výhrady k internetu. Je tu a je perfektný. Napriek tomu vždy odporúčam zájsť do galérie a zažiť umenie naživo a využiť aj možnosť „dotknúť“ sa ho.


„Dotyk“ z roku 2008 je vzorovou ukážkou toho ako nemusí ísť o náhodné stretnutie techniky linorytu a počítačovej grafiky „na operačnom stole“. Vo výraze si sa snažil o prepojenie klasického média so súčasným, možno už tiež klasickým... Aký je tvoj názor na digitalizáciu vo výtvarnom umení?

Musím ťa poopraviť. Táto grafika nemá nič spoločné s digitálom. Priamo nadväzuje na moje materiálové spracovávanie kníh a tie robím zásadne ručne, bez použitia počítača. Pri práci na tomto linoryte som len použil tú istú metódu ako pri vyrezávaní mojich kníh. Ale chápem, že je tam zjavná podobnosť s digitálnou grafikou, lebo z mojich kníh majú ľudia tiež pocit, že ich robím pomocou počítača či nejakých strojov. Nedávno sa ma Otis Laubert pýtal, že kde si ich dávam vyrezávať a pritom si každú knihu poctivo odsedím za stolom so svojim rezacím náradím.
Digitálne technológie alebo hociktoré iné, všetko sú to len technológie. Sú to formálne prostriedky na zhmotnenie našich ideí, nápadov a ako také nás svojimi možnosťami aj obmedzujú a tak si z nich vyberáme tie, ktoré nám najviac vyhovujú. Digitalizácia je hlavným znakom našej doby, tomu sa netreba brániť, ale ani zavrhovať staršie už archaické technológie. Každá technika má svoje čaro, ale dôležité je jej správne použitie – využitie.


Nemáš pocit, že v súčasnosti je ready-made, teda umelcom privlastnený a použitý objekt, ľahko zneužiteľný a samozrejme aj zneužívaný? Nejde o extrémne a vedomé zjednodušovanie problému? „Speed of life & death“?

Máme vždy možnosť voľby a v takom rýchlom svete akým dnešný svet je, existujú možnosti výtvarného vyjadrovania sa aj prostredníctvom takej formy ako je napríklad ready-made. Preto si nemyslím, že len takáto forma výtvarného prejavu je zneužiteľná. Je to otázka kultúry jedinca – umelca. Keď si vezmeš napríklad maľbu, tak veľmi rýchlo v nej nájdeš veľkú skupinu ľudí, ktorí si z nej urobili prostitútku a doslova „vyrábajú“ otrasné veci. Preto úprimnú výpoveď cez akékoľvek médium si ja osobne vážim a cením.


Si kontinuálny umelec? Nadväzuješ nejakým spôsobom na tvorbu starších kolegov? Dnes je totiž bežnou praxou tvoriť nič z ničoho, v akomsi „prevrátenom vákuu“. Na druhej strane, jedným zo znakov kreativity je aj určitá nepredvídateľnosť, non-konformita...

Snažím sa ísť svojou vlastnou cestou a mapovať svoj terén. Napriek tomu si myslím, že každý na niečo, niekoho, nadväzuje. Vždy z niečoho vychádzame, niečo nás inšpiruje, ale naša prirodzená výtvarnícka vlastnosť je snaha odlíšiť sa od našich vzorov a ostať originálom. Ak sa na to pozriem z tohto uhla pohľadu, tak som kontinuálny umelec. Vo svojej tvorbe sa tiež snažím pracovať kontinuálne. Keď som bol mladší, mal som pocit, že som najoriginálnejší na svete, ale dnes, keď moja suma poznania je o niečo väčšia, uvedomujem si práve túto kontinuitu, ktorú máš na mysli.


Ponorenie sa do obrazu, koncentrácia je možno čoraz zriedkavejším javom. Nesie obraz ešte nejaké posolstvo? Alebo sme v negatívnom zmysle iba svedkami ďalšieho ikonoklazmu?

Môj osobný názor je, že dobrý obraz vždy dokáže niesť posolstvo. To ma netrápi. Verím v dobrých výtvarníkov. Problém nie je obraz. Je to otázka, ktorá sa týka diváka a jeho vnímania konkrétneho obrazu. Keď sme vraveli o rýchlej dobe, tak to, že sa na to pýtaš je len dôsledok toho, že z tej záplavy umenia môžeme mať niekedy takýto pocit. Poznáš to, keď sa napríklad pri rýchlej chôdzi mestom na chvíľu zastavíš? Odrazu lepšie vnímaš svet okolo seba, vieš sa lepšie vžiť do situácií, ktoré pozoruješ. Tak je to aj s obrazom.
 

Aké má podľa teba postavenie „banalita“ (či už témou alebo spracovaním) v súčasnej grafike? Niektoré z tvojich grafík pripomínajú reklamný plagát... K čomu pozývaš diváka?

To vieš, aj banalita má nárok na život. Veď veľké myšlienky nevravíme každý deň. Niekedy žijeme úplne prozaické - banálne situácie a tie sú tiež hodné pozornosti. A z tohto pohľadu sú pre mňa veľké aj banálne veci. Občas máme chuť aj zavtipkovať si...


za rozhovor ďakuje Richard Kitta

(plnú verziu rozhovoru nájdete v najbližšom čísle časopisu Dotyky)

 

 


Martin Derner (*1973) absolvoval VŠVU v Bratislave a študijné pobyty na Akadémii Sztuk Pieknych v Poznani (PL) a na University of Newcastle upon Tyne (GB). Jeho doménou je voľná grafika, kresba, maľba ale aj tvorba netradičných výtvarných objektov. Patrí ku generácii slovenských grafikov, ktorí sa pohybujú v rovine neokonceptuálneho umenia. Vystavoval doma i v zahraničí, jeho diela sú zastúpené v domácich a zahraničných zbierkach.