ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nevyhnutné nesúlady (2)

redaktor: Zk 2010-12-27

 


Nevyhnutné nesúlady rozumu a citu

 

Alister McGrath - Dawkinsov Boh
Kalligram, Bratislava 2008

 

 


Na druhej strane je tu napríklad názor Richarda Dawkinsa, ktorý je hrubým  a primitívnym zjednodušením života: „Život nie je nič iné ako bajty a bajty bajtov digitálnych informácií. Gény sú čisté informácie – informácie, ktoré sa dajú zakódovať, prekódovať a odkódovať bez toho, aby sa akokoľvek znehodnotil alebo zmenil zmysel... My – a to znamená všetky živé bytosti – sme stroje, čo prežili a sú naprogramované tak, aby rozmnožovali programujúcu digitálnu databázu. Darvinizmus môžeme teraz chápať ako prežitie tých, čo prežili na úrovni čistého digitálneho kódu.“ Možnože je takým tvorom pán Dawkins, ja určite nie. Poznám okolo seba dokonca takých jedincov, čo sú už za horizontom a deti nemali, lebo ich nechceli mať – inak povedané, odmietli program, o ktorom tak ubezpečuje pán Dawkins.
Ďalej však Dawkins ubezpečuje úplne naopak, než tvrdil pred chvíľou (čím sa nevedomky stotožnil so životným postojom ľudí, ktorých som práve spomínal). McGrath píše, že Dawkins je neoblomný: ľudské bytosti nie sú rukojemníkmi svojich génov, ale sú schopné povstať proti genetickej tyranii. Dawkins doslovne tvrdí: „Ako akademický vedec som vášnivým darvinistom a verím, že prírodný výber – ak nie je jedinou hybnou silou evolúcie – je určite jedinou známou silou schopnou vytvárať ilúzie cieľa, ktorý tak ohromuje všetky premýšľajúce povahy. Hoci podporujem darvinizmus ako vedec, som vášnivým antidarvinistom, keď príde reč na politiku a otázky, ako by sme mali riadiť naše ľudské záležitosti.“ 
Dawkins je dokonca presvedčený, že nezištný altruizmus je niečo, čo v prírode nemá miesto, takže vás pekne prosím, až bude pán Dawkins ležať na chodníku po mŕtvici, neobchádzajte ho, a v žiadnom prípade nevolajte prvú pomoc, lebo jemu sa to hnusí, neznáša nezištný altruizmus. A keby predsa len začal čosi šepkať o sanitkách a lekároch, pýtajte od neho najprv zopár miliónov libier: potom zavoláte pomoc. Len žiadnu nezištnosť!
Dawkins je ohromený z toho, že iba nám sa vyvinuli mozgy, schopné, po prvé, chápať, ako sa stalo, že sme tu, a po druhé, zvrátiť proces, ktorý môže v určitom, veľmi vzdialenom okamihu priviesť k tomu, že budeme nahradení – možno nejakým kvalitnejším primátom. To vyzerá akoby vedec Richard Dawkins mal nejakú špeciálnu techniku, za pomoci ktorej preskúmal na vedeckej báze celý Vesmír od jeho počiatočnej minulosti, všetko spoznal a teraz môže kategoricky vyhlasovať, že sme jediní vo Vesmíre obdarení takouto výnimočnou schopnosťou. Inak by tieto jeho slová boli nevedecké, bohapusté táraniny.
Dawkis je príliš nadšený z Darwina: no keby sme brali Darwina absolútne, nesmeli by na planéte prežívať medzi živočíchmi napríklad albíni, ale ani dvojhlavé zvieratá (hady, teľatá...). logicky by sa nezdatní ani nemali živí narodiť: povedzme slabomyseľné deti by sa podľa Darwinovej teórie mali rodiť výlučne mŕtve. Načo potom vôbec musí ľudská spoločnosť zakladať pomocné školy? Doktrína prežitia najzdatnejšieho má veľmi tienisté stránky nielen v ľudskom a živočíšnom svete, ale aj v rastlinnom: pozrite si tie vetrom ošľahané a zdeformované, no stále prekrásne borovice na ostrovoch južných morí, kde stále fúka vietor a nivočí prirodzený tvar korún stromov...ktoré žijú navzdory podnebiu a počasiu natruc. Darwin si zjavne príliš okato všímal len to, čo ho nadmieru zaujalo, a čo sa mu neskôr do novovznikajúcej teórie hodilo, a všetci darwinovci a neodarwinovci po ňom robili a robia dodnes to isté. Iné aspekty života, úplne protirečiace Darwinovej teórii, vôbec nevidia, nie že nechcú vidieť. Tak ďaleko ani nezájdu.
Dawkins nevidí matematiku, geometriu, chémiu, fyziku atď. ako účelne skĺbené vedy smerujúce Vesmír k vyšším formám bytia cieľavedomo (teraz na túto tému vychádzajú celé knihy špičkových západných vedcov – všetko poznanie smeruje k tomu, že vesmír má svoj cieľ, že je to dielo intelektu, neviem, čo číta pán Dawkins): „Vo vesmíre slepých fyzikálnych síl a genetickej replikácie budú niektorí ľudia trpieť, kým iní sa zaradia medzi šťastných a nik v tom nemôže objaviť ani poéziu, ani zmysel, ani nijakú spravodlivosť. Vesmír, ktorý pozorujeme, má práve také vlastnosti, aké by sme mali očakávať v prípade, že v skutočnosti neexistuje nijaký plán, nijaký účel, nijaké dobro ani nijaké zlo, nič, iba slepá bezcitná ľahostajnosť.“ Predstavujem si Richarda Dawkinsa po týchto jeho vzácnych slovách, ako ide na Othela, a v divadle vidí zhluk samých dramatických náhod. Keď sa mihnú ruky zákerného vraha, dozaista to bola náhoda, lebo herec práve v tej chvíli dostal kŕč. Tú hru celkom určite nikto nenapísal. Môže to aj odprisahať. A naozaj, rýdzo z vedeckého hľadiska nijakého spisovateľa, dramatika po celý čas na scéne nebolo vidieť.
McGrath pripomína: „Boh, hovorí nám Dawkins, je „maximálne nepravdepodobný“.“ Pýtam sa – načo potom o ňom vôbec Dawkins hovorí? Pýtam sa smelo taktiež, či veda stvorila vesmír? Pokiaľ viem, tá sa len pokúša opísať ako vesmír a život v ňom vznikli a ako sa ďalej vyvíjajú. Aj to s mnohými nevyhnutnými chybami, ktoré spôsobuje úsečnosť, fragmentárnosť nášho doterajšieho vedeckého poznania. McGrathovi robí starosti posadnutosť, s akou Dawkins presadzuje ateizmus. Nepochopil, že Dawkinsovou vierou je práve ateizmus. Za každú cenu. Veda v ľudskom svete aj vrátane prvých vynálezcov z čias egyptských faraónov má na tejto planéte len niekoľko tisícročí. To je smiešne krátka výseč z 13,7 miliardy rokov existencie terajšieho vesmíru. Jedna miliarda – tisíc miliónov, čiže takmer štrnásť tisíc miliónov rokov existencie vesmíru sme pochopiteľne nemohli obsiahnuť za niekoľko tisícročí, aj to prerušovaného, vedeckého skúmania.
A to hovoríme len o tom hmatateľnom, materiálnom, čo aspoň môžeme vidieť, počuť, zmerať. Ako si vôbec možno trúfať kategoricky hovoriť o existencii, respektíve neexistencii Boha ako stvoriteľa a Tvoriteľa vesmíru a človeka? Vesmírna plavba na najbližšieho suseda, na Mesiac, bola vedecká kovbojka. Teraz bežia v televízii dokumenty o problémoch súvisiacich s letom prípadnej posádky na Mars – a to je z vesmírneho hľadiska čoby kameňom dohodil. Problém na problém! Niežeby si ľudstvo dnes už netrúfalo, ale je to zúfalý krôčik v obrovských rozlohách, ktoré ľudstvo (možnože) čakajú.
A to je stále len plavba kozmom, tým hmatateľným. Spoznať neviditeľné duchovno bude oveľa tvrdší oriešik. Preto tiež súhlasím s McGfrathovým tvrdením, že môžeme veriť, že darvinizmus je správny, ale nemôžeme vedieť, že je to tak. „Aby sme vedeli, museli by sme zaujať hypotetické stanovisko, ktoré by nám umožnilo predvídať budúce dôkazy. Darvinizmus, ako akúkoľvek inú vedeckú teóriu, je najlepšie pokladať za dočasné a pokojné miesto, nie za konečný cieľ.“ Nazdávam sa, že aj s ohľadom na začiatku citovaný názor bunečného biológa Bruceho Liptona, treba s tvrdením McGratha naprosto súhlasiť. TAJOMSTVO, ktoré logicky všetkých mysliacich tvorov zaujíma, nesnímeme z našej neznalosti nenávisťou. No je dobré siahnuť po literatúre, ktorá sa aspoň pokúša o týchto hraničných veciach ľudského bytia uvažovať.

 

Miloš Drastich