ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Smrť a lož (1)

redaktor: Zk 2010-07-26

 

 

Pred časom sa Bondy - ateista, a myslím, že úspešne, pokúsil doviesť spor náboženstva a ateizmu k vyhroteniu práve tým, že tieto pojmy zredukoval na ich rezultáty, viac-menej poetické. Ak ateizmus dovedieme k jeho absolútnemu vyhroteniu a prestaneme sa chlácholiť antropocentrickými ozmysluplňovaniami takéhoto bytia, ostane nám v rukách jeho nezvratný dôsledok: SMRŤ. O nič láskavejší nie je pán Bondy k svojmu dávnemu sokovi - náboženstvu: tvrdí, že hoci v náboženstve vskutku antropocentrické teórie prekročíme vágnym teocentrizmom, zachraňuje nás práve len tá vágnosť (lebo aj teocentrizmus je v podstate teória nevyliečiteľného antropocentrizmu, hoci očividne maskovaného), vyplývajúca zo zbabelosti pozrieť sa drsnej, bezútešnej pravde do očí priamo - ateisticky. A tak aj príčinou aj dôsledkom teizmu je LOŽ.
Volíme medzi Smrťou a Lžou. A podľa Bondyho (a aj podľa nás) je voľba smrti predsa len poctivejšia, aj keď strašná, ako voľba lži.
 

Keďže sa nádejam byť veriacim, nemôžem zaprieť istú márne skrývanú škodoradosť nad biednym koncom ateizmu, ktorý mu prisudzuje ateista skutočne reflektovaný a dôveryhodný - nad jeho Smrťou. Viem však, že ak pán Bondy neváhal takto vyhrotiť svoj vlastný svetonázor, právom očakáva, že sa rovnako tvrdo postavíme my veriaci, k svojmu. Takáto tvrdá skúška nás určite čaká, tu by som však chcel pripomenúť aspoň pár nesystematických úlomkov téz, ktoré by sa, myslím, mali pri takejto práci zobrať do úvahy zo strany teistov aj ich protivníkov.
Pri riešení problému, či dôsledkom ateistického stanoviska je Lož, treba pripomenúť ľudové porekadlo: Aký začiatok, taký koniec. Treba hľadať pôvod náboženstva, prvý religiózny zážitok. Ako vzniká? Je isté, že náboženstvo vznikalo či vzniklo v "ľudstve" striktne rovnako ako v jeho časti, v človeku. A toto treba skúmať. Je známe, že Lož je vždy dieťaťom strachu, je to milosrdná lož, vyplývajúca z nepokoja, neistoty, neznalosti, teda vždy z niečoho, v čom je prítomná nejaká forma strachu či obavy. A takto negativisticky, prinajlepšom teóriou kompenzácie nejakého nedostatku popisujú vznik religiozity v dejinách ľudstva naši milí ateisti. V skratke: báli sme sa búrky a v dôsledku toho vznikol svätý František. Vznik nábožensrva je však zasypaný takou hromadou času, že všetky o tom pojednávajúce teórie to zneužívajú na fabrikovanie najľubovoľnejších konštrukcií, ktoré ako hypostazované želania podporujú ich samé: tautológia priam ukážková. Najprávoplatnejším dôkazom by bol, podobne ako inde, aj v tomto prípade experiment. Je však vôbec možné tú "udalosť" vzniku náboženstva nejako rekonštruovať? Istá možnosť by tu bola. Ja sám ju považujem za právoplatnú, hoci jej krajná naivita ma núti poprosiť o maximálnu zhovievavosť čitateľa, o jeho duchovnú hravosť. Neraz som si všimol, že mnohoraké tisícročné dejiny ľudského konania (výtvarného umenia, logiky, filozofie a pod.) som objavil nejako vkomponované do dejín svojho krátkeho života. Hoci bez teórie, v praktických postojoch mysle som v ranom detstve prechádzal obdobím mytológie, neskôr cez prírodnú antiku s objavovaním prvých zákonitostí a pokusov o systematický svetonázor k mládeneckej patristike a scholastike, keď mi bolo všetko jasné, ďalej k pubertálnemu renesančnému voľnomyšlienkárstvu, potom k voluntarizmu a kritike čistého rozumu ranej dospelosti, až po vedecký empirizmus a nakoniec filozofickú skepsu, ktorá korešponduje s rozpačitosťou filozofie posledného storočia. Je to všetko nesporne iba básnická paralela, najpodstatnejšie však je, že nás môže priviesť k myšlienke: Ale čo ak v "ľudstve" niekedy dávno vznikla religiozita podobne, ak nie rovnako, ako nedávno u mňa... Čo ak je predsa len možný experiment? Je nelogické predpokladať, že ako u homo sapiens dochádza k religiozite dnes, rovnaký obsah v inom rúchu mala religiozita homo sapiens niekedy dávno? (Ak je navyše pravdivá téza, že IQ človeka spred mnoho tisíc rokov a IQ nášho bolo na základe výskumov opracovania kamenných predmetov zistené zhruba rovnaké, také, akými človek disponuje dnes. Že hoci sme dnes nahromadili kvantum poznatkov, tvorivosť potrebná na vynájdenie kolesa musela byť aspoň taká, ako pri súčasnom nahromadení množstva poznatkov bola potrebná na vynájdenie teórie relativity. (Mnohí z nás, keby žili od narodenia v dobe kamennej, by nevymysleli ani kamennú ihlu.)
 

Myslím, že je dôvod predpokladať istú súvislosť medzi "prvým" religióznym postojom v ľudstve a vo mne. Aký bol môj prvý religiózny zážitok, čo pre mňa znamenal? Za svoj prvý religiózny zážitok úplne bezpečne považujem moment, keď som sa po prvýkrát v živote na chvíľku absolútne prestal báť: absurdity žitia, zániku. Keď som nevýslovne šťastne rozpoznal v zmätku sveta úžasnú zázračnosť, nezvyčajnosť, niečo vznešené, hodné existencie. Keď som pocítil, nevedno odkiaľ, odvahu VŠETKO prekonať, prekročiť aj sám seba, ďaleko do neznámeho lákavého svetla, keď som prežil istotu.
Takto vzniklo náboženstvo u mňa, nie zo strachu pred ŠtB či smrťou, nie ako milosrdná lož o búrke. Bol to poprvýkrát prežitý koniec strachu. Koniec strachu u mňa religiozitu (ako súbor psychofyzických postojov) predchádzal. A veru sv. František sa búrky nebál (hoci tomu s. Engels neuveril), on ju miloval, hoci k nej a vesmíru pociťoval bázeň, akú nájdeme aj v žalmoch. Je to však adekvátny postoj voči mohutnosti, úctyhodnosti a nezvyčajnosti existencie kozmu, bázeň je vznešené vzdanie úcty, a nie zbabelý strach, ktorý plodí lož. A toto treba rozoznávať, ináč sa dopustíme neodpustiteľného vulgarizmu v takej vážnej problematike.
Nedá sa súhlasiť ani s tým, že náboženstvo vzniklo na základe podvedomého strachu zo straty ako takej: straty života, príjemností a pod., keď práve ono vzdávanie sa či stratu dokonca neraz explicitne požaduje a samo seba tým podmieňuje. Náboženstvo je odvážny krok do neznáma, opus[tnie statickej istoty vlastnenia v prospech istoty mimovlastnenia (viď napr. Ježišove negatívne podmienky: kým zrno nezomrie, kým nebudeš mať v nenávisti svoj život, svoju dušu, seba samého a pod.)
Nedá sa však, a pre obhajobu náboženstva (čo ani nie je užitočné), popierať, že lož ako produkt strachu vždy viac či menej participuje na náboženskom cítení ľudstva aj na jednotlivcovom religióznom zážitku. Nejestvuje však nijaká ľudská aktivita, kde by sa táto nešťastná lož nevyskytovala - architektúrou počínajúc a filateliou končiac. V ničom nie sme dokonale odvážni a nebojácni. Zbavovať náboženstvo, o ktorom si myslím, že je produktom práve odvahy ducha, tohto sebaklamu, ktorý je jasne psychologicky pochopiteľný, a očisťovať sa od neho je nevyhnurné. Je to otázka života a smrti náboženstva, s ňou stojí a padá. Religiózne zážitky zapríčinené strachom skutočne nie sú religiózne.
 

Je mnoho otázok, ku ktorým sa náboženstvo musí postaviť odvážne a ísť až na pokraj pojmov. Najmä v poslednom čase sa my teisti oháňame rým, že na rozdiel od ateistov veríme v jasný a konkrétny "zmysel" života a sveta, že TOTO všetko je presne a formulovateľne zmysluplné. Ak ale na jasnú otázku, aký má existencia "zmysel" a význam, sme schopní nájsť svoju odpoveď, "zmysel" artikulovať, dostávame sa do neprekonateľnej apórie. Tento "zmysel", hoci by sme ho kládli do "cesty zdokonaľovania" či nejakého vzdialeného absolútna, je náš nevyhnurne antropo- či egocentrický, a tak sa stáva nedokázateľným postulátom (rovnako ako bezzmyslovosť). Je pochopiteľné, že TOTO "ozmysluplňovanie" vyplýva z pozitívnej a prirodzenej túžby svoju existenciu v TOMTO zvláštnom svete ukotviť, no aký to má všetko konečný "zmysel" - to je nerozriešiteľné. "Zmysel" sveta sa mení, vyvíja a rastie so mnou. Je tu však nejaká kotva, istota, ktorou by sa dal filozoficky asi nelegálny pojem "zmysel" existencie nahradiť: zážitok hodnoty. Istota hodnoty existencie, žitia. Hodnota však v tomto prípade nie je pojem statický. Hodnota nie je, ale hodnota sa stáva. Je to sebaprekračovanie do žiarivého neznáma. Autotranscendencia. 
 

(pokračovanie)