ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. I. Kuprin - V tajomnom šere

redaktor: Zk 2010-11-26

 

 

 

ALEXANDER IVANOVIČ KUPRIN - V TAJOMNOM ŠERE

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2009

 

 

Zdá sa, že spoločenské zmeny spred 21 rokov vyliali z vane spolu s vodičkou aj dieťa: aspoň pokiaľ ide o ruskú literatúru. Osobne som nebol (na rozdiel od dedka, veľkého rusofila a prekladateľa krásnej ruskej literatúry) ani za socializmu vášnivým čitateľom ruských velikánov. Obľúbil som si len niekoľkých (Čechov, Saltykov-Ščedrin, Velemir Chlebnikov len na ukážku), a pravdupovediac, k iným som sa ani nemal v tých časoch dostať. Medzi takých patrí ruský velikán od pera Alexander Ivanovič Kuprin, hlboký mysliteľ, vnímavý pozorovateľ a nesmierne zručný opisovateľ stavov ľudských myslí.
Tento stav aspoň čiastočne napravilo nedávno Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydaním výberu Kuprinových poviedok, ktoré, mimochodom, doteraz neboli knižne vydané. „Výber z poviedok jedného z najvýznamnejších predstaviteľov ruskej prózy začiatku dvadsiateho storočia prináša nie povrchný, ale hlboký ponor do vedomia a často aj podvedomia hrdinov, do akoby neprebádaných zákutí ľudskej psychiky. Kuprin je majstrovský štylista; jeho poviedky  pred vykreslením deja uprednostňujú zachytenie atmosféry vyžarovanej plasticky zobrazeným prostredím. Súčasník ruských symbolistov (len tri roky starší od Briusova) necháva miestami víťaziť formu v kresbe ornamentov a zákutí, ktoré si nedokážete neobľúbiť.“ – stojí biele na modrom na zadnom prebale knihy, a neznámy autor tak vystihol podstatu utešenej knihy, že takmer by nebolo čo dodať. Až na tie detaily, pre ktoré sa čitateľovi nechce od knihy odtrhnúť...

 

Znovu, neviem po koľkáty raz, si po dočítaní knihy prezerám jej obsah s poviedkami Z ulice, Ako som bol hercom, Bez názvu, Rozprávka, Ako v rodine, Natália Davydovna, Sentimentálny román, Allez!, Lolli, Jesenné kvety, V tajomnom šere.  
Nanovo si pripomínam ako sa stroskotanec z ulice v poviedke Z ULICE priznáva, že stratil svoju tvár a podobu inteligentného človeka, a predsa má rád ľudí vzdelaných a váži si vedu. Vyrozpráva svoj krutý príbeh, keď ho súd uznal za nepríčetného a prepustil ho na slobodu. Akože inak, svoj príbeh nerozpráva zadarmo, ale za pivá. Spomína ako sa stal dôstojníkom, ako si získal srdce aj viac Márie Nikolajevny, ktorá mu už vtedy hovorievala: „Áno, ja viem,  že si darebák; si špinavec, si nemorálny chlap, si okrem toho prízemný a podlý človek, korheľ, klameš ma s tými najodpornejšími fľandrami; každej ženskej, čo si len trochu váži samu seba,  musíš byť odporný fyzicky i morálne... a jednako ťa milujem.“ Raz, keď sa dôstojníci na smrť nudili, prinútil ju prísť medzi nich a zobliecť sa. Nič sa, pravdaže, neudržalo v tajnosti, dozvedel sa to celý pluk, ľutovali jej muža, dôstojníka z bojov od Šipky, ktorý ako jediný o ničom netušil. Nikto nechcel urobiť hanbu Márii Nikolajevne, tak sa zadrapili do údajnej falošnej hry hrdinu nášho príbehu a ako falošného hráča ho vyhnali z pluku. Prešiel všetkými možnými povolaniami, až sa zatúlal do jednej redakcie. Raz mu dali príležitosť zarobiť si peniaze navyše, údajne tisícku rubľov. Keď prišiel s informáciami na dotyčné miesto, dostal len päťstovku, aj tú pred kolegami zatajil. Vyšmarili ho... Znovu sa dva roky pretĺkalo, medziiným sa ho ujal istý profesor, zľutoval sa nad ním a dal mu zarobiť urobením poriadku v rozsiahlej knižnici. Hrdina sa mu svojsky odvďačil – knihy popredal. Takže za plaču profesora letel... Až kým pristál u profesionálneho žobráka na úrovni. Ten mu podaril ako na vec, aby všetko prebiehalo dôstojne, išlo o pôžičky. Lenže sotva to vyskúšal v praxi náš hrdina, prvý ohrozený na neho zavolal políciu. Nech skúšal v živote čo skúšal, vždy sa potkol. Zostal len ten štamperlík vodky.
Tá krásna ľudská hojdačka v živote človeka, hlboko ovplyvnená peniazmi!  Ako jemne, vycibrene ju opísal v poviedke AKO SOM SA STAL HERCOM. Hrdina čaká na svoje pomery väčší obnos peňazí, tie nechodia a nechodia, až je donútený poobzerať sa po voľajakej príležitostnej práci. Na miesto prichádza potulné divadlo, dá sa oholiť sa uchádza sa o miesto herca. Prisľúbených má dvadsaťpäť rubľov za mesiac, ktoré pochopiteľne, nikdy neuvidí. Zažije všeličo, okúsi aj to, do čoho by sa mu za normálnych okolností nechcelo. Až konečne prídu telegraficky vytúžené rublíky, okamžite opúšťa povolanie herca, hostí celú suitu divadla šampanským a cestuje do veľkého mesta. Vo vrecku mu zase takmer nič nezostáva. Hojdačka sa znovu dáva do pohybu. Autor si – typicky rusky, slovansky – v závere neodpustí povzdych: „A keď mi už zmizli z očí posledné belasé chalúpky Záriečia a rozprestrela sa jednotvárna, žltá, vyprahnutá step, podivný smútok mi stisol srdce. Presne tam, na mieste môjho nepokoja, trápenia, hladu a ponižovania, zostala na večné veky časť mojej duše.“


LOLLI je krásny príbeh o ženskej márnivosti, zrade, ľahkomyseľnosti a nerozvážnosti (pravdaže, netýka sa to všetkých žien, iba istého všadeprítomného percenta). V príbehu účinkujú cvičený slon Lolli, Enrico, ktorého pravé meno nikto nepozná, mademoiselle Lorencitta – hviezda cirkusového súboru a rozprávač príbehu Charlie. Raz, keď Lorencitta išla navštíviť svojho slona, našla tam Enrica, ktorý tam nemal čo hľadať. Rozprávač spomína ako až uprostred cirkusového predstavenia pochopil Enricov hrozivý zámer – slon ju mal rozpučiť, ak nebude jeho. Lenže čo ani Enrico nečakal, slon sa vzoprel. Keď Enrico použil najkrajnejší prostriedok, bodol ho dlhým špendlíkom do chobota, slon ho tým chobotom objal, zdvihol do výšky a praštil o zem. Až na druhý deň sa prebral. A čo sa stalo s Lorencittou? Ušla Charliemu o mesiac práve s tým sviniarom Enricom.
Sme znovu v objatí príbehu. Práve v príbehu je napísaná celá ľudskosť, tam je začiatok aj koniec svetovej literatúry, planetárneho ľudského bytia. Na príbehoch, ako ich prezentuje literárny velikán Kuprin, nie je ani tak dôležitá sila samých príbehov ako spôsob majstrovho opisu. Ten vás nechá unášať ľudskou dušou, v danom prípade silne poznačenou nekonečnými rovinami ruskej zeme.

    

 

 

MILOŠ DRASTICH