ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nevyhnutné nesúlady (1)

redaktor: Zk 2010-12-27

 

 

Nevyhnutné nesúlady rozumu a citu

 

Alister McGrath - Dawkinsov Boh
Kalligram, Bratislava 2008

 

 

Aj to je súčasťou TAJOMSTVA. Keď som premýšľal ako stvárnim recenziu knihy Alistera McGratha, profesora historickej teológie na Oxfordskej univerzite a široko uznávaného teológa a zároveň špecialistu v oblasti molekulárnej biofyziky s titulom Dawkinsov Boh (Kalligram, Bratislava 2008), zašiel som do predajne Lacných kníh, kde mi do očí padla iná kniha. Bol to Leonardo da Vinci a jeho titul Nápady. Spakruky som ju otvoril akurát na dvojstrane 28-29, kde je vľavo krátka úvaha O náboženstve: „Ak nemáme istotu o všetkom, čo prechádza zmyslami, o to viac musíme pochybovať o veciach nepodliehajúcich zmyslom, ako je podstata Boha, duše a podobne; o nich sa ľudia dohadujú a stále diskutujú. Farizeji: to znamená mnísi. A mnohí obchodovali s bezpočtom falošných zázrakov a klamali tak hlúpy dav.“ Napravo je úvaha Znamenitosť matematiky: „Kto neverí vo vrcholnú istotu matematiky, tápe v zmätku a nikdy neumlčí rozpory sofistických vied, ktoré človeka učia večnému kriku. Veda je veliteľ a prax vojaci.“
Musím myslieť na tieto dva citáty staré zaokrúhlene pol tisícročia. Alister McGrath si zobral na svoje duševné plecia najťažšiu možnú úlohu. Kde vôbec možno nájsť súlad vedy a náboženstva, keď veda je založená na rozume, kým viera na cite? Ak nebudú spolu komunikovať, nemôžu si porozumieť v ničom, nieto ešte v otázkach o Bohu. Veda ide cez omyly: po špirále poznania smerom k hlbším pravdám (o pravde existuje vážna filozofická disciplína, čo bola pravda v stredoveku, bola pravda pre istý stupeň poznania, to by mal pochopiať aj vedec Richard Dawkins). Viera stojí pred najťažšou otázkou poznania sveta, lebo prípadná existencia Boha je stále rovnako zahalená ako v šedom dávnoveku, pred státisícročiami, keď v ľudských pospolitostiach iba začínala zrieť funkcia šamana, liečiteľa a bohozvestca, ktorý ovládal aj umenie a tajomstvo posvätných rastlín a živočíchov: pomáhali mu k víziam, ktoré liečili a približovali Boha aj zosnulých predkov. To všetko na pomoc človeku bojujúcemu o holý život v tvrdej prírode.
Kresťanský Boh, moslimský Alah, východný Budha  (Osvietený) a iní najvýznamnejší bohovia, prípadne vodcovia skupín ľudstva, dozrieval iba vo vlastne nepatrne krátkej časti minulosti – podľa jednotlivých vier – od dva a pol tisíc rokov Budhu, po jeden a pol tisícročia Mohameda. Ježiš Kristus bol práve uprostred. Ani za tých dvetisíc rokov sa z TAJOMSTVA nič neprelomilo. Zopár tisíc zázrakov sa mihlo planétou, aj to sa ešte cirkev svätá musela dohovárať, ktorý z nich vôbec za zázrak uznať. Materializácie svätého Františka z Assisi sú síce atraktívne, ale predstavte si, že by sa stala materializácia základným produktom každého hlboko veriaceho kresťana: na svete by bolo toľko spadnutých mechov peňazí, že by všetky druhy bankoviek boli úplne znehodnotené, mali by iba hodnotu papiera na spálenie. A k bohu by sme POZNANÍM o nič bližšie neboli.
Toto TAJOMSTVO bolo rovnaké v praveku (cca vyše 6000 rokov), pred miliónom rokov, aj pred 13,7 miliardy rokmi, keď vznikol Veľký tresk, začiatok nášho vesmíru (už teraz vedci hútajú na vedeckej báze, čo bolo predtým). Ja sa skôr obávam prílišnej zjednodušenosti, pokiaľ ide o večnosť a spätosť s Bohom: všetci, ktorí prenikli najrozmanitejšími spôsobmi cez tunel (klinická smrť, hladovka, sado-maso bičovaním, látky rozširujúce vedomie:  DMT, LSD, alkohol atď.) sa dostali k svetlu a obrovskému pocitu lásky, to je síce dozaista príjemné, ale predstavte si, že by ste už nikdy nič iné nemali zažiť –  iba všeobjímajúci pocit lásky a svetla: na večnosť! Nikdy nič iné. Pri všetkých spomienkach na pestrosť pozemského života, aj keď spätého okrem príjemných stránok aj so všelijakými trápeniami, súženiami.
Alister McGrath nespomína doktora Bruceho Liptona, no nazdávam sa, že ho tu treba uviesť. Jeho esej Biológia viery (WM magazin  č. 49, ročník VI.) uvádza totiž nesmierne dôležitý, priam šokujúci pohľad na tieto zásadné otázky: „Náhle som si uvedomil, že život bunky neriadia jej gény, ale fyzikálne a energetické prostredie, v ktorom žije. Gény sú iba molekulárne stavebné plány použité na stavbu buniek, tkaniva a orgánov. Úlohu „dodávateľa“, ktorý tieto génové plány číta a vykonáva, plní prostredie nesúce hlavnú zodpovednosť za povahu živej bunky. To znamená, že si každá jednotlivá bunka „uvedomuje“ okolité prostredie, nie gény, ktoré mechanizmus života iba uvedú do pohybu.“ Toto hovorí špecialista,  bunečný biológ!
 Iný vedec Rick Strassman v knihe DMT: molekula duše upozorňuje na zdrvujúcu súvislosť: v Tibetskej knihe mŕtvych je údaj, že duša opúšťa mŕtve telo postupne 49 dní, kým dozreje k tomu, aby mohla vstúpiť do iného tela a podobne, pohlavie, ktorým začína rozhodujúca fáza života plodu v matkinom tele, sa definitívne objaví až po 49 dňoch od počatia. Akoby až vtedy vstúpil duch do plodu.
Sám McGrath sa zaoberá kritikou diel Richarda Dawkinsa, zarytého nepriateľa Boha a kresťanského náboženstva. Zdôrazňujem, kresťanského, lebo Dawkins aj McGrath sa tvária, ako keby iné náboženstvá ani neboli, respektíve nezaslúžili si vôbec pozornosť. To je mimochodom, také isté trestuhodné, ako keď niekto nevie zniesť človeka inej pleti, čiže ako rasizmus. Tváriť sa, že existuje len jedna viera, kresťanská... lenže na Západe to robí akosi priveľa ľudí a nikomu ani len nezíde na um, že konajú nesprávne. Zaužívalo sa to – veď sme tu všetci kresťania, či nie? (Vopred upozorňujem, že nesúhlasím s tézami Richarda Dawkinsa, ale nemôžem mlčať, keď vidím trhliny v diele Alistera McGfratha).
McGrath uvádza: „Ako filozof Michael Ruse poukázal v recenzii Satanovho kaplána Dawkinsova „pozornosť sa presunula z písania o vede pre širokú verejnosť na vedenie totálneho útoku proti kresťanstvu“. Skvelý popularizátor vedy sa stal zúrivým protináboženským polemikom, ktorý svoje argumenty skôr hlása, ako predkladá do diskusie.“ Tu sa očividne McGrathovi podarilo stotožniť kresťanstvo s náboženstvom ako takým. Vôbec mu nedošlo, že kresťanstvo je iba jedným z náboženstiev tohto sveta, ktorému verí približne každý siedmy obyvateľ zemegule: čiže na jedného kresťana je viac ako šesť inak zmýšľajúcich obyvateľov!

 

(pokračovanie)

 

Miloš Drastich