ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Sándy

 

BabamasszázsSK

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Od analógového k digitálnemu

redaktor: rk 2010-11-27

 

 

 

OD ANALÓGOVÉHO K DIGITÁLNEMU...

Nové pohľady na nové umenia v audiovizuálnom veku

 

 

Zbrusu nová publikácia, ktorá mapuje nové formy výtvarného umenia v širšom socio-kultúrnom kontexte. O vysokej úrovni tejto knihy svedčí samotný výber textov svetových autorov, ktorí patria k špičke v danej problematike. Zostavovatelia si dali záležať na precíznom a originálnom výbere, ktorý predstavuje reprezentatívny fokus na reflexiu súčasného svetového umenia. Kniha vyšla ako súčasť projektu DigiVAF(ex) 2008 – 2010, na FVU v Banskej Bystrici. Viac  http://idm.aku.sk/vafex.

 

 

 

Nové pohľady na nové umenia           

 

 

Západné umenie prešlo v 20. storočí premenami, ktoré zásadne zmenili inštitucionálne rámce sveta umenia. Nové reprezentačné stratégie spochybnili inštitúciu autorstva, oslabili ontologický status umeleckého diela a zrelativizovali interpretačné prístupy k nemu.

 

Ešte predtým,než tvár umenia zvrásnili nové technológie, sami umelci podrobili tvrdým skúškam jeho médiá. Vytrvalé experimentovanie modernistov so zobrazovacími konvenciami, médiami, jazykmi a kódmi priviedli najskôr výtvarníkov a literátov k riešeniam bez mimetických a naratívnych väzieb na reprezentovanú realitu, neskôr aj hudobníkov k hudbe ignorujúcej posluchové konvencie či dokonca temporálne a audibiliné rámce percepcie. Na konci týchto riešení stála dôsledná konceptualizácia a dematerializácia umeleckého diela – stratégie, ktoré už v umeleckej praxi ostali prítomné. Umelci sa skrátka ponorili do hlbín jazyka, tí odvážnejší dokonca splynuli s médiom. Filozofická smrť subjektu a autora a technologické, participátorské a interaktívne spôsoby umeleckej komunikácie urobili príjemcu spoluzodpovedného už nielen za receptívne zhodnotenie umeleckého diela, ale neraz aj za jeho výslednú konfiguráciu. Výsledkom je situácia, keď umeleckým dielom môže byť čokoľvek a dokonca ho už nemusí vytvoriť či skoncipovať umelec. Umenie dnes môže objaviť ktokoľvek kdekoľvek, môže sa jednoducho prihodiť. To všetko sa samozrejme deje s veľkorysým požehnaním relevantných inštitúcií, ktoré sa umeleckej heréze pohotovo a flexibilne prispôsobujú, niekedy dokonca aj proti vôli autora. Umelci vo svojich útokoch nešetrili ani estetiku. Naopak, tým, že obetovali kategóriu krásy v mene neistých experimentov a zanevreli na múzické inšpirácie, talent a remeselné zručnosti, uštedrili tejto najzraniteľnejšej disciplíne najtvrdšie a najzákernejšie rany. Umelec namiesto toho, aby sebavedomému svetu umenia predkladal zmyslovo príťažlivé artefakty, zaplňuje ho dnes podivnými, neraz odpornými predmetmi najrozmanitejšieho pôvodu, provokuje jeho inštitúcie nemiestnymi návrhmi a testuje spoľahlivosť jeho mechanizmov. Umenie 20. storočia donútilo filozofov a estetikov hľadať nové metodologické stratégie a interpretačné prístupy k jeho výtvorom. V 60. rokoch minulého storočia najmä americkí myslitelia sústredili svoju pozornosť na „kultúrny kontext“ a „svet umenia“, ktorými nahradili metafyzické a psychologické pojmy starších teórií, ako „forma“ či „emócia“. Vďaka tejto iniciatíve sa ukázalo, že estetika umenia nie je až taká bezbranná a jej existencia nie je podmienená kategóriami krásy či vznešenosti, ako sa mnohí domnievali. Hoci s ťažkosťami, predsa len prežila odluku umenia od krásy a svoj kategoriálny a metodologický aparát prispôsobila aktuálnym zmenám v umeleckej reprezentácii. Esencialistické definície umeleckého diela nahradila kontextovými a namiesto historizujúcich, psychologizujúcich a funkcionalistických teórií umenia ponúkla procedurálne a inštitucionálne. 

 

Dnes už nežijeme iba v paralelných svetoch – reálnych a virtuálnych (i tých simulovaných a tele-prezentovaných) – ale už aj v paralelných svetoch umenia. Koexistencia všetkých týchto svetov môže byť mätúca a deprimujúca, v žiadnom prípade však nezabíja našu symbolotvornú podstatu. Ocitli sme sa na prahu nového typu kreativity, ktorá, dúfajme, dokáže zmysluplnejšie artikulovať náš citový život než tradičné umelecké formy a spôsoby reprezentácie. Nové koncepty umenia, či už je to Cageov samoznejúci environment, Kaprowov happening, Beuysova sociálna plastika, Kosuthove konceptuálne prieskumy, Barthesovo písanie nahlas, Sontagovej nová senzibilita, Welschova anestetika, Abramovičovej mentálna transmisia myšlienok a energie, Minského symbióza vedy, umenia a psychológie, Deleuzove a Guattariho deteritorializované refrény a tváre, Beyov poetický terorizmus, Stelarcova protetická extenzia humanity alebo Ritterova fyzická estetika, svedčia o stále aktuálnejšej potrebe odhaľovať v palimpsestoch nekonečného príbehu umeleckého symbolizmu nové a nové vrstvy a línie, pohrávať sa s ich významami a asamblovať a kolážovať ich v nových a nových kontextoch. Ako artikulovať túto neuchopiteľnú hru diferencií a multiplicít, ktorá už dávno nemá genealogickú a hierarchickú povahu, ale nomádsku identitu? Možnože dnes skutočne namiesto estetiky potrebujeme erotiku umenia, ako to kedysi prorocky naznačila Susan Sontagová. Alebo rizomatickúasambláž rozličných estetík! Nech nám je útechou aspoň to, že neprehľadná pluralita svetov umenia provokuje estetikov k novým výkonom. 

 

Zvuk a gesto, ktoré spolu s obrazom predstavujú médiá, stojace vo vzájomnej interakcii na začiatku symbolickej reflexie sveta, boli až do 20. storočia viazané na živý, efemérny, neopakovateľný akt performancie-reprodukcie-interpretácie. Kým obraz konštituoval virtuálny priestor, zvuk a gesto operovali vo virtuálnom čase. Túto dôležitú skutočnosť pochopili už antickí Gréci, keď rozdelili umenia na expresívne (múzické) a konštruktívne (výtvarné). Ich klasifikácia bola hierarchická: expresívne umenia (tanec, hudba a spievaná poézia) boli nadradené konštruktívnym (architektúre, sochárstvu a maliarstvu) práve pre jedinečnú neopakovateľnosť performatívneho aktu. Aj v oblasti umeleckej reprezentácie skutočnosti sa prostriedkom mimézis stalo gesto performera, ktoré predchádzalo mimetickému obrazu výtvarníka. Skôr než nové technológie zaviedli v 20. storočí do statických výtvarníckych žánrov temporálny rámec a dynamizovali našu percepciu, kľúčové osobnosti euro-amerického avantgardného umenia – Marcel Duchamp, John Cage, Allan Kaprow a ďalší – priviedli tradičné umelecké formy k novej syntéze zvuku, gesta a obrazu. Práve ich zásluhou sa zmenilo tradičné chápanie umenia ešte predtým, než ho na nepoznanie zmenili nové technológie, umožňujúce elektronickú (najskôr analógovú, neskôr digitálnu) reprodukciu a distribúciu zvukov a gest. Zmena sa dotkla štyroch aspektov: 1. filozofie reprezentácie a ontologického statusu umeleckého diela (konceptualizácia a dematerializácia); 2. estetiky (programová odluka umenia od krásy); 3. remesla (rezignácia na staré a vznik nových zručností); 4. zániku druhových a žánrových taxonómií (intermedializácia a multimedializácia). K nim sa na sklonku tisícročia pridala (digitálna) interaktivita ako kvalitatívne nový spôsob štruktúrovania umeleckej formy a organizácie procesu umeleckej komunikácie. 

 

Mnohí umelci dneška uspokojujú nepokojného hľadačského ducha práve prostredníctvom interakcie. Zdá sa, že interaktívna komunikácia – so spoluhráčmi, poslucháčmi, divákmi, so stále inteligentnejšími hudobnými nástrojmi, počítačmi i s prostredím – je veľmi účinný nástroj na artikulovanie plurality postmoderného sveta. Jej korene nachádzame už u klasikov experimentálneho umenia: v Duchampových rotoreliéfoch, v Cageovom šachovom kuse Reunion (1968), Lucierovej miniopere The Duke of York (1971), v Unforeseen Events (1991) Davida Behrmana či v Tudorovom elektronickom environmente Neural Synthesis (1992). Uvedení umelci popri tom, že svojimi dielami aktivovali intelektuálnu stránku umeleckého zážitku, otvorili umelecké dielo do časopriestoru a anticipovali interaktivitu generovanú novými technológiami, princíp, ktorý zostáva zachovaný aj v umeleckých kreáciách určených pre rádiofonický a kybernetický priestor. Menia sa len naše časopriestorové návyky, metabolické i technologické. Strata referenčných rámcov, manipulované a fragmentarizované vedomie a vnímanie neschopné rozlišovať medzi realitou a jej technologickými surogátmi, príznačné pre svet ovládaný médiami a novými technológiami, sú daň, ktorú ľudstvo zaplatilo za snahu ovládnuť časopriestorové súradnice fyziologickej skúsenosti. A mení sa, pochopiteľne, aj podstata a charakter techné. To všetko si vyžaduje nielen novú estetiku a novú senzibilitu, ale aj nové edukačné prístupy a stratégie. V dobe, keď sa čas potrebný na osvojenie si umeleckých remeselných zručností značne skrátil a oslobodil od talentových dispozícií, keď sa vďaka prevratným a široko dostupným technológiám možno naučiť produkovať kvalitné umelecké diela za veľmi krátku dobu a bez špeciálneho akademického vzdelania, koexistujú v rámci jednej generácie paralelne dve odlišné chápania nového typu tvorivosti. Umenie prirodzene splýva s inými typmi kreativity, ktoré vôbec nie sú odkázané na prežité inštitucionálne rámce sveta umenia západného typu ani na jeho konvenčný kategoriálny a axiologický aparát a kde jeho elitárske delenie na profesionálne a amatérske vonkoncom neobstojí. 

 

Pred pätnástimi rokmi predniesol Wolfgang Welsch v Bratislave (na pôde Sorosovho centra súčasného umenia) prednášku nazvanú Umelé rajské záhrady? Skúmanie sveta elektronických médií a iných svetov. Autor v nej vtedy zosumarizoval charakteristické vlastnosti virtuálnych svetov (umelých rajských záhrad) generovaných elektronickými médiami, načrtol ich vplyv a požiadavky na umenie nových médií, snažiac sa postrehnúť jeho pozitíva i negatíva v meniacom sa kontexte humanitného vedenia, ktoré sa, inšpirované moderným umením, začalo vyžívať v interdisciplinárnych, intertextových a intermediálnych presahoch. Za pätnásť rokov sa toho síce v umení veľa zmenilo, najmä čo sa týka jeho technologických a médiových možností, mnohé z Welschových téz však ostali platné dodnes, a preto sme sa rozhodli začať predkladanú antológiu práve touto jeho prednáškou. Nové médiá radikálne zmenili gramatiku i syntax, estetiku i sociálne funkcie a stratégie umenia. Z mnohých umelcov sa, často práve vďaka technologickým možnostiam, stali akísi sociálni aktivisti (či dokonca „poetickí teroristi“), pre ktorých nejestvuje žiadne tabu. Samozrejme, zďaleka nie všetko, čo dnes v umení vzniká, má schopnosť alebo ambície ovplyvňovať chod života či dokonca meniť tok spoločenských udalostí. V stále nediferencovanejšej záplave redundantných pseudoumeleckých repetícií bez väčšej umeleckej a estetickej hodnoty i bez výraznejšej psychologickej a spoločenskej účinnosti sa však ako memento týčia činy skutočných umelcov-aktivistov – tých, čo dobrovoľne opustili svet umeleckých inštitúcií a obetovali svoj talent i médium v záujme estetickej účinnosti a najmä spoločenskej prospešnosti. Títo umelci netestujú dávno otestované hranice umenia v sterilných prostrediach galérií a grantových platforiem, ani v prenajatých a medializovaných verejných priestoroch, ale odvážne balansujú na dynamických hraniciach života a umeleckej svetotvorby v situáciách a prostrediach (čoraz častejšie aj v tých virtuálnych), ktorých súradnice nevytyčujú teoretici, kurátori, sponzori a konzumenti umenia a antiumenia, ale sám život, technologický pokrok a konkrétna spoločenská potreba. 

 

Demokratický priestor svetovej internetovej siete pomohol distribuovať novú senzibilitu a nové podoby kreativity do tých najsúkromnejších priestorov a najintímnejších záhybov ľudského vedomia – individuálneho i spoločenského. Strašiak globalizácie a diktátu médií aktualizoval otázku diferenciácie a spustil emancipačné hnutia najrôznejších sociolektov. Keď sa všetky hranice rozpustili v pankulturalizme a interpretačnom relativizme, estetické princípy sa začali uplatňovať v manifestácii identity, jedinečnosti a kultúrnej autentickosti. Ako hovorí Ivan Gaskell, derridovské différence (stabilizovaná diferencia) sa zmenilo na différance (odklad). Nikto nechce byť už viac identický a spoľahlivo zaraditeľný, a to do takej miery, že sa dnes nivelizujú a komodifikujú už aj samotné diferencie. Predkladaný výber z textov o umení nových médií reaguje na uvedené myšlienkové, percepčné, spoločenské a technologické pohyby a snaží sa ich zachytiť v čo najpestrejšej škále oblastí, médií a prístupov. Namiesto pokusu reprezentatívne zmapovať horúci, stále sa formujúci terén nového umenia, má preto skôr ambíciu ponúknuť záujemcom oň možné spôsoby, ako zmysluplne artikulovať jeho dynamickú členitosť prostredníctvom rozmanitých kritických reflexií. Výber textov a žánrová a metodologická pestrosť boli motivované nielen súčasným, takmer neprehľadným stavom diskurzu o umení nových médií, ale predovšetkým pomerne rýchlou transformáciou vizuálnej kultúry na audiovizuálnu, ku ktorej v druhej polovici 20. storočia došlo vďaka prevratným audio technológiám. V kontexte svetového výtvarného a umeleckého diania je obrat ku sonorizácii datovaný obdobím medzi rokmi 1996, keď bola v Berlíne uvedená výstava Klangkunst, a 2000, po ktorom dochádza k eminentnému záujmu múzejných a galerijných inštitúcií o túto „nemateriálovú“ umeleckú tvorbu. Prvá dekáda tohto storočia priniesla množstvo výstavných podujatí zameraných na konceptuálne prejavy v auditívnej sfére od 60. rokov až po súčasnosť. Zvuk sa stáva trendovou výstavnou a performačnou komoditou s teoretickými, archeologickými, retrospektívnymi a sumarizačnými pohľadmi, ktoré sprítomňujú celé 20. storočie a komprimujú ho do jednej megainformácie. Paralelne s archeologickými sondami sme svedkami toho, že mladá digitálna generácia tvorcov pracuje s identickými ideami, s akými pracovali umelci v analógovom období, a až ich následné zverejnenie na výstavách nám ukazuje, že koncepty týchto autorov predbehli technologické možnosti doby. 

 

V súvislosti s rozdielmi medzi klasickými a novými umeleckým formami vyvstáva otázka: Ako učiť umenie v dobe, keď sú umelecké i edukačné stratégie viac diverzibilné, heterogénne a rizomatické? Jedným zo spôsobov, ako edukácii napomôcť, je vytvárať informačné prostredie a ponúkať študentom orientačné smerníky, odkazy – s funkciou podobnou tej, akú plní poznámkový aparát pri čítaní textov. Veríme preto, že predkladané texty budú pre mladých tvorcov a študentov umenia takýmito smerníkmi a prispejú k ich zmysluplnému zorientovaniu sa; ich záujmy sú totiž veľmi nediferencované, zahrňujú všetky aspekty zvuku (vlastný akustický materiál, spôsoby jeho generovania a distribúcie) a manifestujú sa v rozmanitých výstupoch (laptopová experimentálna hudba, sound art, noise music, zvukové objekty, zvukové inštalácie, interaktívny vídžejing a pod.). 

Ateliér digitálnych médií FVU v Banskej Bystrici, podobne ako iné ateliéry na vysokých umeleckých školách na Slovensku a v Čechách, je priestorom pre kreatívnu aplikáciu nových technológií a médií v intenciách aktuálneho výtvarného prejavu a je otvorený intermediálnym a interdisciplinárnym projektom, integrujúcim digitálne technológie do umeleckej tvorby – od videoumenia, videoobjektu, videoinštalácie, videoperformancie a počítačovej animácie cez zvukovo orientované environmenty a projekty a multimediálne realizácie až po náročné formy súčasnej umeleckej komunikácie. Študenti dnes bežne pracujú s autorským digitálnym zvukom a obrazom, s interaktivitou v digitálnom 2D a 3D prostredí, vrátane intervencií do verejného prostredia (aj digitálneho), narábajú s vizualitou databázových a algoritmických procesov v online komunikácii (sociálny networking), využívajú aktuálne softvéry, zaoberajú sa objektovo orientovanými programovacími jazykmi na interakciu, integrujú herné enginy do výtvarného umenia (machinima), aktívne sa venujú ďalším odnožiam digitálneho umenia ako sú mobile phone art, net art, software art, generative art, cyber art a pod. Skĺbenie praktických programátorských zručností s ideovými a konceptuálnymi formuláciami problémov a teoretickou výbavou, akú ponúka táto publikácia, sa otvára možnosť komplexne artikulovať tvorivé prostredie a tvorivý proces. Sme priamymi svedkami toho, ako sa hobby-izmus a brikolérstvo stávajú cestou k operatívnej a dynamickej profesionalizácii, čo je sprievodný jav technologickej a informačnej spoločnosti. V oblasti kultúry tak dochádza k mainstreamizácii a inštitucionalizácii inakosti, čiže k transgresii subverzie a v konečnom dôsledku ku zmierňovaniu napätia medzi inštitucionálnosťou a anti-inštitucionálnosťou. 

 

V rokoch 2004 – 2010 prebiehal na Fakulte výtvarných umení v Banskej Bystrici projekt DigiVAF(ex), v rámci ktorého sa zrealizovalo takmer 100 podujatí a vydalo 10 postprodukčných dokumentačných DVD nosičov. Predkladaná publikácia je záverečným príspevkom k tomuto projektu, ktorý v rokoch 2008 – 2010 získal podporu grantu KEGA na Ministerstve školstva SR a aj vďaka nemu ju bolo možné realizovať v podobe, v akej ju teraz držíte v rukách. Ďakujeme všetkým autorom za možnosť uverejniť preklady ich textov v slovenskom jazyku a poskytnúť tak študentom, mladým umelcom a teoretikom príležitosť oboznámiť sa s výsledkami ich výskumnej a teoretickej práce. Poďakovanie ďalej patrí Martinovi Dernerovi za grafickú úpravu, Kataríne Holecovej za jazykové korekcie a Eve Murinovej a Karin Dvořákovej za operatívnu spoluprácu pri vydaní publikácie. Spoločne dúfame a veríme, že kniha si nájde svoju cestu aj k odbornej verejnosti a svojimi postrehmi prispeje k formovaniu estetickej, filozofickej a umelecko-historickej reflexie intermediálnych a interdisciplinárnych tvorivých aktov, oscilujúcich medzi vizuálnymi a auditívnymi umeleckými prejavmi.

 

 

 

Jozef Cseres a Michal Murin

 

 

úryvok z knihy J. Cseres a M. Murin - Od analógového k digitálnemu...

(Nové pohľady na nové umenia v audiovizuálnom veku), 2010