ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Diabolský huslista

redaktor: sk 2010-07-31

 

Taliansky skladateľ, pedagóg a husľový virtuóz Niccoló Paganini bol zázračným dieťaťom. Jeho otec ho naučil hrať na gitaru a mandolínu, až neskôr na husle. Prísny otec nútil malého Niccola k nekonečným hodinám hrania, údajne ho dokonca nechal vyhladovať. Od svojho otca získal Niccolo tiež záľubu k hazardným hrám. Už keď mal sedem rokov, vedel zahrať z notového listu všetko, čo sa mu predložilo. Hru na husle ďalej študoval u Giovanniho Costu, kapelníka katedrály San Lorenzo v Janove, u vynikajúceho huslistu Alessandra Rollu v Parme a u Gaspara Ghirettiho. Kompozíciu študoval u Ferdinanda Paëra a Francesca Gnecca. Od svojich dvanástich rokov koncertoval v talianskych mestách. V rokoch 1805-1810 pôsobil ako kapelmajster kňažnej Elisy Bacchiochi, sestry Napoleona Bonaparteho, s ktorou mal vraj ľúbostnú aféru. Ako 28-ročný sa stal slobodným umelcom. Paganini hral na husliach guarnerkách, ktoré sa volali „Kánon“ a prišiel k nim zvláštnym spôsobom. Paganini, ktorý vo svojej mladosti viedol dobrodružný život, raz vraj v kartách prehral i svoje husle amatovky (husle z dielne Andrea Amatiho), takže nemal pre svoj koncert v Livorne žiaden hudobný nástroj. V tejto núdzi mu bohatý livornský obchodník Livron požičal husle – už spomínané „Kánon“ . Paganini hral na tieto husle tak krásne, že mu ich pán Livron daroval s podmienkou, že na ne nebude hrať nikto iný.

Paganini sa stal stelesnením romantického umelca. Mal neuveriteľne pohyblivú hmatovú techniku ľavej ruky, dokázal hrať extrémne široké zmeny polôh, používal „skákajúci sláčik“, dvojitý trilok, hru sláčikom a pizzicato ľavou rukou súčasne, dvojhmaty: tercie, sexty, oktávy, štvorhmaty, a to i ako behy, rozoznieval umelé a prirodzené flažolety, dvojitý flažolet, prelaďovanie strún robil podľa potreby. Niekedy zložil z huslí 3 struny a hral iba na samotnej strune G. To bol jeden z jeho majstrovských kúskov. Počas koncertu v Paríži v roku 1832 hral svoju Sonátu nepretržite v rýchlosti dvanástich nôt za sekundu. Jeho majstrovstvo bolo výsledkom geniálnej pamäti. Na koncerte si vystačil sám, nepotreboval podporu ostatných hudobníkov. Paganini hrával na koncertoch len svoje skladby, ale väčšinu z nich nedovolili vydať tlačou, lebo ich považoval za svoje umelecké tajomstvo. Aj diela, ktoré poznáme z notového záznamu, sú ochudobnené o virtuózne improvizácie, ktorými sústavne obohacoval svoju hru na pódiu. Bol nielen fenomenálnym huslistom, ale aj virtuózom hry na gitare. Mal slabosť pre gitaru.

Paganini fascinoval obecenstvo nielen dokonalou technikou a virtuozitou, ale aj svojím démonickým zjavom. Na koncerty prichádzal v čiernom koči ťahanom čiernymi koňmi. Nosil zásadne čierne oblečenie. Čierny redingot ešte viac predlžoval jeho vychudnutú postavu. Hudobný génius Paganiniho a jeho excentrický vzťah viedli k chýrom, že mu pri mimoriadnej hre pomáha sám diabol. Jeho publikum si často nevedelo vysvetliť úžasný spôsob jeho hry, preto vznikali chýry, že uzavrel zmluvu s diablom. Preto bol často nazývaný aj ako „Diabolský huslista“ alebo „Diablov huslista“. Paganiniho fantázia, výrazová sily a zdanlivá neobmedzenosť tvorenia inšpirovali viacerých skladateľov 19.storočia, ako boli napríklad Chopin, Schumann, či Liszt. Paganiniho skladby inšpirovali celé generácie skladateľov, ktorí ich spracovávali vo svojej tvorbe – Capriccio č.24 inšpirovalo skladateľov ako boli Schumann, Brahms, Blacher, Lutoslawski, Lloyd Weber, Rachmaninov, Schnittke. Jeho koncerty inšpirovali zase Liszta a Berlioza. Berlioz napísal skladbu Harold v Itálii pre Paganiniho violu, ten ho však odmietol hrať, pretože ako vravel, skladbe chýbala virtuozita.

V časoch najväčšej slávy Paganini hral trikrát do týždňa. Únavné cestovanie a prepracovanosť podlomili jeho zdravie. Keď sa v roku 1834 vrátil do Parmy, kde slávil svoje prvé koncertné úspechy, bol už vyčerpaný, osamelý a nevyliečiteľne chorý. V roku 1839 sa mu ešte viac zhoršilo zdravie, preto sa presťahoval do Marseille, kde predpokladal lepšie prostredie. Zimu prežil v Nice, kde v roku 1840 umrel na tuberkulózu. Svojim sestrám, synovi Achillovi a milenke Antónii zanechal po sebe obrovský majetok vrátane 11 „Stradivárok“ a ďalších slávnych huslí. Mýty o jeho osobe neutíchli ani po jeho smrti. Keďže nechcel posledné pomazanie, cirkev ho odmietla pochovať. Jeho pozostatky nakoniec uložili do zeme až po piatich rokoch na opakovanú žiadosť rodiny. Ešte dvakrát ich aj tak vykopali a až v roku 1876 ich navždy previezli do hrobu v rodnom Janove.