ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Navždy prechádza radlom

redaktor: Zk 2010-11-26

 

 

 

 

 "Navždy  prechádza  radlom" 

 

 

 

 

Každé slovo je meč, každý verš je výzva. Čo raz prešlo radlom, to ním navždy prechádza. Text knihy Raz prešlo radlom z pera Teofila Klasa som prešiel očami viackrát. Po prvý raz pred pätnástimi rokmi, v rukopise. Tieto verše z rokov 1994 a 1995 vznikali v historicky pohnutom období premien Slovenska aj ľudí, čo v ňom v tie okamihy žili. Verše básnik uzavrel do tvaru petlíc. Sám sa k tejto forme básní použitej v zbierke vyjadril: „Svojho času Viliam Turčány ocenil medziiným ako osobitnú črtu v mojej tvorbe to, že niekedy systémovo využívam rýmovanie dvojslabičného slova so slovom trojslabičným. Povzbudzujúce ocenenie zo strany majstra ma priviedlo k experimentu, ktorého výsledkom (z formálnej stránky) je táto zbierka. Nazval som tú formu petlicou – obraz som volil, vychádzajúc z pomenovania kovovej zatváracej spravy s očkom na dverách, známeho z nárečí po celom Slovensku. K definitívnemu tvaru básní ročného cyklu čo do rýmovania som sa dopracoval postupne – v prvých básňach zbierky sa forma ešte hľadá, veľmi rýchlo sa však ustaľuje a potom v jednotlivostiach i modifikuje. Musím povedať, že experiment mňa samého pozitívne prekvapil.“

 

Úplne nová zvuková, hudobná kvalita veršov sa Teofilovi Klasovi vyplatila: Matica slovenská mu básnickú zbierku Raz prešlo radlom v roku 2010 vydala knižne, dokonca aj s peknými ilustráciami akademického maliara Tomáša Krčméryho a s múdrym doslovom Vincenta Šabíka. Z jeho state Poetické otváranie zrniek sezamu zacitujem: „Verše z rokov 1994 – 1995 svedčia o exponovanom vzťahu básnika k jazyku, cítime v ňom radikálne kreatívne napätie, akoby v lyrickej reči nešlo už iba o to hovoriť niečo nové, iné, vlastné, do popredia sa prediera pocit alebo priam vedomie samých základov lyrickej artikulácie, jazyk v jej službe akoby implikoval zvýznamňovanie už pred významami alebo ako samé významy. Básnikovi nejde už iba o inováciu jazyka básne, ale aj o nový vzťah k celej realite jazyka a jeho účinkov...“

 

Hlboký úctivý vzťah Teofila Klasa s Pavlom Straussom je medzi znalcami slova všeobecne známy, no tu je najvhodnejšie miesto ho pripomenúť malým úryvkom z básne Za Pavlom Straussom: „Už sa mi do knižky viac nepodpíše, / nepozve na rozhovor na Zobor, / nezhojní radosť vnímavej duše, / v ktorej sa zračil verne obraz opôr / podberajúcich básne do výše.“ Nebol to a nie je to jediný takýto hlboký vzťah. Osemdesiat básní zbierky venoval Majstrovi Viliamovi Turčánymu, ale jednu báseň mu venoval vlastne až dva razy. Mám na mysli báseň Ako dlžník prichádzam s podtitulom v zátvorke Viliamovi Turčánymu: „Pokorne ako dlžník prichádzam / s hrivnami naveľadenými, / aby som splatil s úrokom. / Veď vzoprel som sa príkrym hrádzam, / čo stavali sa pred týmy.“


V básni Petlice v podstate priznal vo veršoch celý svoj úmysel, pokiaľ ide o formu: „Zapetlíš obraz do zátvory slova / a slovo do ústrojnej petlice, / žeby si more s brehom zasnúbil. / Vyplníš slnkom navodené skice /  a navrúbiš v nej silu príslovia ... // Uvelíš svoje ozveny a vlny / do pätíc-petlíc s okom na sponu / pre krásu úžasu a velebu. / Raz, tušíš to dnes, vyberieš si po ňu, / keď sa ti spona spevu naplní.“ Básnik sa vo svojej poetickej tvorbe vybral cestou novotvarov, brúsenia slova. Povedzme si na rovinu – je to neľahká a nepríjemná cesta, plná zákrut, hrubých tvrdých múrov, výmoľov a celkom slušných priepastí. Pri najlepšej vôli je veľmi ťažko občas do nich nepadnúť. Básnik si už zvykol na dotlčené kolená, a na nohy ho z času na čas zdvíha raz čerstvo napísaná báseň (ocitne sa v niektorom jeho samizdate), inokedy práve vydaná zbierka poézie. A keď sa podarí jedno i druhé, potom je to ako v jeho básni Zazubadlí ťa: „Hodlanie konať zrelé hrozná zbiera, / musí však volaním byť sedlané, / ak nemá prepásť v póze priamu fázu. / Z volania voľnosť v plnej sile vanie - / Bože, veď je to nádhera...“

 

     

 

 

 

 

 

MILOŠ DRASTICH