ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Syndróm nuly

redaktor: Zk 2010-11-26

 

 

 

"Syndróm nuly"

 

 

 

STANISLAV HÁBER - MÄKKÉ „F“

 

 

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2010

 

 

Za túto knihu mu zatlieskajú bezrukí. Stanislav Háber a jeho novotina, próza Mäkké „F“. Nie som z nej na mäkko. Kniha síce bola dokonca ocenená hlavnou cenou českej Literárnej vysočiny Quo vadis za rok 2009, ako nezabudli uviesť hneď na začiatku knihy. Takúto barličku, opieranie sa o ohodnotenie, považujem za čosi dehonestujúce, čo mi skôr vypovedá o kvalitách Literárnej vysočiny. Autor knihu venoval manželke Júlii, ich deťom Jankovi, Dominike a Jurkovi – áno, všetci menovaní sa môžu tešiť. Ich otecko napísal – a aj mu vydalí! – knihu!!! Hurá! Len či naozaj? Má sa prečo Stano Háber z vydania tejto viac novinárskej než literárnej knihy tešiť? Môže byť úprimne nadšený z tejto chaotickej znôšky neraz iba ôsmotriednych zážitkov bez ladu a skladu nahádzaných vedľa seba? Bez cieľa, bez zámeru?


„Nevšimol som si, že parkovisko je zaplavené blatom.“ – píše autor v skici Zablatená histórie. To je pre neho príznačné – byť v blate až po uši. Vinetou pre zomierajúcich je mdlá skica, pseudoliterárny obrázok na uspanie.  Moč v pohári – konečne plnohodnotná téma, poznamenávam si do knihy: „Stáli sme, v rukách poháre s vlastným močom a misky s výkalmi.“ – chváli sa autor. Predstavujem si autora ako tak stojí v rovnakej póze dodnes. Každý píše o tom, v čom sa vyzná. O čom niečo vie.
Nasleduje krátky útvar Psychostroje a psychopat: „V leteckej nemocnici ma čakalo aj vyšetrenie na psychiatrii. Mal som ťažký otras mozgu a utrpel som stratu pamäti.“  Tým sa všeličo vysvetľuje. Výpovedná hodnota tejto kvázipoviedky je 0,00001. Akurát tak pre autora. V ďalšej skici (Do Smoleníc so smolou a späť – dva údery do hlavy) sa vytasí s biblickým „Nesúď, aby si nebol súdený.“ Pamätáme si aj na obmenu „súdenia“ v konaní HZDS, ku ktorému autor nerozlučne historicky patrí, v deväťdesiatych rokoch.
V „poviedke“ Tisíc malých princov sa na margo rozstrieľaných miest v plameňoch pateticky pýta (nevšíma si, že tí, pre ktorých svojho času s takou láskou pracoval, svojím spôsobom rozstrieľali vlastnú domovinu na padrť) „V akom to žijeme svete, keď dokážeme prejsť ponad toľké utrpenie s ľahostajnou nevšímavosťou?“. Neuvedomí si, že opak, zaujatá všímavosť, tento svet nezachráni. Chce to radikálnu zmenu: ale zakážte výrobu a použitie akýchkoľvek zbraní! Aj za prezidentovania humanistu Václava Havla prešiel ťažiskový zbrojársky priemysel zo Slovenska do Čiech. Ale nenastala jeho likvidácia, ale modernizácia a predaj produkcie!
Nasleduje dojímavé čítanie, z ktorého sa dozvieme aj to, že JEDNA RODINA MALA JEDNU EUROPALETU (ide o rodiny v Záhrebe po incidentoch v deväťdesiatych rokoch): má to byť budúcnosť celého ľudstva? Predobraz – jedna europaleta pre každú rodinu? Priestor na celý život? – uvažujem, keď si prezerám ceny bytov a domov podľa špecializovaných časopisov z roku 2010.
V inej skici mu istý Chorvát rozpráva o tom, že sme (rozumej Slováci) im dali najväčšiu humanitnú pomoc z celého sveta. Stanislavovi Háberovi hneď napadne, že sa mu pochváli, že sa rozpráva s jedným z dvoch ľudí, ktorí stáli na začiatku tejto akcie. Našťastie tak síce neurobí, ale predsa len sa nezabudne pochváliť – všetkým čitateľom knihy. Keby bol skutočne nezištný, prvé čo by mu zišlo na um, by bolo: „Veď aj vy ste vo veľkom pomohli Čechom a Slovákom, keď 21. augusta 1968 napadli vojská Varšavskej zmluvy Česko-Slovensko!“


Za najdôležitejšie považujem jeho úvahy z knihy: „Povedal som im však aj to, čo potom v chorvátskej televízii verne odvysielali, že ak by niekto počúval posolstvo filmu Tisíc malých princov, nemusela prísť neskôr Srebrenica, kde vyvraždili civilných obyvateľov o tri roky neskôr, a ani ďalšie masové etnické. Viac som tomu zo Slovenska nemohol brániť ako len tým, že tú hrôzu som v čase jej existencie spracoval do filmu.“ Stano totiž zo života naozaj nepochopil vôbec nič: rozhodne by prišlo k Srebrenici. Naivný Stano nepochopil, a nepochopí, že ide len a len o veľké peniaze. Tento typ peňazíchtivých ľudí nezastaví nikdy nič, keď pôjde o možnosť získať majetok (respektíve zveľadiť ho) za cenu ľudských životov. Tento stav trvá na zemeguli už osem miliónov rokov – pravda, na začiatku ešte neboli peniaze, ale boli vždy nejaké materiálne výhody – lepšia samica, lepšie jedlo, lepšie lôžko... Uvažujem, ako mohol niekto takýto naivný robiť servis premiérovi republiky.
Lenže Stano so svojou naivitou nekončí, cituje dieťa, ktoré už od mamy nepýta čokoládu, ale aspoň kúsok chleba: pravdaže za vojny. Rozmýšľam – veď  je to ako mnohí Slováci teraz za čias mieru! Nás zbombardovalo politikum po Nežnej.
Potom sa Stano rozhodne sebarehabilitovať skicami Prvé slobodné štúdio a O puse a kamarátstve. Vzápätí sa v skici Neznámi hrdinovia pochváli sám ako darca krvi... Kedy konečne zvolá: „Ste dobrí, ale ja som najlepší!“?
„Od detstva vidím duše mŕtvych,“ lúči sa s nami Stano: „Nemôžem za túto vlastnosť. Nikdy som mŕtvych nevyvolával. Ale stáva sa mi to.“ Pripomínam mu verejne, že s takýmito vlastnosťami nikdy nemal vstúpiť do politiky v tej podobe, v akej do nej vstúpil: musel vidieť, kto je mŕtvola.


P.S.: Kniha je síce na zaplakanie, ale po desiatom pive a osemnástej borovičke tieto rozprávania môžu celkom dobre uspávať pri táborovom ohni.

 

  

MILOŠ DRASTICH