ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Vášne a bažiny

redaktor: Zk 2010-11-26

 

 

"Vášne a bažiny"


 
VLADIMÍRA KOMOROVSKÁ - BONVIVÁNSKE CHIAROSCURO


VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2010

 

 

 

Kto vôbec nepozná zázemie knihy BONVIVÁNSKE CHIAROSCURO a pozrie si fotografiu na titulnej strane obálky, po zalistovaní v obsahu začne nevyhnutne a logicky uvažovať, či je na obale vyobrazená Flandra, Gladiola, Podenka, Orchidea, Kvargla, Trvalka, Púpava, Lalia, Karieristka alebo Intelektuálka. To sú totiž ženské osoby, ktoré pod týmito pseudonymami (v ktorých trikrát chýba mäkčeň) účinkujú v predmetnej knihe a ktoré sa zároveň stali názvami kapitol. Až keď sa čitateľ, respektíve zvedavec dostane na samý koniec knihy, na zadnú stranu obálky, podľa maličkej priloženej fotografie k textu o autorke knihy, zistí, že ide o Vladimíru Komorovskú. Nebýva zvykom – s výnimkou predstaviteľov jajaizmu – dať sa vyobrazovať na titulných obálkach vlastných kníh. Keď sa začnete zaujímať o autorskú tvorbu Vladimíry Komorovskej, zistíte, že toto tabu prekročila už predtým dvakrát, čiže vo všetkých knihách, ktoré jej doteraz vyšli: po prvý raz to bolo na obale knihy VŠIVAVÉ OSUDY (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2008), po druhý raz v knihe PAPENDEKLOVÁ IDYLKA (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2009). Autorka sa inak živý podobne ako stovky iných ako prekladateľka umeleckých a odborných textov.


S chiaroscurami, šerosvitmi, sa v poslednom čase nado mnou roztrhlo umelecké vrece. Najprv ma zasypali dvaja hudobní géniovia – RALPH TOWNER (klasická, dvanásťstrunová a baritónová gitara), PAOLO FRESU (trúbka, flugelhorn) – nevídanou spŕškou džezového jemnocitu sprostredkovaného albumom CHIAROSCURO, potom prišla na rad VLADIMÍRA KOMOROVSKÁ literárnym kalom BONVIVÁNSKE CHIAROSCURO. Jej dielo je plné slovných výkalov: „soplaňa uslintaná, ťapa grambľavá, frnda vybíjaná“, „batalión pochybných, neokrôchaných a smradľavých sráčov“, „striktne vyžadovala frcgumu“, „udržiaval buzerantský vzťah)“, „som sa práve mordovala s nadržaným chlapom“, „iniciatívny ocko krátko predtým rozrýpal hovno“ atď.  Svetlú výnimku tvorí veta: „...som mu dokonca vmietla do tváre, že mu to nedarujem, že ho zničím...“
Autorka, hoci si potrpí na balansujúci slovník plný frcgumových árií, nepatrí k najmodernejším, lebo svoje kapitoly, čiže nekonečné súvetia, začína konvenčne veľkým písmenom a končí ich tromi bodkami. Naozaj „moderní“ autori už takéto zbytočnosti nepotrebujú a píšu jednoliate texty bez veľkých začiatočných písmen: to je totiž asi jediná „modernosť“, ktorá sa teraz v literatúre deje. Lebo o obsahu to povedať nemožno. Je zvláštne, že práve takýmito textami sa možno prenikavo zakliesniť do hláv ľudí. Krásou, estetikou to nebude.
Aby sa môj čitateľ lepšie vžil do textu, musím ho zoznámiť s technikou tvorby Vladimíry Komorovskej. Prinášam malú ukážku zostrihanú z jej vlastného najnovšieho textu: „Medzi deckami postihnutými debilitou, teda ľahkou mentálnou retardáciou, vladár nemusí mať všetky klady, no mal by vzbudiť dojem, že mu nechýbajú, vôbec neverí kapitalizmu, lež socializmu pre boháčov, lebo chcú mať istotu, že vláda sa o nich postará, nafľaku mi svitlo, koľko bije, čo ich tak náramne rozveselilo, jeho otec okrem grandiózneho príbytku vlastnil rozsiahly vinohrad, nečudo, že mi vyrazil dych, keď ma hnal na výškrab, keby som sa tak ozlomkrky nehnala dva razy po sebe do pôrodnice, lebo sa s ňou nechce ťahať za prsty, bez mihnutia oka a bez výčitiek svedomia mi vtrhne do uší prenikavý hlas môjho drahého, tie samaritánske duše mi vždy ošetria hnisajúce boľačky a podstrčia misku teplej žbrndy, hoci vedia, že sa nehodlám oddať Bohu ako ovečka, ako duch bez štipky duchaplnosti, s pohárom rumu v ruke a popíjam...“


Pochopiť Komorovskú je možno ťažšie ako pochopiť Boha, ktorý sa pred celým ľudstvom hrá tisícročia až milióny rokov na skrývačku. Protokolárne výsluchy v podobe, v akej sa nachádzajú vo všetkých jej troch menovaných knihách, nepatria medzi oblasť literatúry, ktorá by v mojom srdci rezonovala. Osobne si myslím, že by autorke k duchaplnejším literárnym výkonom pomohlo, keby si podobné osudy, o akých píše, vyskúšala na vlastnej koži. Taktiež mi chýba, keď dramatická výstavba textu rovná sa 0,0000000 (stretol som sa aj s názorom istého kritika, že to je próza, a nie dráma, dobre, tak potom dávajme prvé ceny za prózu telefónnym zoznamom všetkých miest). Za najhlbšiu nevýhodu považujem, že autorka pozoruje, respektíve opisuje len a len povrch javov: vzťahy v podobe kto s kým. Napriek tomu blahorečím Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov, že umožňuje touto produkciou nazrieť našim tvorcom hlboko do hláv. Pozrime sa bližšie, ako funguje Komorovskej baudelaireovský bál: jednotlivé kapitoly sú zároveň siahodlhé výpovede jednotlivcov, hlavných hrdinov knihy – SÚ TO SLOVNÉ MONOLITY. Pôsobí trochu zvláštne, že postava Bohém je podliak, kým všetky ženské postavy sú úžasné, fascinujúce, slovom dobráčky od kosti.


Hľa, o čom uvažujú hrdinovia Komorovskej Bonvivánskeho šerosvitu, prepáčte, chiaroscura:
BOHÉM: „Nespúšťam zo zreteľa, že vysoko vyskakovať nemôžem, aj keď nie som poľutovaniahodný grafoman, úbohý škrabák, čo nevie vyplodiť zmysluplný literárny text a rozlíšiť nepodarený  pokus, ktorý treba škrtnúť a hodiť do koša, aj keď som nevstúpil na umeleckú pôdu vchodom pre služobníctvo a tvorivú činnosť považujem za neoddeliteľnú súčasť svojej bytosti, ak nie rovno vlastný životný štýl, lebo pripúšťam, že je typickým neurotickým symptómom či obsesiou zaľudňovať prázdny priestor okolo seba fiktívnymi postavami a s pôžitkom vychutnávať slasť s vydareného efektu, z duševného striptízu, aj keď som sa nepustil po vyšliapaných chodníčkoch...“
FLANDRA:  „Keď sa raz Chruňo osmelil, zdrapol ma za zápästie a jedným ťahom zo mňa strhol šaty, keď ma zovrel ako do klieští a pred tými mizernými sráčmi znásilnil, žobrem na mieste, kde som voľakedyšliapala chodník...“
GLADIOLA: „Kde mi skrížil cestu nafúkaný panák v bielom obleku a začal strúhať teatrálne poklony, oduševnený Bohém, ktorý pôsobil ako ťažký frajer, hoci mu to na jeho zjave od začiatku čosi škrípalo, podozrievala som ho z afektovaného pozérstva, zo škrobenej nadutosti, ba i z homosexuálnych sklonov...“
PODENKA: „Kde som sa pustila do tvorby literárnych pásiem a kde som spoznala výstredného Bohéma, talentovaného básnika a humoristu, do ktorého som sa po uši zamilovala, naivne sa nazdávala, že mám pred sebou úžasnú perspektívu...“
ORCHIDEA: „Tí najchudobnejší úbožiaci sa dopúšťajú deliktov, aby nepomreli od hladu, lebo sme uviazli v dvojtvárnom režime, kde sa s prižmúrenými očami všetko toleruje a súčasne prísne zakazuje...“
KVARGLA: „Aby som ho podržala a poskytla mu psychickú podporu, akoby som ho do tej patálie vohnala, akoby som sa proti nemu prehrešila, nebola som ochotná ťahať ho zo sračky, do ktorej sa sám namočil...“
TRVALKA: „Lebo zo mňa priam kričalo, že som sa fatálne zamilovala, že bez Bohéma nemôžem ani dýchať, doma som sa ponevierala bez duše a zahorúca vyzvonila Mistrálovi, že ma položila na lopatky osudová láska...“
PÚPAVA: „Ako ju môže bez reptania živiť, odkedy ju nik nechce zamestnať napriek jej frigidite a zmôcť sa na súlož pri pomyslení, že by ju drvivá väčšina chlapov nepretiahla ani za milión...“
LALIA: „Po príchode do Starej Zagory som utrpela šok, lebo v dome okrem starého gazdu žili štyri ženy a všetky mu bezvýhradne patrili, všetky mu oddane a bez navonok prejavovanej zášti slúžili, hoci museli zachovávať poradie dôležitosti a postupne sa striedať v jeho spálni...“
KARIERISTKA: „Najmä keď mne sa zhola nič neprepieklo, ani jediná netaktná poznámka, ktorú si na nijakej recepcii neodpustil môj svojrázny a dobre potrundžený spoločník Bohém a kvôli ktorej vždy vypukol škandál, akoby spáchal smrteľný hriech...“
INTELEKTUÁLKA: „Len čo sme prestrihli ostnatý drôt a nadšene nastolili demokratický režim, dali sme sa dobrovoľne nakriatnuť na globalizáciu, na novodobý neokolonializmus, ktorý nám vnútil otrockú závislosť od európskeho trhu a celosvetového hospodárstva...“
HORTENZ: „Nerád by som kričal hop, kým nepreskočím, bol by to, koniec koncov, jediný úspech na mojom konte, na ktorom by sa dalo stavať, inak môj život stíhala jedna katastrofa za druhou, nevyrastal som v úplnej rodine, už v útlom detstve som sa zmieroval s otcovým ťažkým pijanstvom, s jeho neschopnosťou zaobísť sa čo i len jediný deň bez fľaše, bez príšernej opice, s jeho nevyliečiteľnou promiskuitou...“

Netuším, kde autorka, ktorá ako prekladateľka inteligentnej literatúry pre náročnejších čitateľov sa musí stretať s hĺbavejšími ľuďmi, chodí na tieto žalostné námety. Kde sa berie toľko zla, ktoré stretáva? Prečo v jej novej knihe, rovnako ako v oboch predošlých, opisuje iba samé zlo? Na svete nie je iba zlo, v ľudskom svete ide o odveký súboj dobra so zlom, to ľudstvo pozná už od praveku, a nie náhodou sa práve na tom zakladá princíp rozprávok. Vladimíru Komorovskú si predstavujem ako ženu, ktorá vo dne v noci sedí na hĺbavými textami, kde sa teda berie to autorské nutkanie rýpať sa iba v čiernom odtieni tohto sveta?
Čo keby si radšej všímala pozitívne črty, ktoré sú okolo nás. Príležitostí má dosť. Navyše, hrdinky by mali pochopiť, že ľudia sa schádzajú aj rozchádzajú...
Keď zoberiem do rúk jej prvú knihu, Všivavé osudy, všimnem si, že doslov k nej napísal Peter Gregor, spolu s Bercom Trnavcom nesporne najlepší slovenský satirik súčasnosti. Pred textom Komorovskej knihy dokonca nachádzam aj jeden jeho nádherný slovný bonmot. Komorovskej druhá kniha, Papendeklová idylka, je napodiv celá pretkaná Gregorovými múdrymi nadčasovými myšlienkami. Prečo, keď sa obklopuje múdrymi ľuďmi tohto typu, skĺza do ničoty? Peter Gregor medzitým vydal knihu Etudy alebo malá prechádzka veľkým lunaparkom, ktorá je veľkolepou prehliadkou majstrovského myslenia génia v priebehu štyridsiatich rokov. To je vzor!

 

 

MILOŠ DRASTICH