ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. Sokol - P.F. 2011 (2)

redaktor: zk 2010-10-24

 

 

„It's been a hard day's night / and I've been working like a dog.“ Alenka sa mala zúčastniť užšieho výberu na obsadenie filmovej role. Len tak mimochodom som jej spomenul, že sa poznám s režisérom Jurajom Jakubiskom a kameramanom Andrejom Barlom. Ešte počas svojho štúdia Jakubisko s Barlom natáčali film. Hrali v ňom aj Andrejovi mladší súrodenci. A deti z ulice, kde býval Andrej. A aj z ulice, kde som býval ja. Vrátane môjho brata Joža. Konečne som sa s Alenkou stretol. Celá žiarila šťastím. Rolu získala. Poďakovala mi, že som sa za ňu prihovoril u Jakubiska a Barlu. Nebolo to tak. U nikoho som sa neprihovoril. Jednoducho to iba zaslúžene vyhrala. O dva dni ma pozvala na značne prebuchtené posedenie. Boli tam krásavice snívajúce o tom, že sa z nich stanú filmové hviezdy. Za Alenkou tam prišla priateľka. Poprosila ju, či by jej pomohla pri strihaní filmu k jej záverečnej ročníkovej práci. Natáčal sa v detských domovoch. Bola tam podobná scéna s lietajúcimi anjelmi v nebi, ako v Chaplinovom filme Kid.
(Charlie Chaplin The Kid 1921 8 of 8 youtube) http://www.youtube.com/watch?v=ZOAAPXf1kiw


Dobráčka Alenka súhlasila. Dohodli sme si na ďalší deň stretnutie. Pri odchode mi popriala príjemnú zábavu. Bavil som sa dobre. Bola dámska volenka. Do tanca ma pozvala okúzľujúca krásavica. S presladkým úsmevom na perách. Spýtala sa ma, že kde pracujem. Najprv mi napadlo vydávať sa za režiséra. Spomenul som si na Alenku. Zalial ma pocit hanby. Tak som povedal pravdu, že som programátor. Tanečné kolo sa skončilo. Odprevadil som dámu k jej stolu a vrátil sa k svojmu. V ďalších kolách si ma krásavice podali. Vášnivo som s nimi surfoval na búrlivých vlnách tanečnej hudby. Z náruče do náruče. Vrecká sa mi plnili papierikmi. S ich menami, adresami, telefónnymi číslami, pozvaniami, s navrhovanými miestami a dátumami stretnutí. Pozývali ma aj na cvičenia jogy, tantry a zušľachťovania hadej sily. Plazila sa ako môj had pytón. Ukazoval som jeho fotku. Cesta bola vytýčená lotosovými kruhmi, zdola nahor, po chrbtici, až na vrchol temena hlavy. Spolu naraz ma dve krásavice naučili zopár čarovných kúskov z tantry. Ani ma neprekvapilo, že to boli bývalé baletky. Krásavice boli hlavne bojovníčky. Za vyhratý boj boli ochotné dať všetko. Vyhrávali málokedy. Väčšinou len naleteli rôznym poskokom, ktorí sa obšmietali okolo nakrúcania filmov. Iba im nasľubovali hory doly. Vydávali sa pri tom za režisérov a podobne. Preto z vlastnej skúsenosti vedeli, že skutoční režiséri by sa so svojim postavením zbytočne nevystatovali. Skôr by sa na takýchto posedeniach iba uvoľnili, pozorovali tancujúce páry a odpočívali po dobre vykonanej práci. Nakoniec by si aj tak prišli na svoje. Lebo ponuka mnohonásobne prevyšovala dopyt. A práve preto sa krásavice domnievali, že som sa iba vydával za programátora. A pri tom podľa nich som bol možno minimálne vplyvný režisér. Nedorozumenia so šťastnými koncami som zažil aj s Ankou a Betkou. Anka bola čerstvo rozvedená sekretárka. Cestou zo súdnej sieni sa zastavila v parku, sadla si na lavičku a dívala sa na stromy. Čas pomaly plynul. Potom išla osláviť rozvod na pracovisko. Mne sa cestou pokazilo auto. Oprava trvala tri hodiny. Ubytoval som sa v hoteli, ktorý bol náhodou blízko jej pracoviska. Tak som sa tam zastavil. Pracovná doba sa už skončila pred hodinou. V dvoch oknách sa ešte svietilo. Bolo z nich počul rezký slovenský čardáš. Vrátnica zívala prázdnotou. Podľa vstupnej tabuli som zistil, že je to kancelária šéfa. Pomyslel som si, že čas sú peniaze. Keď som už tu, tak ho navštívim. Zaklopal som na dvere. Nič sa neudialo. Pomyslel som si, že možno ma kvôli hlasnej hudbe nepočul. Tak som skúsil otočiť s kľučkou. Bolo otvorené. Vošiel som do predsiene a odtiaľ do kancelárie. Nechtiac som ich tak pristihol. Zo slušnosti som hneď odvrátil zrak. Prvý pohľad na Anku sa mi hlboko vryl do pamäti. Opäť sa potvrdila dôležitosť prvého dojmu. Lebo každý ďalší už nie je prvý. Anka odbehla do vedľajšej miestnosti. Šéf si zapínal nohavice. Pozdravil som sa, povedal, že som tu kvôli inštalácii počítača a predstavil sa. Bez inžinierskeho titulu. Iba menom a priezviskom. Možno by to s titulom dopadlo inak. Vôbec ma nevnímal a iba smerom k dverám skríkol: „Je tu ten inštalatér. Choď s ním a ukáž mu!“ Nastalo trápne ticho. Za chvíľu Anka vyšla z vedľajšej miestnosti. Predtým rozcuchané vlasy už mala učesané, rozopnutú blúzku a podprsenku zapnutú, vyhrnutú mini sukničku spustenú a pančucháče aj s nohavičkami naspäť natiahnuté. Hneď som s ňou vyšiel na chodbu. Za rohom vošla do ženského záchodu. Dvere nechala otvorené. V rozpakoch som ostal stáť. Z vnútra sa ozval jej príjemný hlások: „Poďte prosím dnu.“ Tak som vošiel. Stála tam a ukazovala na splachovač: „Nesplachuje.“ Hneď som zistil, že plavák splachovača bol deravý. S úsmevom som povedal: „Dieročku vám zaletujem. Na hoteli mám dobrú letovačku.“ Spýtala sa: „A v ktorom hoteli pracujete?“ Povedal som jej meno hotelu. A dodal, že tam nepracujem. Som tam ubytovaný. Až pokiaľ sa u nich neskončí inštalácia sálového počítača. Možno ešte potom zostanem na záručný servis. Prípadne aj na pozáručný. Podľa potreby. Po chvíľke ticha sa rozosmiala. Kvôli rozvodu aj zabudla, že sa má u nich inštalovať počítač. Vrátili sme sa do kancelárie. Pri telefóne bol papierik. Pod nedopitou fľašou šampanského. Prečítala ho: „Dal som sa s autom zaviesť na chatu.“ Smutne dodala: „A mne sľúbil, že ma s autom zavezie domov. Ešte pred mojím rozvodom som sa presťahovala k svojej sestre Betke. Tiež je rozvedená. Býva v neďalekom mestečku. Sme jednovaječné dvojčatá. Pred týždňom sme si boli zatancovať v hotelovom bare. Tam, kde ste ubytovaný. Aj sme sa tam ubytovali. Aby sme sa v noci nemuseli terigať domov.“ Nezaváhal som: „Môžem vás dnes pozvať na večeru? A potom do baru?“ Prikývla: „Vy zrejme viete čítať myšlienky. Vaše pozvanie prijímam. Rada tancujem. Kedysi sme spolu s Betkou chodili na balet. Snívali sme, že budeme primabaleríny. A potom aj filmové hviezdy. Naše sny sa doteraz nesplnili.“ Vyrozprával som jej poučenia z príbehov o Alenke a snívajúcich krásaviciach. Usmiala sa. Vyšli sme na ulicu. Bolo pekné počasie. Tak sme šli peši. Chytila ma za ruku. Povedal som: „Zaplatím vám v hoteli aj ubytovanie. Máte u seba občiansky preukaz?“ S úsmevom prikývla: „Mám. Veď som bola na súde.“ Ráno som sa zobudil. Anka stála pred oknom. Pristúpil som k nej. Tíško riekla: „Vychutnajme si výhľad na naše nádherné slovenské hory. Nežne ich hladkajú slnečné lúče. Aj ty si ma tak hladkal.“ O dve hodiny som išiel za jej šéfom. S úsmevom opätoval môj pozdrav: „Aj ja vás srdečne zdravím. Nuž a za ten včerajšok sa ospravedlňujem. Dúfam, že sa zachováte ako džentlmen.“ Odvetil som: „Určite sa tak zachovám. A aj ja sa ospravedlňujem.“ Zostal som tam až do ukončenia inštalácie. A potom na záručný aj pozáručný servis. O dva dni sme zopakovali večeru, tanec v bare a prenocovanie v hoteli. Ale už traja. Anka Betka a ja. Dvojičky boli na nerozoznanie. O tri dni Anka služobne odcestovala. Kvôli klasifikovanému zápočtu a skúške. V tom roku končila diaľkové štúdium na vysokej škole. V noci ma zobudilo klopanie na dvere hotelovej izby. Začul som tlmený a zachrípnutý hlas: „To som ja, Anka.“ Hneď som otvoril. Vkĺzla dnu a riekla: „Prosím ťa, nerozsvecuj. Vyzerám hrozne. Už cestou na skúšku som ochorela. Bolí ma hrdlo. Ledva hovorím. Dostala som aj zápal očných spojiviek. Asi mi niečo padlo do oka. Zápočet som stihla. Našťastie skúška odpadla. Tak som využila voľno. Najprv som si kúpila tieto slnečné okuliare. Potom som išla do toho vychýreného kaderníctva. Dala som si urobiť nový účes. Aj s prelivom. A letela za tebou na krídlach lásky. Stihla som ešte nočný autobus. Veľmi po tebe túžim. Už sa neviem dočkať. Na chvíľku si iba odskočím osprchovať sa do kúpeľne. Počkaj ma v postieľke. Hneď sa k tebe pod perinkou pritúlim. Dúfam, že mi potom urobíš aj obstrek môjho boľavého hrdielka.“ Bolo mi s ňou fajn. Napriek tomu mi tam niečo nehralo. Ale nechal som to tak. Veď ráno je múdrejšie ako večer. Tak povedala Vasilisa. V ruskej rozprávke. Bola nielen prekrásna. Bola aj premúdra. Ráno som sa zobudil. Vedľa mňa v posteli sladko spinkala Betka. Anka sa vrátila až večer. Zvládla na výbornú zápočet aj skúšku. Zaspomínal som si aj na príbehy o ďalších nebeských láskach. (Ach, ta láska nebeská youtube) http://www.youtube.com/watch?v=cV-Jt0jZnGU


Zažil som ich s Brunhildou, Karolínou a Rut. Brunhilda sa narodila 15. februára 1930. V ten deň sa pred magickými 366 rokmi narodil aj Galileo. Pri bombardovaní Drážďan zahynula celá jej rodina.
(Astrid Varnay as Brunhilde youtube) http://www.youtube.com/watch?v=uO74AIkGh6A
(Bombardovaní Drážďan wikipédia) http://cs.wikipedia.org/wiki/Bombardov%C3%A1n%C3%AD_Dr%C3%A1%C5%BE%C4%8Fan
 

Prežila iba ona a jej najstarší brat Werner. Bol to nemecký dôstojník a dôsledný vykonávateľ rozkazov. Koncom mája 1945 sa im podarilo utiecť do Brazílie. Usídlili sa v Rio de Janeiro. Nazvali ho naše milé Rio. Kúpili si tam dom. Predstavoval pre nich aj ich nový domov. Pomerne rýchlo zvládli portugalčinu aj španielčinu. Lebo v Argentíne investovali aj do chovu závodných koní. Koncom novembra 1949 Werner zahynul za záhadných okolnosti. Letel so svojim lietadlom a zrútil sa do amazonského pralesa. O desať mesiacov Brunhilda porodila svoju jedinú dcéru Karolínu. Aká matka, taká Katka. Karolína porodila svoju jedinú dcéru Rut keď mala devätnásť rokov. Už iba Rut tancovala v divadle ako baletka. Bývalé primabaleríny Brunhilda a Karolína učili vo svojej súkromnej baletnej škole. Zamestnávali tam aj učiteľky a učiteľov baletu. Spolu ich bolo osem. Pravidelne všetci chodili načerpávať nové sily do kúpeľov. Na rozdiel od rekreačného baletu je totižto profesionálny balet aj ťažká telesná práca. Hrali aj v symfonickom orchestri na klarinety. Občas si s nimi na klarinete zahrala aj Rut. Pracovali iba pre vlastné potešenie. Nie kvôli peniazom. Mali ich neúrekom. Vďaka premysleným investíciám zdedený majetok po Wernerovi viacnásobne zhodnotili. Do Čiech prišli kvôli Veľkej pardubickej steeplechase, filmu Keby tisíc klarinetov a návštevy kúpeľov.
(Veľká pardubická) http://www.vpcp.cz/historie.php
(Glory aleluja Kdyby tisíc klarinetů youtube) http://www.youtube.com/watch?v=PKvsWdjH2i4
(Mariánské Lázně) http://www.marianskelazne.cz/cs/lazne-prameny/prameny-a-jejich-sprava/prameny/karolinin-pramen/
(kúpele Brusno) http://www.kupelebrusno.sk/index.php?menu=4&submenu=1
 

Milovali závodné kone, konské preteky, bol to ich obľúbený film a radi chodili do kúpeľov. Film videli v ich milom Rio s titulkami v portugalčine. Odkúpili si jeho kópiu. Boli aj zvedavé, že kde sa natáčal. V Čechách ešte predtým neboli. Ubytovali sa v pardubickom hoteli a sedeli tam v jedálni. Pri vedľajšom stole sme si so Zdenkou popíjali pivečko. Zoznámil som sa s ňou na tanečnej zábave počas slávneho školenia R0 FoFo. Bola to nadaná herečka a baletka. Bývala v Holiciach, medzi Pardubicami a Hradcom Králové. Hrávala a tancovala v hradeckom aj v pardubickom divadle. Hovorila: „Kdo dá více republice? Hradec, nebo Pardubice?“
(Vychodočeské divadlo Pardubice) http://www.vcd.cz/hry/hlavni.htm
(Klipcerovo divadlo Hradec Králové) http://www.klicperovodivadlo.cz/
 

Brunhilda s dcérami si najprv nevedeli objednať u čašníčky večeru. Mal som štátne záverečné skúšky aj z nemčiny a španielčiny. Tak som im s tým pomohol. Na moje odporúčanie si dali vepřo, knedlo, zelo s pivečkom. Chutilo im. Zdenka im potom vybavila ubytovanie v Holiciach. Vo veľkej vile svojej tetky. Mali tam viacej súkromia a slobody, ktorú tak milovali. Veď preto sa ani jedna z nich nikdy nevydala. Z Holíc som s nimi vycestoval do kúpeľov v Mariánskych Lázniach a v Brusne. Karolínu potešilo, že v Mariánskych Lázniach je aj prameň pomenovaný na počesť Karolíny Augusty. Bola to manželka cisára Františka I. Fantastické kúpele v Brusne ich očarili. Prehlásili, že sú to najlepšie kúpele na svete! Potom sme išli spolu aj na Veľkú pardubickú. V Holiciach zostali na dlhšie. Navštevoval som ich tam. A potom mnohokrát aj v Rio.
(Carnaval Rio de Janeiro youtube) http://www.youtube.com/watch?v=K3mYDwRTALo

(1000inventions hybrid unipolar magnetic optoelectronic and rotating connector) http://www.1000inventions.org/detail2.php?id=302
Každoročne sme si na karnevale v Rio spoločne zatancovali sambu a oslávili Brunhildine narodeniny. Mala ich približne pár dní predtým alebo potom. Viackrát som s nimi strávil aj Vianoce a Silvester. Zdvihol som čašu a predniesol novoročný prípitok: „Do nového roku vám zo srdca želám veľa lásky, zdravia, porozumenia a pokoja!“ Ukazoval som im fotku pytóna. Bol stočený do kruhu. Hlavu mal položenú na konci chvosta. Vyzeral ako bájny had Uroboros. Zobrazoval večný kolobeh začiatkov a koncov. Veď aj táto poviedka sa začala a končila o polnoci s novoročnými prípitkami.

 

 

Augustin Gugu Sokol