ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Najhlučnejší koncert (1)

redaktor: Zk 2011-01-31

 


 

Najhlučnejší koncert pre ticho   (1)

Etela Farkašová - ČAS NA TICHO
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2009

 

Celý zrod filozofie v starovekom Grécku bol postavený na DIALÓGOCH, teda na rôznych pohľadoch na ten istý jav. Zúčastňovali sa týchto diškurzov skupinovo. Súčasná slovenská filozofia nám perom Etely Farkašovej predstavuje iný spôsob: jednostranné videnie. Urobila tak už v predošlej knihe Fragmenty s občasnou túžbou po celostnosti (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008), ktorá síce pôsobí ako skvelý klavírny recitál, ale do neho sa občas nemiestne zamieša zvuk flašinetu. No prinajmenšom táto kniha funguje ako myšlienkový nárazník. Nebyť nej, nedozrel by som k nasledujúcim úvahám. Etela Farkašová si v úvode pomohla mottom: „...náš celý život je čítanie, hovorí Gaston Bachelard v La Poétique de la rêverie, nie sme nič iné ako čitatelia, ako čítajúci...“ Nemôžem si pomôcť, ale toto je klasický príklad jednostranného myslenia: kto teda všetko napíše, čo my, ktorí nie sme nič iné ako čitatelia, ako čítajúci, čítame?
Hrdinka knihy vie presne, kam siahnuť, ak si chce zalistovať v konkrétnej knihe, má usporiadaný svet, ktorý možno obdivovať. No musím myslieť aj na to, na čo nemyslí hrdinka – čo by urobila, keby tak, ako je, prišla zrazu vyčíňaním živlov o celú knižnicu? Spolieha sa príliš na svoj dôverne známy a spoľahlivý svet kníh, „verných svojmu miestu; pevne stanovenému, takmer nemennému, napriek niekoľkým sťahovkám, maľovkám či veľkým upratovaniam...“ Vyhlasuje, že niet utešenejšieho cintorína, ako je knižnica, čím si pomáha Sartrom, dumá o zmŕtvychvstaní textov. Znamená to tiež, že jeden jediný zlodej by ju duševne zlomil. Je si príliš istá sama sebou, ale iba za vytvorených podmienok, a nimi sú predovšetkým knihy v jej knižnici. Akýkoľvek zlom v systéme jej prinesie skazu. Duševnú dozaista.
Neviem prečo sa autorka rozhodla udeliť svojej hrdinke to isté, čo použila aj v motte: jednostrannosť pohľadu. „...(knižnica pripomínajúca tak trochu stred vesmíru, pomyslí si, vesmíru, v ktorom sa dá stratiť, prepadnúť zúfalstvu z nadmiery už vysloveného...“  Vôbec jej nezišlo na um, že v tej istej knižnici, v tom istom minivesmíre, možno taktiež nadobudnúť duchovnú silu nevyhnutnú pre ďalší rozvoj ľudskej osobnosti? A kde sa nabralo prepadanie zúfalstvu z nadmiery už vysloveného? Podľa mňa je vývoj vesmíru aj vývoj človeka v ňom iba v plienkach, v samých začiatkoch, vysloveného bolo zatiaľ smiešne málo a aj to, čo už ľudstvo stihlo vysloviť, muselo biliónkrát zopakovať, aby sa nezabudlo, a aj tak sa mnohé pozabúdalo.
„...možno si to len predstavuje, možno je to len jej pocit, že knihy v noci ožívajú a texty vstupujú do vzájomných rozhovorov a na policiach jej knižnice najmä v noci dochádza k sporom, k prudkým výmenám názorov, k rivalite, priam k zápasom o prvenstvo, o veľkosť významu a o dôležitosť, sporia sa filozofi a sporia sa aj literáti, pokračujú cez texty v dávnych polemikách, niekedy, za tichých nocí priam počuje hašterivé hlasy vychádzajúce z poličiek knižnice...“  Hrdinka zjavne nevie, že práve preto sa o týchto veciach nemá písať, majú zostať v povedomí. To, čo hrdinka robí, je porušovanie nepísaného TABU.
Hrdinka sa dostáva ďalej, k nesmierne lákavej predstave jednej knihy, ktorá by obsiahla všetky knihy sveta, tie napísané, a aj tie, ktoré ešte iba napíšu, napokon z hľadiska večnosti nie je podstatný rozdiel medzi tým, čo už je vypovedané a pre čo sa ešte iba budú hľadať slová; budú sa vykrajovať z amorfnej masy tak, aby uchopili, pojali do seba celú beztvarosť, aby sa podieľali na znovustvorení... Hrdinka netuší, že tá kniha naozaj existuje, je to kniha kozmu, ktorou listujeme, čítame z nej, aj do nej píšeme. Hneď v ďalšom odstavci pokračuje v úvahách „...alebo možno ešte čosi viac foucaultovská predstava jedného jazyka, ktorý by bol univerzálnou exegézou všetkých jazykov, všetkých diskurzov; všetky slová, ktoré už existujú a ktoré sa ešte iba utvoria, by boli obsiahnuté v jednom jedinom praslove...“  Aj jeden kozmický jazyk je samozrejmosťou, preto vesmír môže fungovať ako celok, aj ako jeho časti až po hlúposť, vyslovenú nepripraveným žiakom.
Naša fragmentová hrdinka sa znovu ocitáva vo svojej obľúbenej knižnici, ktorá ju bytostne priťahuje sťaby magnet: „...občas zacíti intenzívnu potrebu siahnuť po knihe, ktorá by sa najlepšie hodila ku konkrétnemu okamihu, k nálade, postaví sa ku knižnici a prechádza od regálu k regálu, urputne hľadá, no ani jeden titul nie je ten pravý, zopár kníh chytí do ruky, v spomienkach si priblíži myšlienky a postavy za obalom, nezacíti v dlani ono známe chvenie signalizujúce, že konečne našla knihu, ktorú hľadá, takmer existenciálne chvenie...“ Chúďa hrdinka, ľutujem, že jej ani len nenapadne predstaviť si, ako by jej bolo bez kníh, keby sa stala bezdomovkyňou, alebo keby celý život prežila ako nemajetná tuláčka či cestovateľka svetom, o ktorom zatiaľ len číta.
Hrdinka zablúdi do sfér filozofie: „...podľa istého antického filozofa (zdá sa jej, že Herakleita) jestvuje na kružnici bod, v ktorom sa stretáva začiatok s koncom, možno celý život smeruje k tomuto bodu, je jeho zmyslom...“  Tým bodom je stred kružnice: keď ho niekto bude celý život hľadať chodením po obvode, kam sa dostane? Zjavne nikam. Hrdinka to nevie. Autorka to prezrádza: „...opäť téma kruhu, vzrušene pritisla prsty k stránke knihy, akoby sa chcela poistiť, že jej neunikne, že sa k nej bude môcť kedykoľvek, keď sa jej zažiada, vrátiť, kruh ako východisko filozofie, ako centrálny motív, ako metóda myslenia...“  Musím sa pozastaviť a zamyslieť – čo ak je práve toto ústredná chybná metóda filozofického myslenia? Vesmír nemá tvar kruhu, nemá ho ani Boh, ani človek, ba ani len had. Dokonca ani hviezdy, planéty, asteroidy, atómy, častice nemajú tvar kruhu. Len filozofi blúdia v kruhu ako pes, keď naháňa svoj chvost, lebo to odpozoroval od nenávidenej mačky. Ktovie, možnože práve preto za 2500 rokov od Platóna filozofia tento kruh neprelomila.
Nastanú okamihy, ktoré nazývam okamihmi zbytočnosti: „...sľúbim mu to a znovu si čítam vety, ktoré na mňa čakajú na obrazovke, potom sa dávam do prepisovania, deletujem, strihám a prenášam odseky, vety, slová, až kým sa mi text nezačne v novej podobe viac pozdávať, potom sa nenápadne opäť obzriem, som zvedavá, aká je reakcia múdreho sovíčaťa...“  Porcelánová sova všeličo odpustí. Ja nie. Mne tu očividne chýba detailný opis, ako si hrdinka knihy ráno zaväzuje topánky a ako prežúva ranné žemle s kávou. Lebo považujem za zásadnú otázku, či hrdinka chodí bosá (čo ak prechladne – bude aj tak písať?), obutá s topánočkami na zips, šnúrky alebo len na priame obutie, prípadne všetko dokopy. Podobne je nesmierne dôležité vedieť, či ráno jedáva slané, neslané alebo sladké pečivo, prípadne s makom (ópium, morfium, heroín?) alebo bez? Sezamové jadierka, traste sa! Raňajky sú energetický základ pre jej duševnú prácu na najbližšie hodiny. Rozhodne sme sa o tom mali dozvedieť čo najviac, priam všetko. Aj viac ako všetko!
Pri všetkej snahe sa stane, že hrdinka fragmentov sa ocitne out, čiže mimo toho, čo sa nosí. „...a vždy keď prechádzali okolo svojho dvojstromu, pohladili ho alebo sa mu aspoň prihovorili...“  Po Nežnej revolúcii sa stromy zásadne objímajú, nasáva sa z nich životná sila. Malo to byť aj v texte Fragmentov, aby boli hrdinka aj autorka in. Mimochodom, nebol ten strom mangrovník? S nimi sa dá aj tančiť, za rok päť metrov. Toľko sa mangrovník ročne presunie koreňmi.
Najhroznejšie je, keď hrdinku pochytí nemiestna ženská sebaľútosť: „...kľačím pri tých kôpkach a plačem, za knihami a možno aj za sebou...“ Mala by sa smiať od šťastia, že mala tú príležitosť prečítať celú tú svoju veľkú knižnicu a krásne si tak naplniť život! Ďalší paradox nasleduje, keď hrdinka, ktorá tak rada číta, sa vlastne bojí slov! „...prsty sa nepokojne chvejú, pripravené dotknúť sa konečne klávesnice počítača, dôverne pozná tieto pocity úzkosti pred každodennou prvou vetou, pred prvým slovom.“  Treba hrdinke pripomínať, že slová nie sú určené na to, aby sa človek bál? POZNANIE NIE JE STRAŠIDLO. Toto treba vysvetľovať hrdinke, ktorá celý život čítala svoju objemnú knižnicu?
Trochu sa pristavím pri tomto výňatku: „...to si uvedomila už po prvých stránkach schreiben / um jemenden zu erreichen / der nicht / zu erreichen ist (písať / aby som našla niekoho / koho nemožno / nachádzať...“  Tu až nepríjemne a okato absentuje Lao-c ´ (Moci)  (asi 470 – asi 391 pred Kristom) v čínštine pri nastávajúcej ére Číny (až po Japonsku, prosím!). Kto neovláda čínske znaky, nech číta len medzi riadkami! No to už hrdinka skĺzne do soľných baní: „...soľ slov, napísala v jednej básni Dana P., metafora, ktorá sa jej zapáči, aj ona občas cítieva na jazyku slanosť slova, vzápätí si uvedomí viacznačnosť tejto metafory, napríklad soľ ako vzácna hodnota, vzácnejšia ako zlato, hodnota slaného slova, aj tak jej možno rozumieť (a ešte: zlato mlčania, takže predsa len slovo, čo aké slané, nad mlčaním?)...“  V týchto soľných baniach je najvhodnejšia chvíľa pripomenúť si, že soľ je po tridsiatke SILNE ŠKODLIVÁ ! 
 (pokračovanie) 

Miloš   Drastich
28. 1. 2010