ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Smrť a lož (2)

redaktor: Zk 2010-07-26

 

 

Úplne iný je problém "hodnotnosti" niečoho, má však s "hodnotou" styčné body. Verím, že otázka hodnotnosti či bezcennosti povedzme primitívneho polyteizmu sa môže riešiť iba takto: všetko, čo sme schopní použiť ako stavebný prvok pri stavbe vyššieho celku, svoju hodnotu "realizovalo" (aj keby pritom samo zaniklo). Ten vyšší celok musí byť znovu použitý pre emergentnú (aby bolo jasné) stavbu ďalšieho - inak sa znehodnotí, prestane byť hodnotný. Ak teda z polyteizmu povstal monoteizmus, polyteizmus bol "zhodnotený" a je týmto hodnotný, hoci už neexistujúci - dosiaľ. O zážitku hodnoty nejakej vlastnej životnej aktivity, ak ju prežívam, jednoducho nemôžem pochybovať, aj keď ju nemusím formulovať, no inak je všetko "mimo mňa" z hľadiska hodnoty prázdne ako aj naše dnešné presvedčenie, môžem to však zhodnocovať použitím v sebaprekračovanie, či keď sa samo stane prvkom vyššieho celku. Zmysel či nezmysel existencie sú nedokázateľnými postulátmi, naviac vo svete, ktorému vôbec nerozumiem. Jednoducho sa žije.


Veľmi dôležitou otázkou náboženstva ostáva "problém" osobného Boha, ako v neho veria napríklad kresťania. Prečo "osobný", prečo mu hovoríme TY? Pretože je, nech by sme ho koncipovali akokoľvek, naším priateľom a parmerom. Ak ma bolí zub, je to fakt ontologicky konkrétny, a nie vnútorný či vonkajší, a mne je v skutočnosti úplne jedno, či ma bolí vo vnútri či vonku. Tá bolesť jednoducho je. Toto všetko tu, vrátane mňa, mi však môže byť axiologicky blízke či vzdialené, vlastné či cudzie. Je to otázka postoja. Čím viac sa s "týmto tu" dostávam do priateľského kontaktu, tým viac sa k tomu približujem, až sa s tým bytostne stotožňujem (ako veria mystici) a naopak. Svet sa takto stáva alebo cudzím, teda vonkajším, alebo priateľsky vlastným, vnútorným. A tak je "svet" vo vývoji, takto môžem svojím postojom svet radikálne a skutočne meniť od vonkajšieho k vnútornému. Otázka o ontologicky vnútornom či vonkajšom je čisto technická a je úplne jedno, ktorý z týchto pojmov prijmeme, pretože v tomto zmysle neznamenajú nič. Ak sa tento "vonkajší svet" či "vnútorný prelud" procesujú v zákonitostiach slobodnej zodpovednosti či úplne inak, potom práve toto procesovanie a jeho charakter sa stávajú jedinou kvalitou, jedinou definíciou sveta. A len poznaním tohoto (a nie rozdeľovaním na vnútorný a vonkajší) sa dá niečo robiť aj s problémom boľavého zuba. Aj s problémom religiozity.


V spore medzi ateizmom a teizmom sú niekedy ateisti ochotní blahosklonne uznávať, že náboženstvo je možno prirodzenou potrebou človeka (čo vraj dokazujú rôzne psychologické skúmania), niečím nutným pre duševné zdravie a pod. V tejto veci je však ateistom aj nám zrejmé, že ak by aj náboženstvo bolo potrebným pre zdravý život, tým je uznaná jeho oprávnenosť, nie však pravdivosť. Ako môžu byť oprávnené milosrdné lži pacientovi? Vidieť v náboženstve potrebu je trójskym koňom v našich radoch. Náboženstvo nie je potrebné pre normálny život! Je to nadpotreba a z hľadiska biosu celkom nadbytočná, pretože si vyžaduje mnohú namáhavú prácu, duchovné riziko a neraz aj samotné popretie normálneho a zdravo existujúceho biosu. Náboženstvo je dobrodružstvo a duševný luxus, za ktorý sa draho platí.
Nakoniec, pre rozptýlenie, ešte také krátke vyznanie viery: Verím, že TOTO TU VŠETKO sa môže stávať Slovom. Logos, ktorý k nám hovorí, oslovuje nás, ak chceme počúvať, a my svojím životom odpovedáme, vstupujeme do dialógu. Realita nie je inertná, nie je to predmet, je to živé slovo. Svojím konaním odpovedáme slobodne. Všetko je nekonečný zázrak, živé slovo, ktoré povstalo z ničoho, nesubstančná prázdnota v úchvatnej podobe tejto skutočnosti. Ani hmota, ani duch, z ničoho všetko toto tu. Verím, že na počiatku toho zázraku bolo niečo nevýslovne pozitívne, čo nazývame láskou. A toto môže ako princíp procesovania sprevádzať tento svet, čím dáva možnosť pozitívneho eschatu. Na konci nebude dokonalosť ako stav. Dokonalosť je dokonalé zrušenie prekážok, ktoré brzdia našu rýchlosť k niečomu, čo možno nazvať svetlo. A táto sprevádzajúca nekonečná radosť nie je strnulý kŕč, je to, ako keď sa začneme radovať a radosť sa stupňuje vždy, bez konca. Dokonalosť nie je - nie je to vec dokonaná. Ako povedal veľký básnik: "Dokonalý koniec je absolútna rýchlosť, ktorou sa duša rozpínavo rúti do nekonečnej priepasti božieho objatia a ten pád nikdy nenarazí na koniec". Z konca sme povstali. Toto, v čom sme, je ešte vždy čiastočne ukončené, vymedzené, konečné. Smerujeme k počiatku, tam sme ešte nikdy neboli... Práve vznikáme!
V spore náboženstva a ateizmu existuje iba skúsenostný dôkaz. Dobrodružstvo náboženstva je ako skok do neznámej nádeje. A ak bude márny a dopadneme na neúprosnú ateistickú Smrť, aspoň sme si vyskúšali všetko pekné. A bez Lži.


Marcel Strýko
Medzi smrťou a lžou, ed. E. Groch, 1996., úryvok


 

 

Marcel Strýko (1955-1994)

filozof, maliar, hudobník a spisovateľ

Ako mladý človek veľmi intenzívne prežíval revoltu proti sociálnej a politickej lži. Na kabáte odznak s písmenom Z – ako neúplný akronym jeho motta: „Za vlastný život“. V r. 1978 založil hudobnú skupinu Nace, pre ktorú písal texty piesní; spočiatku používali aj meno Lesní speváci. V 80. rokoch sa zoznámil v Prahe s okruhom filozofov a teológov, ktorí organizovali bytové prednášky a semináre. Navštevoval prednášky M. Machovca, M. Balabána, stretol sa i s kardinálom Tomáškom; spriatelil sa s Egonom Bondym. Participoval na vydávaní literárnych samizdatov. Jeho obdivuhodné filozofické dielo vyšlo až po jeho smrti. Po angažovaní sa v spoločnosti ľudí okolo Charty 77, pracoval od roku 1987 ako traťový robotník na železnici.