ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Dmitrij Šostakovič

redaktor: sk 2010-07-31

 

Už od detstva bol nadaným hudobníkom a prejavoval sa ako zázračné dieťa. V roku 1919 ho ako trinásťročného prijali na konzervatórium. Šostakovičova pozícia v Sovietskom zväze bola tak trochu „schizofrenická“. Napriek tomu, že sa netešil priazni komunistickej strany, napriek formálnemu odmietaniu jeho hudby po roku 1936, kedy po premiére opery Lady Macbeth Stalin vyhlásil, že je to len „chaos namiesto hudby“, a napriek zoznamu jeho diel, ktoré sa nesmeli uvádzať, patril k vysoko váženým umelcom a bol často vysielaný na Západ práve ako reprezentant ruského umenia a kultúry. V rokoch 1950–1952 dokonca dvakrát získal Stalinovu cenu spolu so značným obnosom peňazí na predmestí Moskvy. Rok 1936 predstavuje v jeho tvorbe výrazný medzník oddeľujúci „experimentálnejšiu“ tvorbu z predošlého obdobia od „konzervatívnejšieho“ prejavu podriaďujúceho sa navonok diktátu strany. Po vojne sa možno i preto viac sústreďuje na komornú tvorbu, ktorá nebola až tak „na očiach“ ako tá symfonická.


V roku 1950 sa v Lipsku konali oslavy pri príležitosti uplynutia 200 rokov od úmrtia jedného z najväčších géniov dejín hudby J. S. Bacha. Do Lipska bol zo Sovietskeho zväzu vyslaný i 44-ročný Dmitrij Šostakovič, ktorý patril po
2. svetovej vojne k najprominentnejším ruským skladateľom. Ako porotca súčasne prebiehajúcej klavírnej súťaže tu spoznal 26-ročnú klaviristku Tatianu Nikolajevovú, ktorá bola na súťaži pripravená zahrať ktorékoľvek zo 48 prelúdií a fúg Temperovaného klavíra a súťaž vyhrala. Medzi skladateľom a klaviristkou tak vzniklo celoživotné priateľstvo a práve Nikolajeva významným spôsobom inšpirovala vznik 24 prelúdií a fúg op. 87 a zaslúžila sa o jeho uvádzanie na ruských a po páde komunizmu i na medzinárodných koncertných pódiách. Opus 87 tvorí najdôležitejšiu súčasť Šostakovičovej klavírnej tvorby. Dielo, pôvodne zamýšľané len ako séria polyfonických cvičení, predstavuje v konečnom dôsledku ucelený, takmer 2,5-hodinový klavírny cyklus, pre ktorý je príznačná rozmanitosť štýlov a kompozičných techník. Voľba skomponovať cyklus prelúdií a fúg nebola náhodná. Podstatou týchto hudobných žánrov je ich hudobná abstraktnosť, umožňujúca Šostakovičovi vyjadriť hlbšie vnútorné myšlienky a mohla pre neho znamenať ideálny spôsob úniku pred obmedzeniami socialisticko-realistickej kultúrnej politiky. Šostakovič začal cyklus komponovať hneď po návrate do Moskvy a dokončil ho v rekordne krátkom čase. Na diele začal pracovať 10. októbra 1950 a poslednú fúgu dopísal 25. februára 1951, pričom tak na každú skladbu potreboval v priemere len dva dni. Bachovu hudbu poznal už počas svojich štúdií, predovšetkým v triede Alexandra Glazunova, ktorý pokladal kontrapunktickú techniku a fúgu ako formu za vrchol kompozičného majstrovstva a v tomto duchu viedol i svojich študentov. Inšpirácia Temperovaným klavírom (predovšetkým 1. zväzkom) je v Opuse 87 nespochybniteľná. Z viac než 150 skladateľových prác sa doposiaľ hrajú: 15 sláčikových kvartet, klavírny cyklus 24 prelúdií a fúg, piesňové cykly Zo židovskej ľudovej poézie, Satiry, Suita na slová Michelangelove a mnohé iné diela. Ťažiskom jeho tvorby sú predovšetkým symfónie, ktoré z neho urobili jedného z najväčších klasikov 20. storočia.


Šostakovič patrí dodnes medzi najkontroverznejšie postavy hudobných dejín. Jeho verejné vyhlásenia k jeho dielam boli vždy v súlade s oficiálnou politikou strany. Na Západe bol preto po druhej svetovej vojne vnímaný ako skladateľ v službách režimu. Obrat nastal v roku 1975 (rok po Šostakovičovej smrti, kedy v USA vyšla kniha Testimony ruského emigranta, muzikológa Solomona Volkova, ktorý ju prezentoval ako Šostakovičove spomienky a názory, ktoré zachytil v priamych rozovoroch s ním. Autenticita knihy je však spochybňovaná a dodnes sa nepovažuje za jednoznačne dôveryhodny zdroj. Napriek tomu však obsah knihy a neskoršie svedectvá Šostakovičových priateľov a súčasníkov v emigrácií prispeli k dôkladnému prehodnoteniu vnímania Šostakovičovej osoby ako skrytého disidenta, ktorý pociťoval hlboký odpor voči totalite, v ktorej žil. Šostakovič naďalej zostáva do veľkej miery záhadnou postavou hudobných dejín, predovšetkým kvôli faktu, že nezanechal takmer žiadnu súkromnú korešpondenciu ani spisy a jediným zdrojom tohto druhu ostáva sporná Volkovova kniha a svedectvá ľudí, ktorí ho poznali. Ďalšou komplikáciou je fakt, že jeho oficiálne a medializované vyhlásenia k jeho dielam často ostro kontrastujú s osobným presvedčením, ktoré prezentoval v kruhu blízkych a priateľov.