ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Boh nad mikroskopom (1)

redaktor: Zk 2010-12-27

 


Boh nad mikroskopom


John Polkinghorne
JEDEN SVET
Kalligram, Bratislava 2008

 

 

Podtitulok knihy Vzájomné pôsobenie medzi vedou a teológiou a titul Jeden svet (Kalligram 2008) z pera Johna Polkinghorna, významného teoretika v oblasti matematickej fyziky a anglikánskeho kňaza, navádza čitateľa až priveľmi zrozumiteľne do sfér, o ktorých bude reč: o súlade vedy s teológiou. Doktor Polkinghorne sa v hľadaní vzťahou medzi vedou a teizmom stal uznávanou vedúcou osobnosťou, osobitne odvtedy, keď rezignoval na post profesora matematickej fyziky v Cambridgi a vyštudoval radšej teológiu. Obhajuje postoj kritického realizmu tak vo vede, ako aj v teológii. Toľko oficiálne informácie.
Kam nás vedie sám text jeho knihy vydanej po prvý raz v roku 1986? V stručnosti to najprv naznačia kapitoly: Svet po osvietenstve, Povaha vedy, Povaha teológie, Povaha fyzikálneho sveta, Miesta vzájomného pôsobenia medzi vedou a teológiou, Úrovne opisu, Jeden svet.
Zaujalo ma, keď autor upozornil, že „fatálne dôsledky by to však malo iba vtedy, keby sme sa nazdávali, že nevyhnutne musíme dospieť k istej pravde.“ Má to totiž veľmi pôsobivé pokračovanie: „V skutočnosti sa musíme uspokojiť so skromnejším cieľom – s pravdeblízkosťou.“
Pravdeblízkosť je podľa neho podstatne presnejší pojem než pravda. No tu sa treba vážne opýtať, či iba vo vede môžeme dospieť k pravdeblízkym skutočnostiam: neplatí to v plnej miere aj v otázkach súvisiacich s Bohom, náboženstvom, teizmom, teológiou? Či v prípade Boha zrazu pôjde o pravdeabsolútno?!
Ak chceme hľadať vzťah a súlad vedy a teizmu, musíme sa pozerať na obe zložky rovnakými očami. Ludwig Witgenstein síce dokázal, že v rozličných kontextoch majú slová rôzny význam (túto informáciu však autor knihy nepoužil), no potom nemusíme vôbec hovoriť o pravdeblízkosti (ako navrhuje John Polkinghorne), ani o pravdeabsolútnu (ako protinavrhuje Miloš Drastich), ale vystačíme s pojmom pravda. Takže sa ocitneme na samom začiatku a budeme si  musieť viac všímať kontexty.
A musíme to brať takto vážne, lebo aj John Polkinghorne prichádza v knihe so závažným tvrdením: „Človek má byť otvorený všetkému neočakávanému.“ A dokonca na tej istej strane má aj nemenej dôležitú tézu: „Popretie polovice dôkazov by neviedlo k žiadnemu pokroku.“
Prizmou týchto téz beriem do úvahy jeho výrok: „Namiesto dokonalosti sme od matematiky mali zrejme očakávať poznanie, že každý zaujímavý matematický systém je otvorený a nezavŕšený. V dôsledku toho konzistentnosť matematických systémov už nie je vecou matematickej kalkulácie. Aj matematika teda predpokladá akt viery!“
Nemenej dôležitý je jeho postreh z opačného, náboženského súdka: „V náboženstve ide o osobné stretnutie, nie o nejaký súbor téz. Ide v ňom o osobnú angažovanosť.“ K tomu dodávam: A toto osobné stretnutie je vlastne tým najtajomnejším, z čoho celé náboženstvo pramení. Niekto k nemu dospeje cez látky rozširujúce vedomie (alkohol, LSD, DMT, psylocibin a iné chemické preparáty označované aj ako drogy), iný cez sebabičovanie, čiže princíp sado-maso, ďalší z krajného hladu, vyčerpania, prípadne má mystický zážitok len tak, nečakane, mnohokrát už od mladosti aj viac razy za život. Nie každý, komu sa to pritrafí v detstve, má to šťastie, že by sa tento atraktívny stav zopakoval, snaží sa tam preto aj nasilu vrátiť, a to je potom tá nešťastná životná „drogová“ cesta, v krajnom prípade stav počas operácie, respektíve po autonehode a inom nešťastí. Svorne však všetci zúčastnení opisujú rovnaký zážitok: cestu tunelom k bielemu svetlu a nevýslovný pocit lásky. Kvôli tomuto pocitu sú šťastlivci, čo ho raz okúsili, schopní urobiť čokoľvek. Pýtam sa však nekompromisne: ak je toto stretnutie s Bohom, má to byť naozaj všetko? Na celú večnosť sa pozerať na biele svetlo s pocitom lásky a nikdy nič iné? Je to skutočne to božské? To sa nedozvedám ani od Johna Polkinghornea, ktorý len pripomenie, že kresťanská teológia chápe Boží akt stvorenia ako slobodný akt lásky. Áno, láska je fantastická vec a bez nej je naozaj život mizerný, ale nemyslím si zase, že je to jedna jediná hodnota, o ktorú má v bytí ísť. Poznanie napríklad nie je o nič menej. O tom z ľudí, ktorí sa vrátili z tunela, nehovoril nikto ani slova.
Polkinghorne spomína Freuda, ktorý považoval náboženstvo za univerzálnu neurózu, respektíve za ilúziu, za výraz infantilnej ľudskej potreby uspokojenia. Musím k tomu poznamenať – predstava Boha ma vôbec osobne neuspokojuje. Je iné poznať odpoveď na zásadnú otázku, či Boh existuje a stvoril Vesmír aj človeka v ňom a ďalej ho tvorí, dotvára, pretvára, alebo či všetko vzniklo samé od seba (kto stvoril Boha, necháme pre infantilných, múdri vedia, že tu bol vždy a kde sa nabral, sa prezieravo nepýtajú, lebo Boh na takéto hlúpe otázky neodpovedá).
John Polkinghorne prehodí na inú tému: „Matematika je abstraktný kľúč od zámky fyzikálneho univerza.“ Pýtam sa, či takým istým kľúčom nie je aj hudba. Keď sa Ella Fitzgerald správne rozospievala, praskali od jej spevu, čiže  hudby, vínové poháre na stoloch v prepychových reštauráciach, na čom sa spolu s priateľmi hudobníkmi dobre bavila. Existujú experti presvedčení, že celý pozorovaný Vesmír je v skutočnosti hudba. No ako vznikol, to nevie pochopiť ani molekulárny biológ Francis Crick – podľa neho vzniku života na Zemi v časovom úseku, ktorý bol k dispozícii, nemožno porozumieť. Jeho úvaha o vyslaní života na Zem v kabíne kozmickej lode tieto úvahy len posúva, ale nerieši  – ako vznikol život tam, odkiaľ teoreticky prišiel? Atď. atď. To by sme sa nikdy nepohli z miesta. Lenže, zdá sa, ani sa nepohneme.

 

(pokračovanie)
 

 

Miloš Drastich