ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

M. Kadel - interview

redaktor: rk 2010-12-30

 

 

Tvoje obrázky sú na prvý pohľad mierumilovné, no skrývajú niečo ako podvedomý strach. Strach?

 

Som vždy rada, keď jemnosť mojich grafík poteší oko. Ale za jemnosťou sa naozaj skrývajú myšlienky, ktoré súvisia so zápasmi a napätím. Nejde o strach, ale skôr o to, ako s ním bojujeme. Strach je ako nepriateľ, ktorého nosíme so sebou…

 

Neobávaš sa stretnutia s divákom?

 

Pred rokmi som vyhlasovala, že divák pre tvorbu nič neznamená. No divák je veľmi dôležitý. Tvorba znamená spojiť sa s ľuďmi a vtiahnuť ich do nej. Chcem, aby sa vytvorilo dôverné puto medzi obrazom, čo kreslím, a človekom, ktorý sa naň bude dívať.

 

Nie je dnešné umenie akési polomŕtve?

 

Umenie je reflexiou života, doby a trendov. A zrejme ťa sklamem, keď poviem, že nie, nie je mŕtve. Je udusené, a zároveň sa z neho snažíme dostať nejaký význam. Je kritizované, ozdobované a vysmievané – takto doň nepriamo vkladáme nový život. Barthes veril, že umenie by malo skôr klásť svetu otázky, než ho vysvetľovať. Ale podľa mňa niektorí vysvetlenie potrebujú. Ten istý autor vraví, že kniha bez čitateľa je nanič a vlastne ani neexistuje. Takže kým sa tvorí umenie, ktoré ľudí núti dívať sa a diviť sa, tak umenie žije. 

 

Viem, že si na úteku pred mestským svetom…

 

Bývam v zrube, takmer v lese, vzdialený je asi dve míle od hlavnej ulice v kalifornskom Los Angeles. Jednou nohou teda žijem v rušnom meste. Je to skvelé: akoby som žila v dome na strome, ktorý je obklopený miliónmi ľudí.

 

Rozprávaš sa so zvieratami?

 

Nerozprávam sa s prírodou nahlas, ale žijem pokojne medzi kojotmi, skunkami, veveričkami, medvedíkmi čistotnými, mačkami, vtákmi...

 

Rozprávaš sa s umelcami?

 

Pred pätnástimi rokmi nikto poriadne nevedel, čo robí ten druhý. Je to sranda, keď si spomeniem, aké bolo ťažké ukázať niektorým ľuďom moje práce. Dnes je všetko vzdialené len na jedno kliknutie, online. Páči sa mi, ako to dokáže umelcov spájať. Všetci môžu samostatne tvoriť a súčasne sa navzájom neustále inšpirovať. Úžasné!

 

Čo robíš, keď nerobíš nič? Je možné nerobiť „nič”?

 

Keď nič nerobím, pociťujem nespokojnosť. Doma, kde vlastne aj pracujem, je to nemožné. No akosi zvláštne ma upokojuje zametanie verandy alebo umývanie riadu, lebo na chvíľu vypnem mozog a ruky nastavím na autopilota.

 

Hovorí sa, že mozog je celkom dobrý vynález…

 

Mozog sa vyvíja, učí, mení a prispôsobuje. Je viac toho, čo o mozgu nevieme, ako toho, čo vieme. Škoda len, že mozog nemá vypínač.

 

Je fantázia súčasťou našej reality alebo je realita súčasť (niečej) fantázie?

 

Medzi tým, čo je skutočné a čo je fantáziou, je veľmi tenká čiara. Všetci sme režisérmi našich fantázií, môžu byť také, aké si zmyslíme. Môžeme si ich prehrať a skôr, než si to uvedomíme, stanú sa skutočnosťou.

 

Ktorú rozprávku z detstva si dodnes „prehrávaš”?

 

Bola som úplne zbláznená do Shela Silversteina. Stále patrí k mojím obľúbeným autorom. Napísal a ilustroval tie najbizarnejšie poviedky, teda aspoň pre moje sedemročné oči. Jazyk bol pestrofarebný, všetko sa rýmovalo. Ale príbehy i kresby boli veľmi podivné a zvláštne. Bolo to moje prvé okno do humoru a umenia v jednom.

 

A čo sny? Sú pre nás odkazom z iného sveta?

 

Ó, áno, sny sú veľmi skutočné. Vďaka nim si pripadáme trochu ako blázni, lebo nám tak dômyselne pomáhajú vystúpiť z reality a cestovať mimo tela. Keby sme len mohli zabočiť presne tam, kam nás sny môžu zaviesť...

 

melkadel 

 

s Mel Kadel sa zhováral

Richard Kitta

 

 

www.melkadel.com